Mnohí “podnikatelia" z čias komunizmu utrpeli rýchlo po revolúcii. Boli schopní bohatnúť len podvodmi za jednej éry, ale nezvládli dobu transformácie do nových podmienok. Samozrejme, všetky osobné väzby trvali aj po prevrate, ale predsa sa len objavil priestor na konkurenciu, ktorá tento spôsob myslenia snáď postupne vyhubí. Okrem pár preživších typu Haščák, Široký, Tkáč a podobne. Ale o tom v ďaľšom blogu.
Príbehy transformácie
MÄSIAR SPOD HRADU
V obci, kde je krásny hrad a pochádzajú odtiaľ vynikajúce buchty, bol jeden mäsiar. Mäso bolo dlhodobo nedostatkovým zdrojom a byť "Mäsiarom" na doline sa stalo vlastne politickou funkciou. Ako každý správny Mäsiar, aj tento vždy vedel odložiť najlepšie kusy pod pult, odstrániť z predaja a vyberať si, komu čo predá. V prvom rade bolo potrebné odkladať nedostatkový tovar pre líniu funkcionárov, ktorí zabezpečili, aby Mäsiar vo funkcii Mäsiara zotrval. Niekoľko úplatkov tak typicky znamenali zaistenie monopolu a ďalej sa už smelo obchodovalo s podpultovým tovarom. A tak sa stalo, že v momente, keď prišla revolúcia mal tento Mäsiar doma pod matracom desať miliónov československých korún. Koľko je to v prepočte na dnešné peniaze? Desať mega euro? To bola doba kešu. A mäsa. Ale nie nadlho. Ako dopadol tento pán a jeho rodina? Mal dvoch synov, ktorým “kúpil” právnicke tituly, jeden z nich zomrel na cirhózu pečene, druhý sa stal sudcom, ale skončil ako disciplinárne stíhaný a odvolaný a dodnes jeho nepríčetné táraniny majú v sudcovskej hantýrke svoj výraz. Nakoniec celá rodina skončila na mizine a dnes už len dožívajú potulné dni po matke Zemi.
MAJITEĽ MÄSOKOMBINÁTU
V meste, o ktorom nás na geografii učili, že je základňou potravinárskeho priemyslu, sa stal ďalší podivuhodný príbeh. Majiteľom mäsokombinátu sa stal človek, ktorý bol v závode šoférom. Mal šťastie, že po revolúcii robil zrovna šoféra regionálnemu bossovi z HZDS, ktorý sa perfektne zorientoval v privatizácii a politickými kľučkami a vzťahmi si zebezpečil vlastníctvo nejedného významného podniku v regióne. V tej dobe bol už majiteľom sem tam nejakej fabričky a závodíku. Nechcel ďalší veľký závod napísať na svoje meno, aby zbytočne nevíril prach tam, kde netreba. Rozhodol sa teda, že ho prepíše na svojho loajálneho závodného šoféra, a potom sa spolu vyrovnajú. Tak sa aj stalo. Akurát, že šofér náhle precitol.
Zo dňa na deň miliardárom. Z rodiny šoféra sa stáva modrá krv. Začalo sa jazdiť na rýchlych autách. Začalo sa predvádzať v spoločnosti. Lietali vrtuľníky. Osvietení géniovia, grécka elita, aristokracia! Asi takto sa mohla rodina šoféra cítiť. Sám závodný šofér, často opálený po afrických poľovačkách pôsobil snáď nadpozemským dojmom. Všetko okolo neho sa blyšťalo zlatom. Okrem mäsokombinátu. Ten už dýchal len z posledného. Len tak tak sa na to našiel kupec, ktorý zachránil tie posledné pracovné miesta. Rodina síce podniká naďalej, ale už to nie je šialené megalomanstvo. Tie zaniknuté pracovné miesta však žiaden šofér už nikdy nedoviezol späť.
ŠIALENÝ PIVOVARNÍK
Pamätám si tú dobu ako dieťa. Oproti nám na poli sa zrazu vyrojila elita z jednej miestnej rodiny, ktorá sa dostala k nejakým lokálnym podnikom. Zrazu začal na poli pristávať vrtulník a zrejme z dlhej chvíle si pán zakúpil aj nejaký vojenský obojživelník, alebo obrnený transportér či čo to bolo. Boli sme deti, nechápali sme svet okolo a pripadalo nám normálne, že svet sa zbláznil a ľudia jazdia v obojživelníkoch po poli. Že je to úplne v poriadku a tak to má byť, lebo sme deti a dejú sa neskutočné veci...
MÄSIAR Z VÝCHODU
Kdesi na východnom slovensku sa objavil ďalší šikovný mäsiar, ktorý krátko predtým veľmi málo úspešne predával autá. Mal vynikajúci verbálny prejav až miernu nadutosť a v spoločnosti vystupoval absolútne sebavedome. Nikto ho však nikdy nebral vážne. Až sa jedného dňa "dostal" v privatizácii k vlastníctvu mäsokombinátu kdesi na Slovensku. Narozdiel od ostatných spomenutých, tento pán to zvládol bravúrne a z nevýznamného podniku spravil podnik významný, ktorý potom exitol istej veľkej firme. Tá z toho nebola dvakrát šťastná, no pravda je, že tento pán bol naozaj šikovný.
Nehodnotím už históriu, ako sa tento pán stal súčasťou kapitálotvornejvej vrstvy. Slúži mu aspoň ku cti, že za jeho riadenia podnik prosperoval a zabezpečil tak stovkám rodín živobytie.
NAŠA NOVÁ ARISTOKRACIA
Možnože sa skutočne stal aj tento prípad. Ale nie som si istý. Predstav si, že ťa kamarát zavolá do privatizácie nejakej neznámej banskej spoločnosti v neznámom meste kdesi v československu. Kamarátovi povieš áno, ideme do toho spolu a zrazu si uvedomíš neutíchajúce volanie pravdy: Ideálny počet spolumajiteľov vo firme je nepárny a menší ako 3. A tak už teraz nie kamarát nenarúša párnosťou počty spolumajiteľov a bez väčšej námahy začínaš mať nové problémy, že kam so všetkými tými miliónmi čo neprestajne chodia každý mesiac na účet. Narozdiel od známych opísaných vyššie nie si ÚPLNÝ idiot. Takže začneš alokovať zdroje. Sem tam niečo nevyjde, sem tam áno. A tak končíš s istotou, investíciou na 50 - 100 rokov. Skupuješ pôdu. Vo veľkom. Lesy, polia, lúky. Lenže aj to ti je málo a tak ich skupuješ agresívne, povolávaš právnikov - hajzlíkov, čo robia špinavú robotku za teba. Na katastri pomaly vyfarbuješ obrovské plochy svojou insígniou, svojím novým rodinným erbom. Nikto sa už nikdy neopýta, odkiaľ si na to vzal peniaze. Novým faktom je, že si, že to vlastníš a podľa zákona to všetko aj navždy vlastniť budeš.
PODIELNICI Z FABRÍK
Po revolúcii obdržal každý zamestnanec primeraný počet akcií, podobne ako ich dostávajú zamestnanci startupov v Sillicon Valley, alebo sme ich dostali aj my v pražskej IT firme TopMonks. Obdobie 90 rokov však bolo omnoho bláznivejšie. Predstavte si tisíce robotníkov bez ekonomického a právneho vzdelania versus právne a verbálne vybavené vedenie fabrík, od riaditeľov po personálne oddelenia. Ak dostal každý zamestnanec rovnaký počet kreditov, kupónov, či akcií, prečo sú jedny milionári a druhí nie? Ako to, že niekto má postavené vily a skupuje byty v Bratislave a druhí tam stále robí za almužnu?…
Od manipulácie nevedomosťou, cez manipuláciu administratívnu, možno nejaké vyhrážanie padlo, neviem... Ale jedine tak sa mohla stáť tak veľká majetková nerovnosť a deformácia, ako sme videli kdesi v jednej dolinke...NOSIČ DESIATY
Toto je zatiaľ najbizarnejší prípad aký som počul. Istý odvážno-drzý muž zabalil do zamastených novín od slaniny 200.000 korún československých a prišiel s nimi na ministerstvo do Bratislavy. Na vrátnici noviny rozbalil a hovorí: "Mám tu nejaké peniaze, chcel by som privatizovať." Vrátnik na neho vyvalí jedn pár očí a neistý počet zubov a rýchlo ho odptratal z chodby do zákulisia, kde sa už o neho postarali. Podarilo sa mu nadviazať veľmi priateľské styky, vzhľadom na výdatnú desiatu, ktorú priniesol. O pár dní dostal telefonát: “Pán X, prineste ešte jednu desiatu, tentokrát ale na Fond náhodného majetku pre pani Z”. A tak ešte asi dvakrát doniesol desiatu sem a tam a dnes sa podľa obchodného registra zdá, že je majiteľom nejakej neznámej fabriky, kdesi na slovensku. fakin tru story.
VAGÓNKA POPRAD
K tomuto podniku stačí povedať toľko, ako v článku HN: "Ktorá slovenská fabrika sa môže pochváliť zmiznutým spolumajiteľom či zastreleným riaditeľom? Väčšinu akcií mali dostať zamestnanci, no nakoniec to nebolo úplne tak." Lepšie to určite nenapíšem, ako je to v tomto článku, tak nech mi SMEčko a jeho 45%tný majiteľ Slavo odpustia: https://finweb.hnonline.sk/ekonomika/809047-tatravagonka-prezila-hoci-ju-nicili-mafiani
---Ak si myslíš, že tento článok mal zmysel a mám pokračovať v písaní, budem veľmi rád, keď mi dáš lajk: https://fb.me/jinjankoo
Prvý článok v sérii Ako funguje Slovensko - Časť I. Koniec komunistov
