Financovanie školstva od roku 1989 prešlo dvoma hlavnými spôsobmi financovania. Od roku 1989 do roku 2003 sa prevažne jednalo o takzvané "historické" financovanie škôl. Výška rozpočtu školy na každý ďalší rok bola odvodená od roku predchádzajúceho. Postupne od roku 2001 do roku 2003 sa prešlo k normatívnemu financovaniu. Zmena spôsobu financovania bola súčasťou decentralizačnej reformy. Reformátori predpokladali, že nový systém financovania škôl bude zriaďovateľov motivovať k ekonomicky racionálnemu správaniu, že vraj bude menej komplikovaný, menej náročný na produkciu a kontrolu vstupných údajov a jeho výsledkom budú nakoniec v praxi udržateľné rozpočty.
Myšlienka to bola prekrásna a jej realizácia by určite v laboratórnych podmienkach fungovala na 100%. Ale spoločnosť a život sa neriadi podľa zákonitostí lineárneho systému a predstáv expertov teoretikov. Je plná dynamiky, nečakaných udalostí, turbulencie, bifurkačných bodov, rozbujnenej byrokracie, rôznych sociálnych sietí, skazených a hlúpych politikov na miestnej, aj štátnej úrovni. Príkladom môže byť aj tá mačka, ktorá investovala lepšie ako skúsení investori.
Reformátori pri obhajovaní normatívneho financovania hovorili o tom, že "šikovnejšie" školy budú mať viac žiakov a tým pádom aj viac peňazí a tie nešikovné časom zaniknú, pretože si rodičia budú vyberať tú lepšiu školu (Ale to by sme muslei mať laboratórnych rodičov, bohatých a prudko inteligentných). Medzi školami vraj bude konkurencia a konkurencia je predsa dobrá vec, lebo prináša pokrok.
Dopadlo to ale tak, že školy prestali medzi sebou spolupracovať, do školskej klímy sa vniesla nezdravá rivalita. Niekoľko ráz som bol svedkom ako pri nábore prvákov ohovára jedna škola druhú. Mnohí rodičia pri zápise svojich detí do ZŠ uprednostňujú tú najbližšiu školu pred kvalitnou z druhého konca mesta a rodičia stredoškolákov zas túžia po tom, aby ich odrastené dieťa bezproblémovo zmaturovalo a čo sa naučí to je aj tak jedno, lebo na Slovensku si mladý človek vyberie buď prácu v zahraničí, alebo automaticky ide na VŠ, alebo sa stane ďalším nezamestnaným.
Dnes je už jasnejšie, že pravicoví reformátori to nedomysleli a prioritou v ich uvažovaní nebola kvalita školstva, ale len finančná a organizačná stránka reformy. Páni z ľavice mechanizmus normatívneho financovania zakonzervovali, plus pomohli Mikolajovi školstvo byrokraticky zdeformovať.
Celú filozofiu normatívneho financovania sabotuje jeden zásadný prvok a tým je existencia zriaďovateľa. Ak by neexistoval, možno by to fungovalo tak, ako to tvorcovia „normatívu" mysleli. Možno. A prečo? Zriaďovateľ totiž dostal možnosť disponovať peniazmi škôl. Myslím, že to bola chyba. Peniaze netiekli priamo zo štátnej pokladne do škôl, ale cez obec, samosprávny kraj, krajský školský úrad, cirkev. Zriaďovatelia sa riadili nariadením vlády, ktorá v roku 2004 určila, že 80 % mzdového normatívu a 75 % prevádzkového normatívu dostane škola. Zvyšnými prostriedkami disponovali podľa svojho rozhodnutia. Postupne do roku 2013 sa prešlo v prípade mzdového normatívu od 80 % k 100% a v prípade prevádzkového od 75 % k dnešným 80%.
Ako to vyzerá v praxi? Zriaďovatelia disponujú s peniazmi škôl, ktoré majú naplnené triedy a tým pádom sú na tom finančne dobre a posielajú ich tým nešikovnejším, prípadne menej šťastným školám, ktoré podľa hypotézy reformátorov mali zaniknúť. Prečo tak robili a robia? Sú objektívne a subjektívne dôvody. Objektívny bežný dôvod je napríklad tento. Máte dve rovnaké školy s rovnakým počtom žiakov, ale na jednej škole učí viac starších učiteliek a učiteľov, ktorí sú vo vyššej platovej triede. Na druhej škole je pre zmenu riaditeľ, ktorý chce ušetriť, tak sa postupne zbavuje učiteľov z vyšším vzdelaním a väčšou praxou. Prečo? Lebo učiteľom v nižšej triede zaplatí menej. Len toľko k objektívnemu zvyšovaniu kvality školstva prostredníctvom normatívu.
Subjektívne dôvody? Tie ležia v našej špecifickej slovenskej politickej kultúre, ktorá je rovnaká na všetkých úrovniach štátu. Od najmenšej dediny, po Grasalkovičov palác. Starostovi dediny, alebo primátorovi priemerného slovenského mesta je celková kvalita slovenského vzdelávacieho systému hlboko pri konci tráviacej sústavy. Drvivej väčšine zriaďovateľov nezáleží na celom slovenskom školstve, ale len na ich lokálnych školách, záleží im hlavne na tom, aby ich občania v ďalších voľbách opäť zvolili. Jednoducho bližšia košeľa ako kabát. Je preto logické, že sa vyhýbajú nepopulárnym riešeniam, napríklad rušeniu nenaplnených škôl. Ak sa aj zriaďovatelia odhodlali k tomu, že zrušia nejakú slabo naplnenú školu, tak často narazili na silný odpor miestnych voličov, ktorí neboli nadšení tým, že ich dieťa bude cestovať vo väčšom meste o tri ulice ďalej, či z dediny do 8 km vzdialenej susednej dediny. Zriaďovatelia, teda obecní politici, si povedali, že sa vyhnú riziku nezvolenia, nič sa rušiť nebude a radšej sa presunú peniaze zo škôl, ktorým sa darilo mať veľa, či dostatok žiakov. Tento príklad sa samozrejme týka väčších miest, pretože najlepšie páky na presúvanie peňazí zo školy na školu majú samozrejme mestá. Na dedinách si takýto luxus presúvania peňazí nemohli dovoliť, a tak škola s málo žiakmi nemohla dlho odolávať neúprosnej realite komických 3,5 % z HDP do školstva a musela byť aj napriek nevôli miestnych občanov zrušená. Možno by bolo zaujímavé preskúmať, či sa zvyšuje percento žiakov z dedín, ktorí dochádzajú do škôl v blízkych mestách. V škole kde učím, je takých žiakov naozaj dosť.
Iná situácia je so strednými školami. Tie pre zmenu nespravuje mesto, obec, ale samosprávny kraj. Politici v samosprávnom kraji sa správali odlišnejšie. Keď bolo ešte dostatok študentov, tak stredné školy vznikali ako na bežiacom páse. Bol to totiž dobrý biznys. Do kraja tieklo viac peňazí a krajskí politici majú z peňazí radosť. Tu 10 %, tam 10 %, tam je kamarát, tam je manželka, tam sa možno vrátim učiť... Ale aj tu prišiel na psa mráz. Stredné školy dobehol neúprosný demografický pokles. Momentálne máme veľa stredných škôl a málo študentov. Sú také stredné školy, ktoré nemajú problém s naplnením, ale máme aj veľa takých, ktoré sa o študentov bijú, podliezajú sa tým pádom rodičom a bohužiaľ ku škode nás všetkých, aj študentom. Študentov si držia zubami-nechtami a kvalita SŠ tým zákonite utrpela. Dnes vyhodiť lenivého drzého študenta je výnimočná udalosť a malo by to byť uvedené v hlavných správach ako udalosť dňa. Prečo? Pre riaditeľov SŠ s nízkym počtom študentov nie je najdôležitejšie to, aby sa na škole poctivo a prísne učilo, ale aby si udržal všetkých študentov a to aj tých darebákov, čo len otravujú vzduch v škole. Učitelia sa snahe vedenia udržať si študentov prispôsobili, pretože inak by sami mali problém a nemali by na výplaty. Kvalita išla dolu vodou. Poďakujme sa premyslenej reforme normatívneho financovania školstva.
Pokoj v školskej rozprávkovej krajine narušil až štrajk učiteľov. Mnohým učiteľom sa nepáčilo, že zriaďovateľ im berie 10 % z ich výplat a tak tlačili na odbory, aby to načrtli vláde. Vláda nemala verejnú mienku na svojej strane, nedarilo sa jej chytiť niečoho populárneho a pre Kažimírovú kalkulačku to odrazu bolo zaujímavé populistické riešenie. Neviem, či si vláda pri rozhodovaní uvedomila, aké komplikácie môže nariadením odovzdania celého "100 % mzdového normatívu" zriaďovateľom urobiť. Vynárajú sa len dve možnosti. Alebo vláda veľmi túži preriediť sieť škôl, alebo nevedela o čo ide. Dúfam ale, že pán minister Čaplovič nezmení svoj názor a že nepodľahne tlaku ZMOSu a aj naďalej bude trvať na tom, aby školy dostávali celých 100 % mzdových prostriedkov. A či potom zriaďovatelia začnú robiť racionalizačné opatrenia? Možno.
A možno pána ministra a vládu napadne aj taká myšlienka, že načo sú školstvu zriaďovatelia a či by nebolo dobré zobrať si príklad z Nového Zélandu, kde v 80. rokoch zrušili všelijaké školské úrady. Tam totiž zistili, že z jedného dolára investovaného do školstva, ide na byrokraciu 70 centov. Povedomé? Na Novom Zélande okamžite zrušili všetky možné školské úrady a prenechali správu škôl školským radám. Tie sa nakoniec ukázali ako schopnejší správcovia, než profíci so sekretárkami. Momentálne sa školstvu na Novom Zélande darí, je na popredných miestach v meraniach PISA. Príkladom by tiež mohlo byť toľko ospevované Fínsko, kde tiež neexistujú rôzne školské úrady a opäť je len komunikácia od ministerstva školstva priamo k školám.
Dúfajme, že momentálna nespokojnosť zriaďovateľov s rozhodnutím vlády ešte viac zvýrazní to, že v školstve máme byrokratický a organizačný bordeľ a hlavne príčinu všetkých problémov - hlboko poddimenzované financovanie školstva!!! Ak by bolo dosť peňazí v školách, tak by zriaďovatelia nemuseli vyhlasovať, že nemajú na zákonom stanovené výplaty, či na nutné opravy škôl. Ak by boli peniaze, tak tento blog by mi ani nenapadlo napísať, štrajk by nebol a zriaďovatelia by ďalej disponovali 10 - 20 % na prerozdeľovanie. S komickými 3,5 % z HDP(bez eurofondov) to ale už nedokážu. Menej peňazí do škôl sa už dať nedá, veď už teraz musia riaditelia škôl zápasiť s tým, aby mohli skutočne dodržiavať platné zákony a smernice. Ak sa nezvýši tok peňazí do školstva, tak nám už nepomôže žiadna reforma školstva, žiadne geniálne riešenie.
Dúfam, že sa kríza vo financovaní v školstve ešte viac vykryštalizuje. Bolo by krásne, ak by niektorých ľudí tam v oblakoch, realita prinútila klásť si otázky. Napríklad aj takú - "Prečo by nemohol na Slovensku fungovať systém podobný školskému systému na Novom Zélande?"
Čo ak by to potom fungovalo napríklad takto. Ministerstvo školstva by určilo minimálny a maximálny počet žiakov/študentov v triede. Samozrejme by tie čísla žiakov zohľadňovali také faktory ako je hustota osídlenia, či klimatické podmienky, technické zabezpečenie štúdia. Tých faktorov by nesmelo byť veľa, aby nevznikli všelijaké výnimky. Ak by škola nedokázala naplniť triedy, tak by musela byť zrušená, či zlúčená. Bol by to nielen tlak na školu, ale aj na rodičov. Posilnili by sa prvky priamej demokracie, rodičia by viac "žili" so školou, kde chodia ich deti. Určite by sa znížila byrokratická zaťaženosť, v systéme by bolo málo komunikačných uzlov. Existovalo by len ministerstvo školstva a školy. Ak funguje školstvo na Novom Zélande a vo Fínsku bez všelijakých úradov, prečo by to nemohlo fungovať aj na Slovensku?
