Logika hovorí, že ak je niečo dobrovoľné, tak to nie je povinné. Ak zbieranie citlivých údajov o žiakoch nebolo povinné, tak riaditeľ školy pri zberaní údajov nemusel poskytnúť súčinnosť dobre zaplateným pracovníkom europrojektu. Mnohí riaditelia ale súčinnosť poskytli a to rôznymi spôsobmi. Niektorí tým spôsobom, že svojim podriadeným jednoducho rozkázali dotazník vypísať. Samozrejme majú rozhodovaciu právomoc a podľa rozhodnutia riaditeľa sa musí učiteľ, či učiteľka, riadiť. Problém ale je, že keďže to bolo na základe dobrovoľnosti, tak nemali rozhodnúť sami a to aspoň bez toho, aby sa opýtali na názor svojich kolegýň a kolegov. Miesto diskusie sa na mnohých školách preferoval príkaz dotazníky vypracovať, čo nepovažujem za potešujúce. Učiteľky a učitelia museli zaťať zuby a depistážny prieskum vyplniť. V týchto prípadoch išlo o direktívny typ riadenia školy, ktorý je z dlhodobého hľadiska pre komunikáciu medzi nadriadenými a podriadenými deštruktívny.
Autokratický štýl
Ak riaditeľ školy vystupuje neustále s pozície sily, nedáva možnosť podriadeným sa k niečomu slobodne a bez dôsledkov vyjadriť, tak je možné, že kvalita školy, kde vládnu takéto autokratické praktiky, pôjde postupne dolu vodou. V dôsledku autokratického vystupovania totiž začne viaznuť v kolektíve komunikácia. K autokratickému riaditeľovi začnú prúdiť len filtrované informácie, prípadne, čo je ešte horšie, aj rôzne dezinformácie. Po čase na to doplatí aj sám autokratický riaditeľ školy, pretože po určitej dobe prestane mať prehľad o skutočných problémoch v škole a miesto toho začne vnímať akúsi virtuálnu ružovú realitu, ktorú mu zabezpečia rôzni podlizovači. Pre nezainteresovaného človeka zvonku bude v škole navonok všetko fungovať tak, ako má. A to hlavne papierovo. Vo vnútri ale začne v kolektíve prevládať nedôvera, strach o zamestnanie, nebude existovať tvorivosť, iniciatíva a skončí to niekedy aj zlými vzťahmi, ohováraním, moderne nazývaným mobbing. Spolupráca medzi kolegami bude krčovitá a umelá, učiteľky a učitelia si vybudujú negatívne pocity k práci a je pravdepodobné, že na to nakoniec doplatia aj žiaci. Myslím si, že platí - Zle naladený učiteľ, rovná sa zlý prístup k žiakom, rovná sa horšie výsledky žiakov.
Demokratický štýl
Vedenie školy, ktoré preferuje tento štýl, pristupuje k podriadeným učiteľom ako ku rovnocenným partnerom, naozajstným kolegom, dáva prednosť diskusii, prehĺbuje otvorenosť, kooperatívnosť, priateľskosť. Pri čítaní rôznych diskusií o riaditeľoch na školách som si všimol, že riaditeľ ktorý dal v prípade depistážnych testov priestor na diskusiu, je učiteľmi veľmi dobre vnímaný. Ide tu o riaditeľa s demokratickým štýlom riadenia. Záleží mu na dobrej kolegiálnej klíme v škole, váži si názor svojich kolegov a kolegýň, a to aj vtedy, ak nemusí byť zhodný s jeho. Často sa riadi podľa rozhodnutia pedagogickej rady. Riaditeľ s demokratickým, prípadne liberálnym štýlom riadenia, to môže mať svojim spôsobom ťažšie, ako riaditeľ autokrat. Nesie zodpovednosť za konečné rozhodnutie, musí oveľa viac premýšľať o dôsledkoch, niekedy balancuje medzi rôznymi názormi, môže mať úplne opačný názor ako kolektív. Hrany možných konfliktov ale vždy dokáže obrúsiť diskusia a to riaditeľ s demokratickým štýlom riadenia dobre vie. Z dlhodobého hľadiska to vytvára na škole pozitívnu klímu. Zamestnanci, učiteľky a učitelia si totiž cenia, ak ich nadriadený zapája do procesu rozhodovania. V rôznych charakteristikách takéhoto štýlu riadenia sa dočítame o tom, že klíma na škole je tvorivá, prúdiace informácie sú jednoznačne objektívnejšie, prevláda súdnosť, etika a morálka v práci je na vyššej úrovni, učitelia majú v práci dobré pocity a to následne pozitívne rozvíja klímu v škole a triedach. Nakoniec to pocítia aj žiaci. Myslím si, že je pravdepodobné, že ak v škole prevláda demokratický štýl riadenia, aj žiaci dosahujú lepšie výsledky.
Iné typy štýlu riadenia nebudem uvádzať, často sa jedná o rôzne zmiešaniny a varianty.
Z rôznych diskusiách na chodbách škôl či na facebooku vnímam, že medzi našimi učiteľkami a učiteľmi je rozšírený názor o prevládaní autokratického spôsobu riadenia. Demokratických riaditeľov škôl máme podľa vyjadrení učiteliek a učiteľov stále v menšine. Iste je potrebné sa na podobné sťažovania pozerať s nadhľadom, udržať si odstup, pretože ľudia majú sklon sa viac sťažovať, ako chváliť. Vnímam ale, že tých negatívnych skúseností sa naakumulovalo nejak priveľa. Medzi učiteľmi a učiteľkami prevláda názor, že riaditelia škôl často vystupujú z pozície sily, mnohí sú direktívni a nemajú vodcovské schopnosti. Mnohí po rokoch vo funkcii zabúdajú na to, že tiež niekedy boli kolegyňami a kolegami. Tie "ťažšie prípady" dokonca nepochopili, že praktiky spred roka 1989 sú už dávno preč a že sú veľmi nepriaznivé nielen pre učiteľský kolektív, ale majú negatívny dopad aj na žiakov a študentov.
Je akiste znepokojujúce a smutné ak si v diskusiách prečítate príspevky o tom, že na Slovensku dvadsaťštyri rokov po páde totality existujú aj takí riaditelia, ktorí používajú praktiky z hĺbokej totality. Je smutné, že čítam o strachu, nedôvere, o tom že riaditelia a riaditeľky, učiteľky a učitelia, sa nenaučili na mnohých školách za tých dvadsaťštyti rokov efektívne komunikovať. Je niečo zakliate v našom slovenskom školstve? Kde je problém a kde to viazne? Mentalita národa, zlé skúsenosti, strach o prácu a živobytie, príliš veľa submisívnych mentalít?
Mnohí nemajú chuť ísť do výmeny názorov s nadriadeným a urobia len to, čo sa od nich momentálne žiada. Hlavne staršie kolegyne a kolegovia nechcú riskovať, čo je myslím si prirodzené. Môže im totiž hroziť výpoveď z nadbytočnosti. Tam kde prevláda strach z vyjadrenia názoru je potom veľmi zlá klíma a tá sa nepriamo prenáša aj do výchovno-vzdelávacieho procesu a na žiakov.
Cestu z tohto marazmu na školách s despotmi vidím vo vytváraní silných odboroch, ktoré na škole bude musieť brať akýkoľvek despota vážne. Chce to len odvahu, jednotu a snahu niečo zmeniť k lepšiemu. Čakanie a mlčanie ešte nikoho dopredu neposunulo.
