Všetci hovoria, že domáce zvieratká sú vlastne zlatučké stvorenia. Vezmime si príklad: domáci zajac. Čiže nie pekáčový typ, ale nevinne vyzerajúce chlpaté niečo, čo má tak podmanivý pohľad, že kvôli nemu začnete vydávať také podivné zvuky ako ťuťuťu. Som neskutočne rád, keď mi môj „ňufáčik" dáva pusu = olíže nos. Som rád, keď si čítam na koberci, vylezie na mňa a číta so mnou = zavadzá vo výhľade na časopis / knihu. Alebo keď stojí na dvoch. Alebo keď sa umýva.
Ale inak to je zviera, ktoré je vychcané až hrôza. Vždy s nadšením vstávam o štvrtej, keď mi začne obhrýzaním železnej klietky (ktorá bola dvakrát taká drahá ako on) dá najavo, že by chcel raňajky. Ak prídem cez víkend o tretej do postele, rozhodne to príjemné nie je. Nevadí, ohľaduplný človek vstane, vezme za hrsť zrna, hodí mu to tam a zaspáva pri chrúmaní. O desať minút na to, že ešte. Tak už menej benevolentnejšie vstávam, beriem seno, šmarím mu ho do rohu, nech sa ním zadrhne. Niečo síce neustále šuchoce a prežúva, ale zaspať sa dá. Po zaplnení jeho žalúdka treba doplniť pitný režim. Napájatko dômyselne trieska o stenu klietky. Dávam mu morálnu prednášku, ale ani hrozenie prstom neberie na vedomie a uspokojí sa až pri naplnení gágora. Po piatej sa chce prebehnúť. Tak len otváram klietku, zviera vyskakuje, narazí si gebuľu, lebo meter dvadsať je jednoducho meter dvadsať. Ja s jedným okom zatvoreným spím, druhým bdiem a sledujem ako sa mi vyvaľuje na koberci. Teda aspoň som si to myslel.
O ôsmej sa strhnem, obzerám sa po koberci, satan nikde. Snorím. Pozerám na list ochrúmaný zospodu. No pekne. Pozerám na ohlodaný papier s témami na otázok na jednu (už chvalabohu spravenú) skúšku. Pozerám a nič nevidím. Náhodou otvorím skriňu a niekto si lebedí na starých šatoch, ktoré sú určené na „podružné práce", takže sa v nich váľať môže. Už mu síce rázne hovorím do duše (jedna po zadku), ale keďže je vo švungu, dáva si preteky a šmýkajúc sa na parketách skáče do krabice so zásobami (seno, slama...), ktorú pod váhou svojho tela prevrhne. A vysype obsah. Škriabem sa na hlave, veď reku kašľať na to, nedostane až do večera žrať a bude. A ja zatiaľ napíšem nejaký článok. Zapínam počítač, chcem kliknúť na ikonu, lež kurzor sa nehýbe. Pozerám, či je konektor dobre zasunutý a je... vyberám ho, dávam späť a nič. Rozmýšľam a následne skúšam ťahať myš s káblom. A zisťujem, že ho nejaká potvora hnusná chlpatá nenažraná prehrýzla. Beriem „neviniatko" do rúk, zatrasiem ním, ukazujem mu myš a kábel. Súcitne sa pozerá a v očiach mu vidno dve veci: smiech, ktorým sa rehoce na plné gule a smutný zajačí pohľad, ktorý hovori: veď mne, takému milému stvoreniu, nevinnému... a krásne hopkajúcemu... a čistotnému... by si predsa neublížil. Počujem ako dýcha. Ťažko a čaká, čo bude nasledovať. Som v pomykove. Váham. Som slaboch. Hádžem ho do klietky, myšou hrozím a káblom naznačujem obesenie. A kupujem si novú myš. To sa už spraviť, na rozdiel od nabíjačky na mobil, ktorá vyzerá nesmierne sexi 2x oblepená izolačnou páskou, nedá. Domáce zvieratká sú zlaté, nevinné a neškodné - teda ak solidárne prehliadnete asi 10 cm škrabanec na mojej pravej ruke ako pamiatku za chytenie za uši. Mimochodom: predám zajaca... nie, darujem. Aj s klietkou. Priplatím...
