Samozrejme nechcem hádzať všetkých demonštrantov do jedného vreca, určite obrovská prevaha vie písať a čítať výborne. Dúfam, že sa časom vynoria osobnosti, vodcovia, ktorí pôjdu so svojimi víziami na politický trh. Ak sa tak nestane, tak škoda banánov.
Hnev a rozhorčenie nad zlodejinou chápem. Bohužiaľ ma mrzí, že som sa nedozvedel, ako chcú demonštranti zabrániť tomu, aby politici na Slovensku nekradli. Banánmi, vajíčkami, petardami a dementi aj dlažobnými kockami? Nuž dúfam, že časom sa tento hnev a frustrácia pretaví do nejakého organizovaného hnutia s jasnými a reálnymi požiadavkami. Zatiaľ je túžba po zmene v embryonálnom štádiu, je to len zhluk rôznych myšlienok a naivných názorov.
Mnohí demonštranti si myslia, že to dokážu odstrániť len demonštráciami. Nuž, aj keď im fandím, myslím, že sú v hlbokom omyle. Na Slovensku sa kradlo vždy. Myslí si niekto, že sa po demonštráciách prestane? Určite nie. Dnes by malo ísť hlavne o to, aby občanom došlo, že zúčastňovať sa na demonštráciach nestačí. Treba sa čo najviac zapájať do verejného života. Na svojej ulici, v svojom obvode, dedine a meste. Každodenne.
Niekedy sú podmienky pre kradnutie výborné, niekedy nie. Posledných dvadsať rokov boli ideálne. Privatizácia bez kontrolných mechanizmov, bez dôsledného právneho ošetrenia, spustila lavínu korupcie. Za skazenosť v politike a verejnom živote sú najväčšou mierou zodpovední tí, čo zrealizovali privatizáciu bez dôsledného právneho ošetrenia. Za gorily v politike a podnikaní môžeme poďakovať ideológom prerozdeľovania Klausovi, Dlouhému, na Slovensku Miklošovi, všetkým spúšťačom prerozdelenia majetku. Môžeme poďakovať krátkozrakosti zákonodarcov pred 20 rokmi. Môžeme napríklad poďakovať aj ideológii liberalizmu, ktorá sľubovala podobne ako komunizmus, zázraky.
Veľmi by som privítal, keby vo výzvach organizátorov demonštrantov boli návrhy ako vyriešiť korupciu, ako zmeniť pravidlá tak, aby boli čo najviac efektívne a naozaj funkčné. Raz za dvadsať rokov sa postaviť na námestie a čakať na zázrak ma už nebaví.
Hlavne treba zmeniť systém, ústavu ako takú, zaviesť napríklad platné referendum bez ohľadu na to, koľko ľudí by sa na ňom zúčastnilo, urobiť posun od zastupiteľskej demokracie k priamej demokracii, voliť si priamo nielen prezidenta, ale pouvažovať aj o priamej voľbe generálneho prokurátora, či predsedu najvyššieho súdu. Treba dôsledne oddeliť výkonnú moc od súdnej a zákonodarnej. Hlavne zákonodarnej. Dnes totiž zákonodarnú moc nereprezentuje parlament, ale koaličné rady. Zmeniť volebný systém tak, aby nebol jeden volebný obvod. Ten zaviedol Mečiar a je pozoruhodné ako všetkým stranám doteraz vyhovuje. Okresať počet poslancov. Na akého frasa nám ich treba 150? Ak bude napríklad 50, tak mi vychádza, že to bude jeden poslanec na 100 000 obyvateľov, nie ako teraz 1 na 33333. Potom budú ľudia ľahšie a viac vnímať, za čo hlasoval jeho poslanec z volebného obvodu. Ak bude robiť somariny a hlasovať zle, tak si to občania viac všimnú ako teraz, keď ich zastupuje vodca strany a jeho partia pätolizačov a prikyvovačov. Dôležité je odstaviť všetky doterajšie politické špičky a poslať ich do psej matere. Fico, Dzurinda, Hrušovský, Bugár, Sulík, Fígeľ sú moji hlavní kandidáti na odchod nielen z parlamentu, ale aj zo strán, z politického života ako takého. Na to nám môžu poslúžiť voľby. Môžeme krúžkovať, môžeme voliť nové tváre. Demonštrácie sú iskrou zmeny. Jasným plápolajúcim plameňom zmeny by malo byť hľadanie, rozmýšľanie a snaha o udržanie a zlepšenie demokracie. A to nielen raz za dvadsať rokov.
