Som muž v škole, som ohrozený druh. Po rokoch strávených v našom prefeminizovanom školstve sa medzi ženami cítim ako mimozemšťan a niekedy mám dokonca aj strach, či ma náhodou nezachváti predmenštruačný syndróm. Keď zbadám na chodbe školy kolegu, muža, tak sa rýchlym krokom vyberiem k nemu a s pocitom oslobodenia s ním pustím pár slov o hocičom. Je to pre mňa obrovské vyslobodenie a relaxačná záležitosť. Ak sa náhodou stretneme na chodbe traja, na nasledujúcej hodine dám s radosťou jednotku aj tým najlenivejším žiakom. No ale väčšinou je to tak, že keď sa ponáhľam odučiť hodinu na druhej strane školy, tak stretávam len ženy. Keď odučím svoje hodiny a idem na obed, tak som opäť obklopený ženami. Pre niekoho je to možno sen, pre mňa je to príležitosť dozvedieť sa nový recept, zachytiť sťažnosti na nevychovanosť žiakov , dozvedieť sa o rozvode osoby ktorú nepoznám a zrejme ani nespoznám a ešte čosi o nejakej fialovej ordinácii a iné strašne zaujímavé veci, ktoré môj mozog nezvláda spracovať. Našťastie niekde v mozgu mám zázračný vypínač prijímania informácii, a ten mi pravdepodobne umožňuje ostať normálny. Zo školy odchádzam v 99% prípadoch najradšej sám a po ceste domov rozmýšľam, či nepôjdem s nejakým kamarátom aspoň na jedno pivo, nech sa spamätám. Pri predstave, že by som mal ísť miesto toho s nejakou kolegyňou na kávu ma oblieva studený pot a určite to nie je to kvôli tomu, že by som mal strach z reakcie mojej manželky.
V poslednej dobe sa mi niekedy na hodine stane, že ma žiaci oslovia „pani učiteľka". Verte či neverte, už som si na to zvykol a ani nemám chuť skontrolovať sa, či je to pravda. Rozmýšľal som nad tým, či si mám naštudovať reakciu v metodických pokynoch, ako sa mám zachovať a čo povedať pomýlenému žiakovi, žiačke. Vykašľal som sa na to a nesprávne rozoznanie učiteľa, učiteľky riešim pohrozením poznámkou. Nech si Jana Ámos Komenská píše o tom čo len chce!
Začínam byť zúfalý! Najhroznejšie sú pre mňa reakcie niektorých žiakov. Žiaci z prvého stupňa sa niekedy ku mne rozbehnú s výkrikom „Pán učiteľ!!!" a ja šokovane so sebou trhnem a hneď sa snažím ich priviesť na cestu racionality a objektivity. Žiaci z druhého stupňa ma zas privádzajú na pokraj sebaovládania. Dievčatá v rozkvete puberty mi pozdravia s radosťou aj trikrát za minútu a chlapci sa ma zas aj päťkrát cez prestávku spýtajú, či si s nimi zahrám Age of Empires na počítačovom krúžku a keď súhlasím, so šťastným výkrikom odchádzajú. Zvykol som si.
Minule mi moje pozorovanie potvrdil aj môj kolega, zástupca riaditeľky. Povedal, že deti už pomaly nevedia, ako vyzerá učiteľ, a že je pre nich raritou. Vrelo som s ním súhlasil. Ďalší kolega telocvikár mi zas rozprával o tom, že chlapci sa mu v posledných rokoch vzdávajú pri prvom ťažšom tréningu, že majú na škole málo mužských vzorov, a že sa správajú precitlivene a nepriebojne. Tiež som vrelo, ale smutne súhlasil.
Aké šťastie, že mám ešte okolo seba pár kolegov. Ak pôjdu do dôchodku a ja tam ostanem sám, tak je so mnou ámen. Začínam mať obavy, či sa potom časom nepretransformujem v školstve na učiteľku. A som ešte vôbec chlap? Na túto strašnú pochybnosť sú najhojivejším balzamom slová mojej milovanej manželky. Nervózne výčitky typu „Ty si typický chlap!" „ alebo „Vy muži ste všetci rovnakí!" ma utvrdzujú v tom, že som ešte normálny.
