Keby sa ma teraz niekto spýtal, čo by som si želala pod stromček, bez váhania by som odpovedala, že aspoň 2 moje klony (neviete, kde by sa dali zohnať?). :-)
Ste frustrovaní a chce sa vám kričať, plakať alebo si nebodaj do niečoho kopnúť? Tak to pokojne urobte. Uľaví sa vám. (bacha však na “spolubývajúcich” - dvojnohých aj štvornohých, radšej im dajte avízo, že sa niečo blíži, aby mali čas zaliezť do bezpečného úkrytu). :-)
Ale pozor!
Dôležité je, aby ste sa opäť postavili na nohy, zotreli slzičku a vykročili do nového dňa s pozitívnym naladením. Ako to však zvládnuť?
Posledné dni boli náročné. Riešila som môj obchod, deťom začala škola, škôlka, do toho nové krúžky. Moje rozbehnuté projekty týkajúce sa jógy a myšlienkového blogu… To všetko začalo na mňa padať. Deň začínal o 6:00 ráno (v mojej hlave niekedy už pred 5:00) a skončil večer po 21:00, keď deti konečne zaľahli a ja som mala sto chutí pridať sa k nim.
Chcelo sa mi plakať (zopár slzičiek aj vypadlo). Chcela som kričať (chudáci susedia moji, ale vankúš to úspešne zvládol). Aj kopnúť by sa hodilo (asi si zaobstarám nejaký boxerský vak :D). Hovorila som si, kde je to moje pozitívne myslenie? A potom som bola frustrovaná ešte viac.
Uvedomila som si však, že každý má právo citiť sa niekedy na dne. Pozitívne - nepozitívne myslenie… Niekedy je to proste tak. Všetci sme len ľudia.
Rozmýšľala som. Prečo sme v našich životoch frustrovaní? Prečo máme niekedy chuť vykričať zo seba dušu alebo si do niečoho poriadne kopnúť? Pýtala som sa samej seba. Veď robím to čo ma baví, to čo chcem robiť a aj tak sa momentálne cítim “pod psa” a som frustrovaná. Potom som si to uvedomila…
Uvedomila som si, že sú dva rôzne druhy frustrácie. Nazvala som ich časová frustrácia a frustrácia zmysluplnosti.
Časová frustrácia vzniká, keď síce robíme to čo nás baví a napĺňa, ale chceme toho stihnúť strááášne veľa a všetko je podľa nás maxi dôležité. Nič nestíhame, všetko sa na nás valí a sme nešťastní. A rozmýšľame nad tým, že s tým skoncujeme, že to proste nezvládneme.
Vtedy je potrebné zastaviť sa. Nadýchnuť sa. Zamyslieť sa a byť k sebe fakt úprimný.
Určiť si priority a hlavne sústrediť sa na to podstatné. Je dôležité si uvedomiť PREČO to všetko vlastne robíme (či už sme sa pustili do podnikania alebo rozbiehame nejaký nový projekt). To je pre náš nový pozitívny začiatok tá pravá hnacia sila.
Spomeňte si, akí ste boli plní nadšenia, keď ste snívali o svojom podniku. Keď ste dávali dohromady plány pre svoj nový projekt. Keď ste si predstavovali ako budete slobodní, voľní. Budete svojim vlastným pánom a svoj čas si budete organizovať podľa svojho.
Aké pocity to vo vás vyvoláva? Radosť, túžbu, chvenie v žalúdku a možno trošku strach? Ale dobrý strach. Strach z niečoho nového, nepoznaného :-). A presne tieto pocity vás dokážu opäť nakopnúť a dodajú vám silu, aby ste na ďalší deň vstali a opäť sa s pozitívnymi myšlienkami pustili do budovania svojho života.
Avšak nemôžete pokračovať tak ako doteraz. Pretože je len otázkou času, kedy sa opäť dostanete do víru negatívnych emócií a ďalšieho “útoku” časovej frustrácie.
Niečo musíte zmeniť!
Deň bude mať stále iba 24 hodín a to sa nikdy nezmení (jedine že by ste mali nejakú kúzelnú paličku a vedeli hýbať s časom). :-) Ale čo môžeme zmeniť je to, na čo vydáme našu energiu, aby sme sa na konci dňa necítili ako keby nás práve prešiel 3 tonový kamión. Nezaoberajme sa maličkosťami, ktoré nám neprinesú požadované výsledky.
Spomeňte si na Paretovo pravidlo 80:20. Pre tých, ktorí potrebujú osviežiť pamäť, poviem to veľmi zjednodušene - zamerajte sa napr. vo svojom podnikaní na 20% činností (produktov, služieb), ktoré vám prinášajú 80% zisku. Vykašlite sa na tých zvyšných 80% činností, resp. im nevenujte toľko pozornosti. Investujte svoju energiu, myšlienky práve na tých najpodstatnejších 20%. Tým pádom vám zvýši čas, energia a nepôjdete úplne nadoraz.
Nebuďte perfekcionisti. Nechcite byť vo všetkom 100%-ní (s tým som mala ja osobne vždy najväčší problém, ale moje dve deti ma veľmi rýchlo naučili, že napr. kým su oni doma, tak v byte nikdy 100%-ný poriadok nebude :-) a teraz to už celkom v pohode zvládam aj na tých 60-70%). :D
Pri mojom “frustračnom výpadku” v posledných dňoch som si uvedomila, že milujem všetky tri projekty na ktorých pracujem. Či už je to môj e-shop, jóga a príprava na inštruktorské skúšky alebo online projekt zameraný na silu našich myšlienok.
Každý jeden z nich ma napĺňa osobitým spôsobom. Možno sa zdá, že tie veci spolu nesúvisia, ale mne to dáva perfektný zmysel. Takže som sa rozhodla ich určitým spôsobom poprepájať a navzájom ich tak podporiť a rozvíjať.
Hľadám nový systém ako skĺbiť môj pracovný život s tým súkromným (poviem vám, že zvládať krúžky 4x do týždňa, učiť sa, cvičiť, aj niečo navariť, aby osadenstvo neumrelo od hladu a zvládnuť aj domácnosť a nezblázniť sa pri tom, dá niekedy zabrať) :-), ale poháňajú ma moje sny, ku ktorým sa krok za krokom blížim.
Uvedomujem si, že budovanie základov niečoho nového vyžaduje veľa času a energie.
Pri našom dome práve stavajú veľký polyfunkčný objekt a sledovala som ako dlho im trvalo, kým vybudovali základy. Ako sa vytrápili s rôznymi problémami. Niekedy stáli aj niekoľko dní, niekedy napredovali, ale veľmi pomaly a trvalo to kým sa vôbec dostali nad zem. A teraz, keď ich sledujem ako tá stavba rastie zo dňa na deň. Ako rýchlo sa mení a blíži k cieľu…
Presne tak isto je to aj s našimi životmi. Keď budujeme niečo nové, stojí nás to naše úsilie. Našu energiu a čas. Niektoré dni sa hýbeme rýchlejšie, inokedy zpomalíme a niekedy aj úplne zastaneme, ale to je v poriadku. Krok za krokom sa blížime k nášmu snu, nášmu cieľu, ale musíme pokračovať. Musíme mať pred sebou víziu toho kam smerujeme. Časom to bude jednoduchšie, rýchlejšie a ľahšie. :-)
Druhým typom frustrácie je frustrácia zmysluplnosti. Prežívajú ju ľudia, ktorí netušia aký je zmysel ich života. Nemajú túžby, nezažili “AHA” moment. Robia možno prácu, ktorá ich absolútne nenapĺňa a každé ráno sa musia doslova vykopnúť z postele, aby vstali a išli do práce, ktorá im aj tak nedáva zmysel.
Sú to ľudia, ktorí majú pocit, že v živote iba prehrávajú, sú nešťastní a nevedia, čo je to radosť. Ako však chcete vyhrať v živote, keď netušíte čo je vašim cieľom, čo je zmyslom vášho života?
Predstavte si, že hráte nejakú hru a netušíte aký má zmysel. Neviete, čo máte v tej hre dosiahnuť. Aká je šanca, že vyhrajete?
Ak teda nepoznáte zmysel hry, neviete si určiť ani cieľ a hru si potom veľmi ťažko nastavíte tak, aby ste vyhrali.
To platí aj v našich životoch. Musíme nájsť zmysel nášho života. Veľa ľudí zmysel života neobjaví až kým nie je neskoro (napr. zistia, že sú nevyliečiteľne chorí alebo utrpeli nejakú vážnu osobnú stratu). Nemusíte čakať na bolesť, aby ste objavili zmysel svojho života.
Musíte sa rozhodnúť, čo je v tomto momente zmyslom vášho života. Možno neskôr nájdete niečo iné, ale pre “TERAZ” musíte nájsť niečo PREČO ŽIJETE.
Otázka hľadania zmyslu života je veľmi komplexná a rozsiahla a preto som sa rozhodla pripraviť na túto tému samostatný článok.
Záver tejto témy by som venovala jednému zaujímavému pohľadu, citátu, ktorý som objavila dávnejšie. Autora si už nepamätám, ale úplne ma to dostalo.
“Niekto by nám mal hneď na začiatku nášho života povedať, že zomierame. Možno by sme skutočne ŽILI náš život, každý deň, každú minútu, naplno. Čokoľvek chcete urobiť, urobte to teraz! Je len obmedzený počet zajtrajškov.”
Prajem nám všetkým, aby sme našli ten náš zmysel života. V živote môžeme všetci vyhrať. Našim víťazstvom nemusí byť zmena celého sveta. Stačí, keď niekomu prejavíme lásku, keď vyčaríme úsmev na tvári niekoho iného, keď sa budeme starať o naše telo. A hlavne začnime byť vďační!
A nezabudnime si užívať cestu za našimi cieľmi. Pretože väčšina našich životov nie je cieľ, ktorý sme si stanovili, ale práve cesta, ktorá nás k nemu dovedie.
Veronika
