Stačí uviesť jediný príklad za všetky: Trainspotting. Tam, kde niekto našiel len feťákov a kazenie mládeže, sa na pozadí odohrávali spletité ľudské osudy. Jednoducho kult, len sa musíte nechať unášať prúdom udalostí. Najnovší Boylov počin Sunshine si vykračuje podobným štýlom, navyše sa snaží oživiť pomerne upadajúci žáner sci-fi, ktorý sa k nám dostáva len v podobe seriálov. Keď som videl žánrové zaradenie v našich kinách (spomínané sci-fi), už vtedy mi nebolo všetko jedno, pretože tradičné vesmírne dobrodružstvá k Boylovi jednoducho nepasujú. Zápletka je vo svojej podstate primitívna a s menším úškrnom na tvári by sa dala prirovnať k patetickému Armageddonu. Zem sužuje zima, naša hviezda vyhasína, preto jej treba vpichnúť adrenalínovú injekciu v štýle Pulp Fiction. Presne do srdca a formou faaakt veľkej bomby. Vesmírna loď Icarus 2 s 8-člennou posádkou je okamžite vhodená do vesmírnych diaľav takmer priamo pred slnko, takže na heroické pózy a slzy + objatia pri odchode za záchranou ľudstva zabudnite. Máme tu osem ľudí, každý má svoj charakter. Presne vytvorená mozaika s výrazným nádychom klišé. Tento fakt však v pohode prehltnete.
Prvá polovica filmu sa vydáva vopred vychodenou cestičkou sci-fi žánru, kedy sa zoznamujete s jednotlivými členmi posádky, zisťujete komu o čo ide, kto ako reaguje a o čo vôbec ide. Lenže bezproblémovú cestu so spiatočným lístkom v rezervácií nikto v podobnom žánri nečaká a v zmysle známeho pravidla „keď sa niečo se***, tak totálne", nastávajú prvé problémy, ktoré spočiatku síce pôsobia banálne, ale... keď sa niečo... poznáte to. Presne v tomto momente nastupuje na scénu výrazný žánrový prechod k hororovejšej podobe a dostávate sa hlbšie do deja odhalením cesty prvého Icarusu. Viac neprezradím, no Boyle v tomto momente rozohráva svoju tradičnú hru s vyhranenými postavami, ktoré núti jednať vo vyhrotených situáciách. A oni chybujú, nie všetko im klapne tak ako by malo, či ako silno im držíte palce. To, že sa všetko odohráva vo vesmíre začína byť úplne irelevantné a ťažko sa hľadá ten moment, kedy Boyle zavelil a z mostíku lode sa presúvate do sondy v dušiach hlavných hrdinov.
Niekomu môže tento náhly prechod spôsobiť šok, veď nikto nekričí „motoryyy" a sladučký hrdinovia nezomierajú v náručí svojej blond lásky. Je to jednoducho ako poriadna otcovská, ktorá vás nechá v šoku a buď sa spamätáte a všímate si postavy, ich skratové konanie alebo... alebo to nerozdýchate a budete sa do konca filmu čudovať, čo to vlastne za hybrid bolo. Jednoznačne vás však chcem aspoň týmto spôsobom mierne nakopnúť a utratiť nejaké tie drobné za lístok do kina či DVD. Mňa osobne fascinovala ľudská pochabosť, egoizmus i zatváranie si očí pred realitou. To, že sa všetko odohráva v pomerne komornej atmosfére - teda ak sa loď s bombou o veľkosti Manhattanu dá nazývať komornou - s minimom charakterov, takže sa nestratíte v nečakanom chaose neznámeho prostredia. Navyše je tradične hollywoodsky prvok zastrčený niekam do kúta, pretože sa natáčania zúčastňoval aj vedec Dr.Cox, ktorý vniesol do všetkého akúsi auru skutočnosti, že niečo je možné. Žiadne nablýskané chodby či americké vlajky na každej palube. Osem ľudí, ktorí idú „zachrániť svet" a popri tom si neuvedomujú, kam vlastne putujú. Podivný mix, poviete si, lenže pozerá sa naň tak dobre a po filme vo vás zostane toľko myšlienok, až to núti k zastaveniu sa a užitiu si momentálne chvíle. U niekoho depresia, u iného poznanie, u ďalšieho len nejaké to bum-bum, trocha krvi a oslepujúca guľa. Je to rozhodne iný film, než zrejme dúfate. Je to však niečo, čo sa už len z úcty k režisérovi oplatí vidieť. Nebál sa zariskovať, nebál sa postaviť čelom k nevídanému zvratu, nemal strach stvoriť niečo typicky svojské. Len nečakajte nič tradične americké, to by ste po pár minútach vnímali skôr okolie ako plátno. Svojsky udeľujem hodnotenie štyroch Ikarusov z piatich.
