Vedľa stolíka som s pomocou kolegyne roztiahol šnúrku, na ktorú sme nalepili papiere s menom krajiny a číslom, ktoré hovorí, koľko peňazí z HDP dáva daný štát na školstvo, plus sme pridali komiks a pár výrokov o školstve.
Ľudia chodili okolo. Väčšina okoloidúcich prešla bez záujmu, prípadne sa rozpačito tvárili uponáhľane a niektorí dali jasne najavo, že ich to nezaujíma. Nuž čo. Je to škoda. Našťastie prišli aj takí, čo podpísali a povedali, že nás podporujú a že je to hanba, ako naše vlády kašlú na školstvo. Keby ich tak bolo viac...
Pred zbieraním podpisov som očakával, že prídu aj takí, čo mi s výčitkou v hlase povedia, že čo vy učitelia vlastne chcete?!? Veď máte prázdniny, z práce ste o druhej doma, deti sú čoraz hlúpejšie a drzejšie a platy vám neustále zvyšujú!!! Tešil som sa na takých, ale bol len jeden a aj ten bohužiaľ príliš rýchlo zdupkal. Zakričal som za ním, že to mohla byť zaujímavá debata, ale ten pán asi nejako intuitívne cítil, že pri svojej negatívnej nálade zo seba veľa rozumných argumentov nevydá. Škoda! Bola to pre mňa príležitosť precvičiť si schopnosť argumentovať, či držať sa vecne témy. Bol by to aj výcvik sebaovládania. Tešil som sa, že neprajníkovi ukážem pár grafov a čísel, z ktorých by mal možnosť dozvedieť sa, že na naše zdeformované školstvo sa vydáva v EÚ najmenej peňazí v pomere k HDP. Je úplne možné, že by si to pomýlil s DPH, no ale čo, veď som učiteľ a na takéto situácie som zvyknutý. Ak by som toho pána presvedčil, tak by to bol vrchol môjho pedagogického umenia. Je ale pravdepodobné, že by si o mne myslel, že mi z tých horúčav preskočilo.
Pri zbieraní podpisov ma najviac prekvapil a potešil jeden starší pán. Postavil sa oproti obrázkom a chvíľu ich sústredene pozoroval. Potom sa obrátil na mňa a s vážnou tvárou sa ma spýtal čo tu robím a o čo mi ide. Vysvetlil som mu, že ja a moji kolegovia chceme viac peňazí do školstva a objasnil som mu, že Slovensko dáva na školstvo oproti susedom málo peňazí. On na to s vážnosťou kontroval, či som presvedčený o tom, že je pre túto krajinu potrebné investovať do vzdelania. Povedal som mu, že vzdelanie je tá najlepšia investícia a že Slovensko ju potrebuje ako soľ. Miesto súhlasu len povedal, že on svojim dvom deťom zaplatil v JAR, kde už 40 rokov žije, tie najlepšie súkromné školy. A podpísal.
Zo zbierania podpisov som mal zo začiatku trošku strach a ani sa mi do toho nechcelo. Dobre, že som išiel! Odporúčam každému! Je to oveľa zaujímavejšie a dobrodružnejšie. Rozprávať sa s niekým kto s vami súhlasí či nesúhlasí je oveľa zaujímavejšie, ako sedieť na pive, pred televízorom, či prípadne bedákať nad tým, že ten svet nie je podľa vašich predstáv.
