Máj je nositeľom väčšieho počtu významných dní. Rôzneho druhu. Niektoré z nich boli vyhlásené za štátne sviatky. Začiatok mája, presnejšie hneď úvodný prvý deň, slávime Sviatok práce. Najlepšie sa sviatok pracujúcich oslavuje prácou, ako inak, veď deadliny tlačia a niečo také ako deň pokoja nepoznajú. Zároveň cítia mnohí zamestnanci práve vďaka svojmu zamestnaniu nutnosť v tento sviatočný deň dobiehať zameškané práce v domácnostiach. O týždeň neskôr, 8. máj, Deň víťazstva nad fašizmom, si pripomenieme tým, že si zanadávame na fašistický režim, Hitlera a potom máme celý deň voľno. Ak si vôbec na podstatu tohto sviatku spomenieme.
Chvalabohu, že aspoň v druhú májovú nedeľu sú ulice zaplnené kvetmi. Človeku je akosi teplo pri duši, že dokážeme vzdať česť a úctu všetkým matkám. Najmä tým, ktoré nezostávajú len matkami biologickými, ale chápu dokonale svoje materinské poslanie. No len čo v polovici mája nadídu z ľudového folklóru známe tri dni zamrznutých Pankrác, Servác, Bonifác a naša pozornosť sa akosi automaticky presmeruje k prírode, nadobúdame pocit, že spolu s touto junákovskou trojicou sa odrazu teplo z duše vytráca a zamŕza aj náš úsmev na tvári. Mrazivé noci a rána neraz poškodia zárodky klíčiacej úrody či kvetov.
Osobne ma zaráža fakt, ako nám uniká podstata niektorých pamätných dní a sviatkov. Nie rodinných, nie súvisiacich s prírodnými úkazmi, ale najmä tých, ktoré súvisia s dejinami či politickými udalosťami. Tento jav pozorujem dlhšiu dobu. 1. a 8. máj. Vieme ich pomenovať, vieme, že sú nositeľmi statusu „štátne sviatky“, máme na ich trávenie štátom vyčlenených spolu 48 hodín pracovného voľna. A to je tak všetko, čo o nich vieme. Mnohokrát nám uniká ich podstata i hodnota.
Aby ste si nemysleli, že táram do vetra, predostriem časť z rozhovoru so žiakmi na strednej škole. Ide o strednú odbornú školu, chlapcov 3. ročníka, to znamená vek 17 – 18 rokov. Aby som bol objektívnejší, oslovil som rovnakými otázkami aj mládež z môjho susedstva. Vek sa aj tu pohybuje v rozhraní 16 – 19 rokov.
Na otázku „Čo je podstatou sviatku 1. máj?“ sa opakovali tie isté odpovede: „Sviatok práce“ a „Voľno“. Keď som sa spýtal na pôvod sviatku, chvíľu bolo ticho. Odpoveď, že jeho korene siahajú do USA, kde sa odborové zväzy rozhodli, že budú spoločne presadzovať 8-hodinový pracovný čas a 1. mája 1886 sa tak spustil generálny štrajk robotníkov za splnenie tejto požiadavky, tú som samozrejme ani nečakal. Zopár chlapcov spomenulo tradície osláv 1. mája z čias socializmu v uliciach a prvomájové sprievody. Poznajú to prevažne zo spomienok rodičov či starých rodičov, niektorí sú informovaní z médií. Vzhľadom na súčasnú dobu ma neprekvapila ani protiotázka distingvovaného mladého muža: „A čo máme oslavovať? Nezamestnanosť? Nízke mzdy? Nezaplatené nadčasy? Možno by sme mali 1. mája oslavovať, že ľudia odchádzajú za prácou do zahraničia. Moji rodičia sú za hranicami už obaja. A ja, keď skončím školu, idem za nimi.“
Prevažne vnímame (ne)význam sviatku práce len z tohto uhla pohľadu, čo vyznieva dosť pesimisticky a jednostranne. Na druhej strane chápem tento smer nazerania. Škoda, že to nechápu celkom úplne aj naši politici. Napriek tomu sa častokrát pýtam, kde sa podela radosť mnohých ľudí z pracovnej náplne, zo sebarealizácie. Myslím si, že ako spoločnosť nie sme odkázaní na okázalé prvomájové sprievody ulicami, ktoré aj tak neraz hraničili s filozofiou karnevalu. Skôr by som privítal pripomenutie si sviatku práce tvorivejším a prínosnejším spôsobom. Aktivitami zacielenými na zlepšenie pracovných podmienok a pracovného prostredia. Festival remesiel, ktoré v spoločnosti chýbajú. Výstava z oblasti najrôznejších pracovných povolaní. Tvorivé dielne. Aktivity zamerané na BOZP a dodržiavanie zákonníka práce. Čokoľvek podporujúce záujem a rozvíjajúce kreativitu.
Ešte biednejšie to vyzeralo s mládežou pri otázke: „Čo je podstatou sviatku 8. máj?“ No bol to len prvotný dojem. Až keď som im pripomenul pomenovanie sviatku Deň víťazstva nad fašizmom, rozprúdila sa diskusia. A mne spadol kameň zo srdca, že „len“ ho nevedeli priradiť k dátumu 8. máj. Podstata tohto sviatku je mladým ľuďom, a nielen mladým, bližšia. Možno aj preto, že paradoxne, hoci si pripomíname víťazstvo nad nacizmom a fašizmom, táto ideológia ako taká pretrváva dodnes. A aj dnes spoločnosť rozdeľuje na dva protichodné tábory. Uvedenej problematike je vyčlenený dostatočný priestor na preventívne aktivity a diskusie v školách, čo je pozitívna informácia.
Je evidentné, že politické sviatky nie sú (nielen) u mládeže favoritmi a značná časť nepozná ani ich pôvod či pozadie. Tešia sa akurát na pár dní voľna. Chýba väčšia miera informovanosti o podstate tohto typu sviatkov v školách aj v rodinách. A to sme len pri dňoch v mesiaci máj. Napokon mi nedalo neopýtať sa ešte na sviatky ako sú Helloween či sv. Valentín. Ja viem, s mesiacom máj síce nesúvisia, no súvisia s tým, ako sú mladým ľuďom málo známe sviatky súvisiace s históriou nášho národa či celkovo svetovými dejinami. Uvedené dva americké sviatky definovali presne. Téma strašenia a lásky je im predsa len bližšia. A tak mi hneď preletel hlavou aforizmus P. Petišku: „Prechádzame na svetové trendy: zo slivovice na whisky a brandy.“
Neznalosť život uľahčuje, no všeobecnej inteligencii človeka by mala byť blízka túžba po informovanosti. Vytvorí, prosím, niekto počítačovú hru o pôvode sviatkov súvisiacich s národnými či svetovými dejinami? Uvidíte, ako rýchlo informovanosť mládeže porastie...
