Odborníci na hry

Som neskutočne rád, že hry sa dostávajú do podvedomia ľudí. Možno si to ani neuvedomujú, ale už aj hry na mobilných telefónoch či casual tituly (to sú tie, čo sa dajú hrať na kancelárskom počítači a vytvrdnúť pri nich hodiny – prakticky odskúšané) sú jednoducho hry. Pre mňa osobne to pri pohľade na otca ako strieľa vojakov v hre z prostredia Druhej svetovej nie je nič prekvapujúce. Baví sa. A ja som rád, hoci je počítač obsadený. Aspoň neleží na gauči a netrávi čas sledovaním stupídnych relácii v bedni.

Takže áno, hry sú fajn, len treba vedieť čo a ako. Dnes ma zaujal článok na počítačoch o hrách. Sú akoby drogou a decká sú na nich závislé. Určite sa nájdu aj také prípady, je to vecou výchovy, o tom debatovať netreba. Jednak to bude zbytočné a v mojom prípade môžete hrach na stenu hádzať, rodičia ma v mladom veku usmernili a hry sú pre mňa nielen koníčkom, ale aj zdrojom obživy.

Omnoho zaujímavejšie (a zároveň o to vtipnejšie) je informovanie o týchto hrách. Nemám nič proti TASR, ale keď niekto vypustí do sveta vetu... a pozor, teraz citujem: "Existuje napríklad hra s názvom Karmagedon, kde je potrebné zabiť až 30 tisíc postavičiek...", mám chuť trieskať klávesnicou o stenu. Ale radšej sa smejem. Je pre mňa stupídne, keď niekto nenapíše názov hry správne. Je pre mňa stupídne, že niekto robí rozhovor s človekom, ktorý vystihol podstatu hry jednou vetou. A tá je navyše tak idiotská a povrchná, až sa každému, kto o „Karmagedone“ niečo vie, dvíha žalúdok.

Na informovanie o hrách slovenskí odborníci nedospeli. Alebo o nich nevedie zmysluplne informovať. Navyše robia z komára somára, pretože tam, kde má decko čas na vysedávanie pred PC bez rodičovskej kontroly, by bolo vhodné usmerniť skôr zodpovedných. Ako však môže takýto odborník komentovať dianie, o ktorom ani za svet nič nevie? To čo videl alebo niekde čítal, ešte neznamená, že to tak je. Vytvoriť vlastný názor skúsenosťou (najlepšie trvajúcou viac než 5 minút) považujem za samozrejmosť.

Nepíšem o dievčenských románoch. Nepíšem o vyšívaní. Nič o tom totiž neviem. Keď niekto povrchne opíše závislosť na hrách ako problémom spoločnosti číslo jedna (navyše u nás... sick), nemá všetkých päť pohromade. Omnoho lepšie by bolo totiž informovať o skutočných problematických hrách typu MMORPG, ktoré sú spoločensky založené (čiže v nich ide o to, že hráte spoločne s inými ľuďmi). Lenže nie, v článku musí byť veta typy „fííííha“, pretože tam treba zabiť 30 tisíc postavičiek, inak by nikto nezdvihol varovný prst.

A len tak mimochodom, v hre Carmageddon (to je totiž skutočný názov hry) ste nemuseli zabiť, respektíve prejsť autom, mnoho postavičiek. Bolo to totiž na vás, zakrvavené kolesá boli jednou z alternatívnych možností ako hru dokončiť. Ale to len tak mimochodom.