Kto sa pohybuje v hernom svete o nejaký ten rôčik viac a zažil aj dobu pred prvými grafickými akcelerátormi (nie graf.kartami), už podľa nadpisu tuší, odkiaľ vietor – alebo respektíve poriadny vetrisko – fúka. Dungeon Keeper. Pamätníkom zaschne v kútiku oka slza a s láskou spomenú na izometrický pohľad na kobky, ktorých chodbičky kutali hyperaktívni impovia. A ak sa náhodou zašívali, stačilo ich packou (v tomto prípade kurzor predstavoval akoby diablovu ruku) prefackať a okamžite sa ozývalo po chodbičkách cupkanie ich tlapiek.
Základná myšlienka hry bola jednoduchá. V rádoby šťastnom kráľovstve ste sa v úrovniach museli snažiť najprv vytvoriť podzemné impérium, naťažiť hory zlata a tým buď nalákať miestneho hrdinu (princ, hrdina, udatný rytier) so svojimi kumpánmi alebo soka priamo z podzemia. Preto ten nadpis. Automaticky totiž býva v hrách tým najsprávnejším, najkrajším, najúprimnejším a neviem akým naj- práve ten, kto chce získať kráľovstvo a polovicu princeznej k tomu (polemizovať o tom, či hornú alebo dolnú, radšej nebudem). A čo tí chudáci v podzemí, ktorí vlastne len bránia svoju rodnú hrudu? Ignoranti a háveď prahnúca po bohatstve má tentoraz zastúpenie na opačnej barikáde.
Herným princípom sa dá Dungeon Keeper popísať ako real-time stratégia, ale napríklad možnosť rotácie kamery či dokonca prevtelenie sa do akejkoľvek potvorky (s impom ste mohli kutať, s bojovníkmi bojovať), robilo z hry niečo nadčasové. A hlavne vtipné, pretože podobný koncept vážne brať nemôžete. Všetky potvorky boli známe karikatúry, v inej hre brutálne beštie, ktorých ste sa obávali alebo ich dokonca nenávideli, no Dungeon Keeper z nich spravil „milášškov“.
Veľmi ťažko sa popisuje to nadšenie, keď s nabúchanou armádou (postavičkám postupne rástol level získavaním skúseností v boji alebo pri cvičení) nakopávate roztrasené zadky vyblýskaných hrdinov. Medzi skvosty patrila domina (ak ma nikto nebude biť, napíšem, že SM feministka v latexe), žlčovitý démon (tlsté červené niečo s rohami, čo zabíjali „svojim plynom“), temní rytieri, anjeli alebo elfovia, upíri, kostlivci a kráľom bol Horny. Horned Reaper. S kosou. Šmyk a hlava hrdinu sa kotúľala dolu chodbou. Taký nagelovaný džefo s rapom pusteným na plné gule v tatinovom aute dnešnej doby. Yeah.
Vtipom sa nešetrilo ani pri... stavaní budov? Skôr ste museli vyhĺbiť priestrannú jaskyňu a do nej umiestniť kurník (potvorky papali zlatučké a žltučké čibušky), väzenie, mučiarničku (v nej dominovala spomínaná ženská postava, ale kde inde si ju dokážeme predstaviť, že áno – vtip), cintorín, knižnicu... jednoducho boli zastúpené všetky klasické prvky, no do hry sú zasadené originálnym spôsobom.
Keď som dnes písal novinku na demoverziu k hre Overlord, okamžite sa mi v hlave vyjavil práve Horny so svojou kosou, výborná reklama, ktorá sa dokonca vyskytla i v tuzemských časopisoch (na jednej strane ležalo maličké kuriatko na červenom poklade a keď ste stranu otočili, zostali tam len pierka a škrabanec ako po Freddyho rukavici...). Lež je neskutočne nepravdepodobné, že práve Dungeon Keeper napadne niekomu vo vedení Electronic Arts. Škoda. Alebo by sa mala legenda nechať odpočívať? Momentálne netuším. No jednoznačne viem, že JE DOBRÉ BYŤ ZLÝM – a nie ako napísal v diskusii jeden „zo znalcov“.
