Tu by som sa pozastavil a vysvetlil iným čitateľom čo nepracujú v školstve, že čo to vlastne tie kredity sú. Nuž je to výmysel pána Mikolaja vďaka ktorému vaše deti spoznajú, že fyzikára môže niekedy zastupovať družinárka, ktorá v živote nevidela E= m.c². Prečo supluje družinárka? Pretože učitelia tie kredity zbierajú cez vyučovanie a musia za nimi cestovať do krajského mesta po celý školský rok. Kredity sú body, ktoré dostanú len vtedy, ak absolvujú niekoľko školení. Školenie trvá tak 30 až 60 hodín. Potom učitelia dostanú kredity. Potrebujú ich dostať tridsať a potom im možno zvýšia plat o 6%. Za jedno školenie dostanú tak okolo 10 - 15 kreditov. Na kúpu masla pred výplatou, tak potrebujú absolvovať dve tri školenia. Ak ešte stále nechápete, spýtajte sa potom vašich detí, pretože oni určite spoznajú rozdiel medzi učiteľom s 30 kreditmi a učiteľom čo nemá ani jeden kredit.
Čo sa týka vzdelávania učiteľov, tak to tu bolo samozrejme aj pred tým, než ho objavil pán Mikolaj a jeho družina. Jedna moja kolegyňa na také školenia s radosťou dobrovoľne chodila a mala vtedy z toho len dobrý pocit. Po zavedení kreditov sa im na to vykašľala. Iná, chudobnejšia kolegyňa, sa zas zúčastňuje terajšieho vzdelávania, ale má z toho len stres, považuje to za dehonestáciu svojho dosiahnutého vzdelania a má pocit, že z nej robia „blbca". A to ešte musím spomenúť prípad, keď niektorí učitelia museli absolvovať rovnaké školenie dva krát. To prvé uskutočnené pred kreditovou revolúciou sa totiž neberie do úvahy.
Kde sa to kreditné vzdelávanie vlastne vzalo? V ktorej geniálnej hlave sa zrodila táto myšlienka? Pravdepodobne to začalo tak, že za bývalého ministra pána Mikolaja šikovní podnikavci prišli na to, že sa na školeniach pre učiteľov dajú zarobiť slušné peniaze. Ľudia na správnych miestach využili ušľachtilú vec, "európske fondy". Spojili hlavy dohromady a vymysleli kreditné vzdelávanie. Ďalej to s najväčšou pravdepodobnosťou už nebolo o ušľachtilých cieľoch, ale o možnosti dobre zarobiť. Uvediem príklad, projekt nazývaný „Digitálne technológie v materskej škole". Do všetkých materských škôl na Slovensku sa dodali počítače, tlačiareň, digitálny fotoaparát a elektronická programovateľná hračka. A keď už je tá technika v škôlke, tak učiteľky MŠ museli začať zbierať kredity. Ako som bol informovaný jednou pani z MPC, je to projekt hradený z Európskeho sociálneho fondu v hodnote asi 17 miliónov €, teda pol miliardy korún. Nechce sa mi doteraz veriť, že EU dá, dala toľko peňazí! Kto mal radosť z projektu? Škôlkarov čo majú radosť zo všetkého nového je zbytočné uvádzať. Ich rodičia asi nepochopili, že tiež majú mať radosť, no ale bezkonkurenčne najväčšiu radosť mali zrejme tí, ktorí tieto počítače za určite veľmi „zaujímavé" ceny predali.
Nemôžem si pomôcť, ale pre mňa sa javí dôvod zavedenia zbierania kreditov len ten, že na tom zarobia firmy, ktoré sídlia možno v Žiline, možno na Cypre, možno v Somársku. Je to veľmi dobrý biznys pre ľudí, ktorí sa nemôžu nasýtiť „eurofondov". Je to momentálne šetrné aj pre štátnu kasu. Učiteľom zdvihne platy len pomaly, málo a postupne. No a aké je to nádherné, že sa nám nezvýšil deficit!
Nuž a my učitelia sa radi zúčastníme hocijakého školenia, ktoré nám umožní kúpiť si pred výplatou maslo a rožky. No a kým si milí kolegovia nazbierame kredity, tak príde iná vláda a zavedie inú reformu a nazbierané kredity budeme už len hrdo ukazovať vnúčencom.
