Všeobecne sa dá aplikovať na hráčov jednoduchý model. Hrať začínajú na PC a postupom času ako začínajú dospievať, nájdu si prácu, prípadne založia rodinu, prechádzajú ku konzoliam, či už je to PlayStation alebo Xbox, je teraz úplne jedno. Pirátiť sa dá aj tam, ale robí to omnoho menej hráčov. Možno aj preto, že si dokážu zábavu vážiť.
V jednom z článkov, ktorý sa zaoberal neúspechom Crysisu na hernom trhu, sa objavil názor, že keby boli hry za dvestopäťdesiat korún, aj by ich kupoval. Aha. To, že sa Crysis nepredáva, sa pri troche zamyslenia dalo chápať. Hardvérovo príšerne náročná hra, ktorá síce super vyzerá, ale kto si ju tak super krásnu aj spustí a nebude sledovať len diapozitívy, už nevie nik. Dobre, horných desaťtisíc. Crysis sa zatiaľ predalo niečo cez 80 tisíc kusov v USA, kde je herný trh dostatočne rozšírený. Call of Duty 4 niekoľko násobne viac - ak by som rátal aj konzolové verzie, je to niekoľko pekne násobne viac.
A teraz k veci: hry sú drahé. Hranie však nie je lacný koníček, lenže to si už nikto neuvedomuje a neberie na vedomie, že ide o tovar ako každý iný. Ak každý deň vbehnete do supermarketu, ukradnete si niečo pod zub, potom vám to neberiem, ale väčšina ľudí zvykne vystáť pri pokladni radu a za tovar zaplatiť. Toto je však IBA hra, IBA akási hlúposť pre malé deti. Asi preto sa konzolové hry tak veľmi dobre predávajú, hoci bývajú drahšie ako PC verzie. Investuje do nich prevažne staršie publikum, ktoré si uvedomuje, že mu (alebo jej) úplne postačí jedna hra mesačne, nech stojí aj 60 dolárov a ide o úplnú novinku. U nás to je okolo dvoch tisícok, čo síce nie je malá pálka, ale to je jedno, pretože pri dobre voľbe je cena adekvátna zážitku.
Ak sa to niekomu nepáči, sú to zľavnené verzie, vydania starších hier. Nemusíš mať predsa tú a tú hru presne teraz, v minútu, kedy vyšla. Rozmýšľať však nad tým, do čoho investovať, je podstatne zložitejšie ako si prečítať recenziu, prečítať si ich viac a až potom do daného produktu investovať. Bežná prax s hrateľnými demoverziami situáciu ešte uľahčuje, pretože dostanete kratučký zlomok hry a sami si to vyskúšate.
Lenže ani to nestačí, niekto musí mať desiatky hier mesačne, musí mať všetko. Hoci aj odložené niekde na poličke, kde po danej hre ani raz nesiahne. Je to nesmierne bizarné, ale niektoré zrejme nechápu, že tvorba hry nestojí 5,50. Chceli sme úžasne vyzerajúce hry so strhujúcou atmosférou, dokonalou umelou inteligenciou? Máme, čo sme chceli. Takže teraz 2-3 roky maká tím vývojárov o 100 až 200 ľuďoch na jednom projekte a keďže nejde o africké deti ručne maľujúce vázičky, chcú to mať zaplatené. A niekto to samozrejme zaplatiť musí.
Takže hry sú drahé aj preto, že vývoj niečo stojí. Ale nie, hry sú sakra drahé, tak prečo by som si ich mal kupovať? Reč je o ľuďoch, ktorí sa môžu pochváliť 0 (slovom) nula originálnymi hrami vo svojej vitrínke. Je úplne jedno, či si ich kupujete ako prílohu časopisov, máte to doma, máte to dokonca legálne.
A to sa potom začne niekto sťažovať, že prečo je tá a tá recenzia až vtedy, keď on hru pred mesiacom dohral. Úsmevné býva hlavne to, že ju možno niekto dohral ešte pred samotným vydaním, ale to je ťažké niekomu vysvetľovať. Hry sú drahý koníček, ale nesmierne zábavný. Človek si môže vybrať, do čoho investuje, no pokým to nerobí, prichádza o tú skutočnú zábavu.
