Keďže som učiteľ, okamžite som si pomyslel, že ak by nešlo tých 20 % do kapsy skorumpovanej osoby niekde na úrade, tak by tých 20 % možno išlo do školstva. Možno by som mal vyššiu výplatu. Odhady koľko sa na Slovensku ukradne, lebo tých 20 % nie je nič iné ako krádež, sa pohybujú od dvoch do štyroch miliárd eur. Ak by sa na Slovensku nekorumpovalo a nekradlo, tak by mali učitelia určite prinajmenšom trojnásobnú výplatu, na pedagogické fakulty by sa tým pádom hlásili oveľa šikovnejší študenti, kvalita vzdelanosti by na Slovensku rástla a časom by sme mali aj ekonomiku s vyššou pridanou hodnotou. V dôsledku toho by bola oveľa nižšia nezamestnanosť a menej ľudí by bolo odkázaných na sociálne dávky.
Bohužiaľ korupciu máme na Slovensku od veky vekov. Na Slovensku sa kradlo odjakživa, či sa nám to páči, alebo nie, je to naša charakteristická národná črta. Aj národného hrdinu máme zlodeja Jánošíka. Aj prvý prezident ČSR T. G. Masaryk si to horko uvedomoval, inak by často neopakoval „Nebáť sa a nekradnúť!". Aj politické strany korupciu občas spomenú a po voľbách na ňu zabudnú. Zvykli sme si.
Sem tam v dejinách Slovenska, keď sa kradne už naozaj neskutočne, vznikne spoločenská objednávka na zmenu. V roku 1998, po drancovaní aké sa vyskytne raz za desaťročia, mnohí ľudia vkladali nádej do zmeny. Tiež som bol medzi nimi, kým som raz nestretol bývalého kamaráta, ktorý bol vtedy členom práve založeného SDK. Volal ma k nim, vraj si rozumieme, neznášam Mečiara tak ako on a máme veľa spoločných názorov. Už už ma skoro zlomil, ale potom dodal niečo, čo ma šokovalo. Dodal - „Až budeme pri moci, tak sa budeme nabaľovať my!" Do SDK som nevstúpil a z kamaráta sa stal bývalý kamarát.
Zvykli sme si, ale aj tak niekedy rozmýšľame o tom, aké by to bolo fajn, ak by sme zlodejinu , teda odborne korupciu a klientelizmus, nemali. Ale ako to dokázať, ako ju zlikvidovať? Spoľahnúť sa na výmenu vlády? To už dúfam každého trošku skúseného a rozmýšľajúceho človeka prešlo. Tušíme, prípadne dobre vieme, že politickým stranám záleží na odstránení korupcie len naoko, naopak veríme, že do nejakej strany vstupuje len taký človek, ktorý sa nevie slušne uživiť. Stranícke špičky si určite dobre uvedomujú, že ak by korupciu naozaj chceli odstrániť, tak by museli minimálne polovičku straníkov vo verejných funkciách na všetkých úrovniach zavrieť do basy a je riziko, že potom by zrejme išli aj oni. A tak jedna mafiánska politická strana strieda druhú a tak sa 20 % bakšiš pre dosadených politických nominantov stal zákonom.
Uvedomujeme si , že revolučné odstránenie korupcie neexistuje a logicky na rad prichádza uvažovať o evolučných riešeniach. Je to ale beh na dlhú trať. Je to ale nádejný beh, kde by sa za každou zákrutou mohli pridať ďalší bežci.
Medzi evolučný krok v behu za zlikvidovanie korupcie patrí napríklad zákon o povinnom zverejňovaní faktúr a zmlúv na internete. Lenže je nedokonalý a bezzubý. Filozofiou bolo to, že nech daňovník vidí, ako sa hospodári s jeho peniazmi a možno tí zlodeji si dajú pozor. Ale stalo sa tak? Nejaká predražená nezmyslená objednávka sa nájde, no ale čo potom? Skúsenosti sú také, že sa to väčšinou len medializuje. Medializáciou sa upevní naša znechutenosť nad skazenosťou politikov a úradníkov a to je často asi tak všetko. Možno tvorcovia zákona o zverejňovaní faktúr a zmlúv mohli rozmýšľať aj ďalej. Čo ak by platil ešte aj taký zákon, že občan, ktorý natrafí na predraženú faktúru o 20 % a oznámi to, tak by musel dostať z tejto predraženej sumy 10 - 20 %? A musel by mu to vyplatiť verejný obstarávateľ, úrad, pekne zo svojho rozpočtu.
Minule som sa zapojil do facebookovej iniciatívy „ Vláda tvrdí, že nie sú peniaze, tak ich jej učitelia pomôžu nájsť". Keď som o tejto iniciatíve napísal blog na zborovna.sk, tak sa do hodiny objavili v diskusii odkazy na Centrálny register zmlúv a ponuku firmy. Jednalo sa o dodanie výťahu pre Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v Revúcej. Rozdiel v cene bol 3649 €. Tento predražený výťah je len malý kamienok v lavíne korupcie, ktorá dennodenne zasypáva Slovensko. A teraz si predstavte, že občan by si mohol uplatniť odmenu za prvenstvo pri oznámení o predraženej objednávke. Štát, respektíve úrad, kde sa stala „chyba", by mu musel vyplatiť dajme tomu 10 % z predraženej sumy, to je v príapde výťahu z Revúcej 364,90 €. A predstavte si, že by niekto natrafil na daňový únik vo výške desiatok a stoviek miliónov €, tak ako minule napísal Daniel Lipšic. Ak by sa nakoniec dokázalo, že PENTA urobila daňový únik, tak Daniel Lipšic by mal dostať za oznámenie 8 až 16 miliónov €. V USA by to tak aspoň bolo.
V USA, kde podobný zákon platí pomaly od občianskej vojny (The False Claims Act (31 U.S.C. §§ 3729-3733, also called the "Lincoln Law"), existujú dokonca špecializované firmy, ktoré sa živia len tým, že hľadajú daňové úniky. Ak ich dokážu, vedia zarobiť desiatky miliónov dolárov, dostanú totiž 15- 25 % z daňového úniku, či zneužitia vládnych peňazí. Tieto firmy, ale aj jednotlivci, hľadajú a povzbudzujú informátorov z vnútra veľkých firiem a štátnych úradov, tzv. whisteblower-ov , ktorým potom vláda zaplatí a dokonca zabezpečí v prípade nebezpečenstva novú tajnú identitu a bydlisko. Vláde USA sa medzi rokmi 1987 - 2008 podarilo „ušetriť" na základe oznámenia „píštaliek" 22 miliárd dolárov. Tento trend pokročil na západ od našich hraníc tak ďaleko, že veľké firmy si sami zaviedli funkciu tzv. whiste-blowing-hotline, teda ľudovo povedané linku pre udavača. Šetrí im to peniaze.
Do evolučného procesu eliminácie korupcie, by existencia zákona o odmeňovaní whisteblower-ov bola veľkým prínosom. Ako som postrehol, tak to už pán Lipšic navrhol. Číta mi, potvora jedna politická, myšlienky. Verím tomu, že veľa ľudí by lákalo zarobiť si surfovaním a odhaľovaním predražených zmlúv, faktúr, či daňových únikov, kým úradníci a politici by škrípali zubami a učitelia sa tešili na vyššie platy. A ešte tak dať do poriadku prokuratúru a súdnictvo a pohli by sme sa ďalej od balkánskych zvyklostí. Ale to je už o inom...ale o tom istom.
