Mám dvoch otcov. Jedného živého, ktorým si Ty. A jedného, ktorý žije vo mne, v mojej hlave. Tu, kde práve vznikajú tieto slová. Ty si tam, kde práve tieto slová čítaš. Kde ich nikto iný nepočuje, len Ty. Vložil si sa mi do hlavy. Keď si ma vychovával, keď si ma učil. Keď si na mňa kričal, alebo ma chválil. Rovnako, ako sa do Tvojej hlavy vkladal Tvoj otec. Zapísal si mi ho do nervovej sústavy, do synapsií v mojom mozgu. Je úžasné mať tak skvelého otca priamo v hlave. Je to moje Svedomie.
Moj druhý, vnútorný otec vždy ožíva, keď sa rozhodujem. Keď hľadám hodnoty, či posudzujem ľudí, akí sú. Naučil si ma premýšľať, počítať, analyzovať. Motivoval si ma do života a učil práci, pokore, odmenám aj trestom. Preto môj vnútorný otec sa dnes díva a posudzuje, ako žijem. Je mi veľkou oporou. Ale aj on je len človek, ktorý mal svoj život a svoje strachy a neistoty a obavy a traumy a svoj príbeh a svojho otca vo svojej hlave. A niekedy sa mýli.
Navyše, nie je tu sám. Je tu množstvo ďalších ľudí, ale medzi najväčších v tomto kostnom puzdre pre moju plávajúvu mozgovú želatinu radím jednu ženu. Ženu, ktorá mi dala život a do môjho mozgu sa zapísala ešte v dobe, keď som Teba počul len veľmi hmlisto. Ona ma naučila chodiť a rozprávať, ale aj niečo iné. Vnímať prítomnosť. Cítiť vôňe. Vidieť krásu.
Chcel som ti len povedať, Otec, že toto som ja. Človek, ktorý hľadá pravdu. Tak isto, ako ty vidíš, napríklad, do automobilov a rozumieš do detailov, ako fungujú zložité stroje pod kapotou, tak ja vidím do iných vecí. Napríklad ma zujíma, ako funguje pod kapotou človek.
Preto nikdy nebudeme rovnakí. Ale už navždy bude kúsok z nás súčasťou toho druhého, dokým naše elektrické výboje neprestanú pulzovať.
Otec, ďakujem za všetko.
