Hlavným dôvodom štrajku boli nízke platy učiteľov. V dôsledku slabého finančného ohodnotenia učiteľov v Izraeli, došlo k podobnému vnímaniu učiteľského povolania ako na Slovensku. Nízke platy spôsobili eróziu postavenia učiteľov v spoločnosti. Rozšíril sa pocit, že za učiteľov už idú študovať len málo motivovaní, necharizmatickí študenti. Štúdium učiteľstva sa začalo brať ako posledná inštancia pre tých študentov stredných škôl, ktorí nemajú na viac.
Izrael bol v roku 1960 na vrchole medzinárodného rebríčka čo sa týka vedomostí žiakov z prírodných vied a matematiky, ale v medzinárodnom prieskume z roku 2002 klesol na 33 miesto, pričom bolo hodnotených 41 štátov (pozn. Pritom podľa najnovšej publikácie Education at a Glance 2012, je Izrael druhou najvzdelanejšou krajnou v OECD.). V Izraeli sa začalo čoraz viac hovoriť o tom, že podceňovanie vzdelávania bude mať zlé dôsledky pre ekonomiku a bezpečnosť krajiny v budúcnosti. Bezpečnosti preto, lebo ako dobre vieme, Izrael je obklopený nepriateľskými štátmi a je prakticky v trvalom vojnovom stave. Od druhej svetovej vojny mohol prežiť len preto, lebo jeho obyvateľstvo bolo a ešte stále je na vzdelanostne vyššej kvalitatívnej úrovni, ako obyvateľstvo v okolitých arabských krajinách. Tie naproti tomu, čo sa týka počtu obyvateľov, môžu obyvateľov Izraelu pobiť svojimi čiapkami, respektíve fezmi. V modernej dobe ale už nie je dôležitá kvantita, ale kvalita. Vojenské konflikty na Blízkom východe napokon ukázali, že počet vojakov nie je rozhodujúci. Dôležitá je vzdelanostná, technická a logistická prevaha a tú Izrael mal a ešte stále má.
Frustrácia z nízkych platov spustila štrajk. Učitelia stredných škôl vstúpili v novembri 2007 po dlhých, nikam nevedúcich rokovaniach s vládou, do neobmedzeného štrajku. Ich hlavnými požiadavkami boli zvýšenie platov a zníženie počtu žiakov na maximálne 30 v triede (priemer bol 40 študentov v triede). Neobmedzený štrajk stredoškolských učiteľov napokon trval 49 dní.
Pod tlakom učiteľského štrajku sa otázka vzdelávania stala v Izraeli dominantnou politickou témou. Izraelská vláda počas rokovaní s odbormi vyhlasovala, že chce skutočnú zmenu v školstve a nechce sa zaoberať len platmi učiteľov. K štrajku sa negatívne postavila aj Národná rodičovská organizácia. Po troch týždňoch neplodných rokovaní medzi vládou a odbormi sa vláda pokúsila dostať učiteľov naspäť do práce tak, že napadla štrajk na súde. Stredoškolské odbory ale neustúpili a ich predák vyhlásil, že štrajk a protesty budú pokračovať bez ohľadu na akýkoľvek príkaz súdu. Štrajkujúci učitelia zároveň vyhlásili, že ak im súd nariadi nastúpiť do práce, tak podajú hromadne výpovede. Súd následne šalamúnsky odročil posledné konanie na neurčito.
Vtedy nastúpil na scénu sprostredkovateľ Ofer Eini, šéf Histradrutu (obdoba KOZ na Slovensku), ktorý zachránil ďalšie rokovania. A keďže zároveň začalo hroziť, že štrajk prerastie do národného generálneho štrajku, tak vláda cúvla a došlo k dohode s učiteľskými odbormi. Obe strany súhlasili s dohodou, že vláda zvýši plat učiteľom o 8,5 %, pričom učitelia súhlasili, že budú mať vyšší úväzok o dve hodiny. Štrajkujúci učitelia dosiahli aj to, že vláda sa zaviazala k tomu, že štrajkujúcim učiteľom bude po skončení štrajku vyplatená "prémia" za „preštrajkovanú" mzdu a to vo výške jedného platu. Vláda taktiež prisľúbila, že na ďalší rok dá školstvu z rozpočtu (približne prepočítané na €) o 250 miliónov € viac a do piatich rokov zvýši rozpočet školstva o 1,3 miliardy €. Víťazom štrajku sa de-facto stali stredoškolské učiteľské odbory.Pre zaujímavosť ešte uvediem, že skoro dvojmesačný štrajk učiteľov stál izraelské hospodárstvo cca 525 miliónov €.
Štrajk v roku 2007 ale nebol konečnou bodkou. Protest izraelských učiteľov stredných škôl vytvoril tlak na vládu, respektíve vlády Izraela, ktoré v roku 2011 po štyroch rokoch neutíchajúcich diskusií o zmenách vzdelávacieho systému, dospeli s odbormi k dohode, ktorá spustila reformu vzdelávacieho systému. Politici v Izraeli komentovali dohodu ako historický zlom vo vzdelávacom systéme krajiny, kým úradníci sa obávali, či bude na to dostatok peňazí. Výdavky na vzdelávanie sa v roku 2012 zvýšili na 7,2 % z HDP a predpoklad je, že výdavky sa budú v ďalších rokoch zvyšovať. Učiteľom boli zvýšené platy o 42 %. Odbory stredoškolských učiteľov súhlasili s tým, že pracovný týždeň učiteľov vzrastie z 24 na 40 hodín a bude sa skladať z 24 hodín priamej vyučovacej činnosti, 6 hodín metodických stretnutí a 10 hodín, ktoré budú venované opravám písomiek a testov, pracovným poradám a stretnutiam s rodičmi. V tejto súvislosti museli byť zároveň v školách vytvorené podmienky pre realizáciu metodických stretnutí a podobne, a to hlavne čo sa týka priestorového vybavenia. Ďalej sa prikročilo k tomu, že učiteľ môže dostať príplatok k platu a to na základe hodnotenia riaditeľom školy. V novej kolektívnej zmluve sa odbory a vláda zaviazali k tomu, že až do ukončenia reformy v roku 2016, bude medzi nimi „pokoj zbraní".
Čo je spoločné na štrajkoch izraelských a slovenských učiteľov? Rovnaká nespokojnosť s platom učiteľa. Ako na Slovensku, tak aj v Izraeli majú/mali učitelia podpriemerné platy. Čo nie je rovnaké? Miera angažovanosti sa učiteľov v odboroch, ochota ísť do rizika a schopnosť organizovať sa. Čo je ale najznepokojúcejšie, je to, že na Slovensku, ako aj v Izraeli, vzdelávací systém prežíva krízu a stáva/stával sa neefektívnym. Pred spoločnosťou sa tým pádom čoraz viac vynára/vynárala veľmi znepokojujúca otázka - „Ako bude naša krajina, ekonomika a spoločnosť vyzerať o 20, 40 či 60 rokov?".
