Do hľadania pravdy o pomere učiteľ/žiaci som zapojil google. Najprv som si zasurfoval na eurostat a euroactive. Bohužiaľ na eurostate som našiel len údaje za rok 2010. Podľa eurostatu malo Slovensko na jedného učiteľa v roku 2010 14,8 žiakov a podľa euroactivu v roku 2009 až 17,7 žiakov. Ďalej som si našiel aj najnovšiu publikáciu Education at a Glance 2012 , kde nájdete veľa rôznych hodnotení, porovnaní a grafov. Podľa týchto grafov to vyzerá tak, že okrem materských škôl sme všade v priemere krajín OECD, alebo nadpriemere. Prikladám grafy.
Ako vidíte, tak čiernu čiaru priemeru krajín OECD buď prekračujeme, alebo sme presne na nej. A teraz....Ako si túto nezrovnalosť medzi údajmi minstra Čaploviča, Eurostatu a Education at a Glance máme vysvetliť?
Od pána Boledoviča, ekonóma, ktorý sa usiluje o výrazné skvalitnenie školstva a je autorom zaujímavých blogov k tématike školstva v Trende, mi prišla emailom „Analýza návrhu zvyšovania platov učiteľov". V nej som našiel toto:
Myslím, že ten graf je to najlepšie, čo som doteraz videl, je možné, že sa to najviac približuje realite. Ono to je totiž tak, že ak máte k dispozícii viac protichodných informácii, tak sa často stáva, že pravda sa nachádza niekde uprostred. Myslím, že graf vyššie je k pravde najbližšie. Čaplovičovú a už aj Kažimírovú štatistiku „11 žiakov na učiteľa" tým pádom považujem v kontexte dnešných dní, za účelovú dezinformáciu, ktorej cieľom je akurát strašiť a zneistiť štrajkujúcich učiteľov. Pravda je ale tiež taká, že pomer učiteľa na žiaka je podľa grafu naozaj nižší, ako je zdravé. To znamená, že prepúšťaniu učiteľov sa naozaj nevyhneme. Začať sa môže prepúšťaním dôchodcov. Je možné, že v školstve ich pracuje od 5 do 10 %. Ďalej je naozaj potrebné urobiť racionalizáciu siete škôl, len mi nie je jasné, na základe akých kritérii sa to začne diať. Na to je potrebná ozaj odborná analýza a nerobiť všetko hŕŕ hŕŕ. Ďalej je dôležité zaviesť na pedagogických fakultách "numerus clausus", aby neprodukovali zbytočne veľa učiteľov. Tým pádom klesne kvantita, ale zvýši sa kvalita a tú slovenské školstvo potrebuje najviac.
Ak minister Čaplovič naozaj verí tomu, že pomer učiteľa a žiaka na Slovensku je jeden učiteľ na jedenástich žiakov, tak by si mal zároveň položiť otázky, prečo neurobil v minulosti nejaké kroky, aby tento ním deklarovaný pomer zvrátil a kto je za tento stav zodpovedný? Učitelia? To asi ťažko. Učiteľ neprijíma školu do zamestnania, ale škola učiteľa. Ďalej škola zas má svojho zriaďovateľa. Zriaďovateľom je obec, VÚC, cirkev, alebo súkromná osoba. Ak je v nejakom meste neprimerane veľa škôl, tak je to problém zriaďovateľa, voličov a nie učiteľov. Zriaďovatelia sa správajú podľa zákonov, ktoré schválil parlament, napríklad aj zákonom o normatívnom financovaní škôl. Filozofia normatívneho financovania na hlavu žiaka bola myslená dobre, bohužiaľ sa v parlamente nedomyslela. Normatívne financovanie škôl má systémové nedostatky. Napríklad jeden nedostatok je ten, že pre obec je politicky veľmi problematické zrušiť školu, kde je málo žiakov. Totiž rodičia, voliči, sa proti rušeniu škôl často búria a poslanci, starostovia a primátori vedia, že by mohli byť tým pádom v budúcich voľbách nezvolení. Ďalej je tam možnosť zriaďovateľa ponechať si na ľubovoľné účely určité percento z rozpočtu školy, čo mnohí starostovia využívajú. Vraj je to 10 %, ale dozvedel som sa, že dokonca aj 20 % (zrejme podľa zákona 597/2003 Z.z § 4 bod9). Bežnou praxou je aj to, že ak je v meste škola, ktorá je šikovná a má dostatok detí, tak tej zriaďovateľ zoberie peniaze a presunie ich na školu, ktorá má málo detí. Túto možnosť mnohí zriaďovatelia využívajú a toto de-facto neguje celú filozofiu „normatívu", teda myšlienku, že úspešné školy budú mať veľa peňazí a neúspešné zaniknú. Učiteľská verejnosť mimochodom na tieto systémové chyby už dávno upozorňovala. Bohužiaľ všetci poslanci a vlády, čo sa striedali približne od zavedenia normatívu v roku 2003, hlasy učiteľov a riaditeľov škôl ignorovali a naďalej ignorujú. Riešenie je pritom jednoduché. Posielať peniaze zo štátneho rozpočtu priamo na školy, bez obchádzok na VÚC, MsÚ a čo ja viem kde ešte. Školy budú mať viac peňazí a príživníci zo ZMOSU ich nebudú môcť použiť na osvetlenie, opravu chodníkov, či nebodaj odmeny miestnych poslancov.
Pán Čaplovič by sa mohol zamyslieť nad tým, čo on a iní jeho stranícki kolegovia za tie dlhé roky v parlamente a vláde robili pre to, aby sme mali kvalitné školstvo. V rebríčkoch porovnania krajín OECD sa slovenské školstvo často umiestňuje na posledných miestach. Čo urobil Čaplovič a iní experti v parlamente pre to, aby sa tento nepriaznivý vývoj zvrátil? Terajší minister bol počas rokov 2002 - 2006 členom parlamentného Výboru pre vzdelávanie, 2006 - 2010, bol podpredseda vlády, 2010 - 2012, bol opäť predsedom parlamentného Výboru pre vzdelávanie. Čo tam dočerta robil?!? To nemal k dispozícii žiadne demografické prognózy? To vôbec nerozmýšľal o tom, ako to bude vyzerať v školstve v roku 2012? Prečo on a iní nebili na poplach, že nás podľa demografického vývoja, počtu škôl a učiteľov čaká zlý pomer učiteľ/žiaci? Myslím, ža ak by takto pracoval v nejakej súkromnej firme, tak tá by mu už dávno dala padáka. A nebol by to zlatý padák...
Bohužiaľ tragédiou pre tento štát je to, že takýchto „čaplovičov" je v štátnych funkciách neúrekom. Tento štát nepotrebuje menej učiteľov, ale skôr menej "čaplovičov". Pes bude zrejme zakopaný aj v samotnom systéme, v partokracii, v jednom volebnom obvode. Štátna mašinéria v dôsledku toho funguje nespoľahlivo a neefektívne, zákony sú často šité na mieru straníckym bossom, lobbystickým skupinám a rôznym zbohatlíkom.
Na záver k štatistikám uvediem aj dva výroky, ktoré najvystížnejšie popisujú, ako to s tými štatistikami vlastne je.
Otto von Bismarck - "Existujú tri druhy klamstva. Úmyslená lož, neúmyselná lož a štatistika."
Winston Churchill - "Verím len takej štatistike, ktorú si sám sfalšujem."
