Ježiš kázal doktrínu podobnú tej, ktorú hlásajú hnutia bhakti v Indii, pretože zdôrazňoval lásku a prehliadal sociálne rozvrstvenie. Obsah a nálada jeho posolstva sú natoľko blízke posolstvu vaišnavskej bhakti, že mnohí dochádzajú k záveru, že medzi Ježišom a Indiou možno existovala priama súvislosť.
Autorka knihy The Jesus Mystery (Ježišovo mystérium, 1980) a tvorkyňa filmu The Lost Years (Stratené roky, 1978) Janet Bock hovorí: ,,Postupne nám svitalo, že tie roky sa vytratili vďaka niekomu, kto ich odstránil zo záznamov, z Biblie. Nedokázali sme si predstaviť, že by sa Ježiš mohol zjaviť v Galileji v tridsiatich rokoch a zatajovať pritom podstatnú časť svojho života pred učedníkmi, ktorých miloval a ktorých žiadal, aby ho následovali. A skutočne sa zdá byť nemožné, že by tie roky boli tak nedôležité, aby o nich nepadla zmienka ani slovom... Odtiaľ teda myšlienka, že to, čo sa o týchto rokoch Ježišovho života vedelo, bolo z nejakého dôvodu vyškrtnuté. Pri skúmaní historických záznamov rannej kresťanskej cirkvi vyšlo najavo, že prvé cirkevné snemy, obzvlášť prvý nicejský koncil v roku 325 n. l., pozmenili mnoho článkov náuky... Stratené roky boli vymazané, nakoľko sa nezhodovali s politickými potrebami rastúcej cirkvi.
Cesta do Indie
Polemika o Ježišových cestách do Indie začala v roku 1894, kedy ruský novinár Nikolaj Notovič zverejnil záhadnú a vyzývavú knihu nazvanú The Unknown Life of Jesus Christ (Neznámy život Ježiša Krista). Ranní európski a ruskí cestovatelia odkryli podobné dokumenty svedčiace o Ježišovej púti na východ. Tak odlišní spisovatelia ako je reverend C. R. Potter a Edgar Cayce, oba píšuci z kresťanského pohľadu, a Andreas Faber-Kaiser, píšuci z muslimského pohľadu, tvrdia, že Ježiš putoval do Indie v chýbajúcich osemnástich rokoch svojho života či po svojom ukrižovaní alebo v oboch prípadoch. (Biblia vypráva o Ježišových činnostiach od narodenia do veku dvanástich rokov a potom o jeho trojročnom pôsobení po jeho tridsiatke. Obdobie medzi jeho trinástym až tridsiatym rokom zostáva neobjasnené).
V roku 1887 pricestoval Notovič do Kašmíru, kde sa dopočul o buddhistickom kláštore v Lehu, hlavnom meste Ladakhy. Rozhodol sa kláštor navštíviť – tu sa zoznámil s jedným starovekým dokumentom. Láma (buddhistický kňaz) tohto kláštora držal všetko v tajnosti, ale prezradil, že starobylé rukopisy v jazyku páli hovoria o živote Svätého Íšu (Issa). (Latinské hláskovanie mena Ježiš znie Iesus; v arabštine je to Isa. Je treba sa okrem toho zmieniť, že slovo ,,Íša“ je sanskritským základom slova ,,Íšvara“, čo je indické meno Boha, doslovne znamenajúci ,,Najvyšší Vládca“). Staroveké rukopisy, ako bolo zdelené Notovičovi, boli v paláci Dalajlámu a boli to dokonca opisy starších sanskritských textov. (niekoľko kópií týchto textov existovalo v pár kláštoroch a Notovič si uvedomil, že kláštor v Lehu je jedným z nich). Na chátrajúcich listoch bol spísaný životopis Svätého Íša. Notovič doslovne zapísal celý príbeh, vrátil sa na západ a vydal Neznámy život Ježiša Krista. V knihe sa píše ako Ježiš v trinástich rokoch opustil dom Márie a Jozefa v Nazarete. Cestoval s obchodnou karavánou do svätých miest Indie a dokonca i k posvätnej rieke Gange. Neskôr odišiel do Egypta, aby odhalil tajomstvo Veľkej pyramídy. Na ceste späť skúmal rozličné filozofie Atén a Perzepolia. Do Izraela sa vrátil, keď mu bolo dvadsať deväť – teda skoro o osemnásť rokov neskôr.
Chýbajúce roky
Podľa starodávneho rukopisu objaveného Notovičom strávil Ježiš šesť rokov poznávaním a štúdiom indických písiem (Véd) v Jagannath Purí, Benárese a ďalších mestách Orissy. Tu sa začala utvárať jeho filozofia. Hoci vo védskom poznaní videl obrovské hodnoty, poukázal na to, ako môže byť toto poznanie zneužité bráhmanskými kňazmi, ktorí učili, že védske poznanie je iba pre vyššie triedy. To bolo Ježišovi odporné. Božia láska je pre každého muža, ženu i dieťa. Aby Ježiš situáciu napravil, začal védske poznanie vyučovať šúdrov (robotníkov). Začal tak pôsobiť ako náboženský reformátor. Farizejovia na západe učili formálnemu náboženstvu. Ježiš im pripomínal duchovnú stránku zákona. Védy samozrejme učia zásadu triedneho rozdelenia. Avšak to bolo pôvodne podľa vlastností a činností. V Orisse v tej dobe bolo celé poňati už prekrútené a ľudia si privlastňovali kastovné práva na základe narodenia v rodine danej kasty. Ak sa niekto narodil v bráhmanskej rodine, bol považovaný za bráhmanu – hoci postrádal nezbytné kvalifikácie, ako čistotu, odriekanie, milosrdenstvo a vernosť pravde. Ježiš chcel skoncovať s týmto porkytectvom. Pôvodnú védsku ideu Ježiš naplno prijímal a tieto myšlienky vštepoval ľuďom po návrate do Palestíny. Každá živá bytosť, učil Ježiš, by mala uctievať Boha podľa svojich schopností a zamestnania. Toto poňatie je rozhodne védske a každý – podľa činností a vlastností – tak prirodzene spadá do niektorých zo skupín. Tie boli považované za rovnocenné v tom, že umožňovali určitý spôsob služby Najvyššiemu. Niektorí patria k intelektuálom (bráhmani); iní sú organizátori (kšatrijovia); ďalší majú sklon k obchodným činnostiam (vaišjovia); a niekto patrí k robotníkom (šúdrovia). Avšak v očiach Boha sú všetky rovnocenné. Nie je preto divu, že Ježiš káral ,,bráhmanov“ za ich nesprávne výklady védskeho poznania. Neboli vlastne skutočnými bráhmanmi, aspoň podľa spôsobilosti a duchovného porozumenia. Britovia kritizovali kastovný systém o devetnásť storočí neskôr z rovnakého dôvodu. Buď z čistej nevedomosti alebo z nečistých pohnútok strojili bráhmani z Orissy proti Ježišovmu životu, čím dokazovali, že nie sú skutočnými bráhmanmi. (Bráhmana nesmie zabiť alebo ubližovať druhým akýmkoľvek spôsobom. Odráža sa to i v tom, že väčšina bráhmanov sú prísnymi vegetariánmi). Po niekoľkých neúspešných nástrahách, Ježiš opúšťa Jagannáth Purí a viac sa nevracia. Po odchode z Purí cestoval do Nepálu, hlboko do Himalájí. Tu prežil ďalších šesť rokov a učil sa duchovnej vede. Ďalej smeroval do Perzie, kde kázal proti poňatiu dvoch bohov, jedného dobrého a druhého zlého. Prehlasoval toto poňatie za primitívne formy polyteizmu. Bol nevľúdne prijímaný zoroasterovcami, ktorí verili v boj medzi týmito dvoma bohmi. ,,Je iba jeden Boh“, učil Ježiš (Issa), ,,a to náš Otec na nebesiach“. Ďalšia časť rukopisu Issa sa takmer nelíši od Biblie, ktorú tak dôverne poznáme, vrátane Pontia Piláta, ukrižovania a apoštolov. Staroveký buddhistický rukopis teda ponúka výklad Ježišových činností behom celých osemnástich chýbajúcich rokov, o ktorých Biblia mlčí.
Čo na to cirkev?
Postoj cirkvi k tejto otázke naznačuje mnohé. Keď cirkvi predložili Notovičovu knihu, stavala sa k nej vždy chrbtom. Niekedy predkladali argumenty a inokedy jeho knihu jednoducho ignorovali; cirkev sa zdala nejaká ustrašená, ako keby niečo skrývala, nejaké tajomstvo. Podľa Elizabeth Clare Prophetovej sa kardinál Rotelli staval proti Notovičovej knihe, pretože to bolo ,,predčasné“, svet vraj na to nie je pripravený. ,,Cirkev už i tak dosť trpí novou vlnou ateistického myslenia“, povedal Rotelli Notovičovi. Kardinál sa samozrejme obával straty následovníkov, ktorí už pochybovali o cirkevnej náuke. Nepotrebovali si dávať do cesty ďalšiu prekážku. V Ríme Notovič predložil svoj preklad Íšovho rukopisu kardinálovi, ktorý mal blízko k pápežovi. ,,K čomu by bolo zverejnenie dobre?“ namietol nervózne. ,,Urobíte si kopec nepriateľov. Ak to má byť otázka peňazí, ktorá vás zaujíma...“ Notovič úplatok neprijal a miesto toho svoju knihu vydal. Po nejakom čase objavil, že vatikánska knihovňa obsahuje šesťdesiat tri rukopisov, v ktorých je zmienka o Issovi – staroveké dokumenty, ktoré boli do Ríma prinesené kresťanskými misionármi z Číny, Egypta, Arábie a Indie. ,,Nie je divu, že sa cirkevní úradníci chovali podivne“, premýšľal Notovič, keď sa dozvedel, ,,príbeh o Issovi pre nich nie je žiadna novinka!“ Jedným z týchto misionárov bol dokonca Svätý Tomáš, ktorý podľa knihy Catholic Encyclopedia (Katolícka encyklopédia), evanjelizoval Indiu a všetky miesta od Perzského zálivu ku Kaspickému moru. Tým sa dostávame k otázke cestovania medzi Palestínou a Indiou v prvom storočí. Apokryfný Act of Thomas (Tomášovo evanjelium) popisuje apoštola zvestujúceho evanjelium a konajúceho zázraky v zemi Gangy. Notovič poukázal na to, že Tomáš nemohol kázať vo svojej rodnej gréčtine, ani v hebrejštine, lebo Indovia hovorili iba rôznymi nárečiami sanskritu a pali. Je teda pravdepodobné, že sa jazyku naučil a dokonca mal i čo do činenia s Issovým rukopisom (ako jeden z mála nasledovníkov Ježiša v Indii tej doby). O Tomášovom kázaní v Indii nie je pochýb. Učenci majú nezvratné dôkazy o tom, že existovali obchodné cesty spojujúce Východ so Západom, cesty celkom frekventované. Do severnej Indie (kam Issa cestoval) viedli cesty, zatiaľ čo po mori sa priplávalo z juhu. Nikto nepoprie, že Tomáš verejne kázal v Indii. A keď to bolo možné pre neho, rovnako to bolo možné i pre Ježiša.
Svätyňa Roza Bal v Kašmíre
V Šrínagare – Kašmír je dodnes možné navštíviť svätyňu Roza Bal v mestskej časti Khandžar, v ktorej sú uložené pozostatky Issa (Ježiša). Sarkofág v hrobke Roza Bal je otočený v západo-východnom smere. Takto pochovávajú židia. Kamenný reliéf stôp bosých nôh Yuza Asapha – Ježiša, umiestnený pred jeho hrobkou, naznačje vyhojené zranenia po ukrižovaní. Nad vchodom do pohrebnej komory je nápis: „Pred mnohými stáročiami prišiel Júz Asaf do údolia Kašmíru a jeho život bol určený na to, aby hlásal pravdu.“ Júz Asaf je Ježišovo meno v Kašmíre a v preklade znamená Syn Jozefa.
Ježiš zomrel v Kašmíre
Čínsky text, uchovávaný v Tibete (1800) nazývaný "Sklenené zrkadlo", sa zmieňuje o Yesovi, “učiteľovi a zakladateľovi náboženstva zrodeného akoby zázrakom, prehlasovaného samotným Spasiteľom sveta“. Text pokračuje v snahe ukázať, že Ježiš uznával buddhistické princípy. Fida Hassnain a Ahmadiyya identifikoval 21 muslimských historických kroník písaných v arabštine a v perzštine, v ktorých sa hovorí o živote a smrti Isa (známy ako Yuz Asaph alebo rôzne odvodeniny totho mena) v Kašmíre. V Himalájach je mnoho usadlostí, v ktorých rozprávajú príbehy vzťahujúce sa k Issovi (Ježišovi), ktorý tu žil mnoho rokov. Tieto príbehy uvádzajú, že sa dožil veku 117 rokov a až potom sa „vzdal svojho tela“. Bartolomejovo evanjelium, publikované Ahmadiyyovou misiou preukazuje, že Isa nezomrel na kríži. Kniha Ježiš zomrel v Kašmíre obsahuje šestnásť pôsobivých stránok, kde sú porovnávané jazykové podobnosti miestnych mien a názvov kašmírskych a biblických. Predpoklad Fabera-Kaisera je celkom opodstatnený a podporuje ho Notovičova práca a rôzne biblické výklady a ranné arabské texty. I Korán jasne uvádza, že Ježiš nezomrel na kríži: ,,Nezabili ho, ani ho neukrižovali; to sa im iba zdalo.“ (Korán, 155-57). Faber-Kaiser sa ďalej zmieňuje o starej Bhavishya Puráne (patriacej do védskej literatúry), ktorú svätec Vyásadeva napísal v sanskrite pred 5000 rokmi. Ako písmo obsahujúce proroctvá má rovnakú hodnotu než Biblia. Faber-Kaiser opisuje z Purány: ,,Maharádž Shalévahnin si vyšiel na prechádzku do hôr a vo Vójíne blízko Shrinágaru stretol zvláštnu osobu svetlej pleti oddetú v bielom. Spýtal sa ho na meno. Ježiš odpovedal, že bol známy ako Boží Syn, ktorý sa narodil z panny. Maharádža to udivilo, avšak Ježiš vysvetlil, že mu hovorí pravdu a že jeho poslaním je očistiť náboženstvo. Keď sa pýtal ďalej, Ježiš mu vyprával, že zvestoval svoje posolstvo v zemi ďaleko za Indom a že musel trpieť. Kázal o láske, o pravde a o čistote srdca, a preto bol známy ako Mesiáš.“ V Bhavishya Puráne sa Ježiš tiež zmieňuje o kázaní v kraji ,,Amalekitov“, čo sa viaže k rannej židovskej tradícii. Môžeme si všimnúť, že každé proroctvo Purán je formulované tak, ako by sa už udalosť prihodila, čo je obvyklé u všetkých prorockých textov. Skutočne sa všetko prihodilo až za tritisíc rokov, teda pred dvoma tisíckami rokov. A tak i védska literatúra obsahuje istú zmienku o Issovi, prehlasujúc, že Ježiš skutočne vykonal cestu do Indie.
Védska filozofia versus kresťanská história
Židia sa starali o ,,tu a teraz“, ale Ježiš na rozdiel od židovských učiteľov prehlasoval, že jeho kráľovstvo nie je v hmotnom svete, ale v kráľovstve Boha, na nebesiach. Učenie Indie, hoci ho Židia považovali za svetské, má blízko k mystickému učeniu Ježiša. Okrem toho Ježiš ukazoval isté mystické sily, ktoré sú síce na Západe neobvyklé, ale sú dobre známe jogínom z Indie. Hovorí sa napríklad, že Ježiš kráčal po vode. Jogínska sila laghimá siddhi môže človeka učiniť ľahčím než vzduch, takže Ježiš skutočne mohol chodiť po vode. Ježiš rozmnožil ryby a chlieb práve tak, ako jogíni mohli znásobiť svoje vlastné podoby (kamavasayitá siddhi) i doniesť všemožné predmety – včetne chleba a rýb – zo vzdialených miest (prápti siddhi). Ježiš unikol zo svojej hrobky, ktorá bola zavalená ohromným balvanom; jogíni sú schopní stať sa menšími než atóm (animá siddhi). Tieto zázraky neboli v starovekej Indii ničím neobvyklým a Ježišove zázraky sa im podobajú až príliš, než aby sme ich prehlásili za náhodu. A tak porovnávacia štúdia védskej filozofie a kresťanskej histórie veľmi rýchlo odhalí neprekonané poznanie duchovnej hĺbky Východu a jeho vplyv na Západ. Spisovateľ Alex Jack v časopise Eastwest Journal (1978) hovorí: ,,Ježišova cesta symbolizuje hľadanie múdrosti, pátranie po ucelenej jednote. Východ teda ako dnes znamenal tajomnú polovicu človeka, skryté vedomie, vyšší rozum, intuitívne rozmery duchovna, čo grécke a hebrejské kultúry zanedbávali alebo ignorovali.“
Použitá literatúra:
Evanjelium Podľa Lukáša 2:41-52, Dvanásťročný Ježiš v chráme
Janet Bock, The Jesus Mystery, 1980
Autor Nikolaj A. Notovič, The Unknown Life of Jesus Christ, 1981
Bhagavad-gíta taká, aká je, Abhaj Čaranáravinda Bhaktivedanta Swami Prabhupáda, 1999
Catholic Encyclopedia. Robert Appleton Company New York, NY. Volume 1: 1907
http://www.gnosis.org/library/actthom.htm
http://www.freerepublic.com/focus/f-chat/2485615/posts
Andreas Faber Kaiser, Jesus Died In Kashmir: Jesus, Moses And The Ten Lost Tribes Of Israel
http://www.youtube.com/watch?v=yiy5uY3Iw2s&feature=fvwrel
http://www.youtube.com/watch?v=-YbUEZfJJaQ&feature=player_embedded
Kersten H.: Ježíš žil v Indii. Praha 1996
Hadhrat Mirza Ghulam Ahmad(as), Masih Hindustein Mein (Jesus in India), 1908
