Ublížiš si! Spadneš!
Ľúbil som dievča- letel som. Každým dňom som ju ľúbil viac-vzlietal som vyššie a vyššie. Kto by bol čakal, že na vrchole čaká strop?Narazil som naň a ochromilo ma to.Nielen to, že som doň narazil, ale aj to, že tam vôbec bol. V tom nemomochromenom úžase som padal späť na zem. Nižšie a nižšie.
Na toto pristátie ma nikto nepripravoval. Keby aj áno.Ochromený ho predsa nezvládnem. Padám... Cítim, že dopad bude tvrdý. Neviem na čodopadnem. Neviem, či tým pádom niekoho nezraním. O moje zranenia mi užnejde. Ja už nič necítim. Alebo áno? Cítim strach. Strach o ľudí, ktorí súpodo mnou. Dúfam, že niekomu neublížim svojim pádom.
Dúfam, že niekoho nevyvediem k „stropu“ aby som ho odtiaľ zhodil, ako som bol zhodenýaj ja. Ak tam raz niekoho vyvediem, chcem ju držať a vznášať sa tams ňou. Naveky.
