Minulý rok v septembri bola uverejnená ministerstvom školstva správa o stave školstva, kde je veta, ktorú si tam presadil ZMOS - „ Zastávame názor, že menovanie a odvolávanie riaditeľa školy by malo byť výhradne v kompetencii zriaďovateľa .“ Tento názor bol následne podrobený kritike učiteľov a rôznych učiteľských organizácií. Kritiku zrejme zobralo ministerstvo školstva vážne, lebo sa prikročilo ku podivnému kompromisu - zriaďovatelia dostanú aspoň právo veta. Starostom a primátorom sa pravdepodobne umožní 2 krát odmietnuť vybraného riaditeľa. Návrh zákona sa zrejme už potuluje po chodbách parlamentu.
Podľa hovorkyne ZMOS-u Marty Bujňákovej posilnenie právomocí zriaďovateľov sa robí v zmysle zásady „kto zodpovedá, ten musí aj riadiť“. Za čo ale vlastne zriaďovatelia zodpovedajú a čo chcú riadiť?
Podľa zákona č. 596/2003 obec (zriaďovateľ) vytvára podmienky na vyučovanie. Zriaďovatelia sú zákonom zaviazaní k tomu, aby vytvárali materiálne, právne a technické podmienky pre učenie detí. Starajú sa teda o budovy škôl, o to, aby sa kúrilo a svietilo, kontrolujú riaditeľa školy, aby nevyhadzoval peniaze von oknom. To je v skratke asi tak všetko. Ale čo sa týka hlavného zmyslu existencie školy, teda pedagogického procesu, tam zriaďovateľ nemá pchať nos. Od toho je školská inšpekcia a školské úrady.
Starostovia a primátori vedia väčšinou o škole, teda hlavne o výchovno-vzdelávacom procese, len to čo si pamätajú z detstva, videli v nejakom sci-fi TV seriáli so školskou tématikou, prípadne čo si prečítali v zákonoch, čiže väčšinou nič. Ich myšlienkové pochody sa netočia okolo Komenského, alebo Márie Montessori.
Bežný slovenský zriaďovateľ rozmýšľa zväčša o tom, či peniaze poslané ministerstvom školstva už prišli na účet obce, či sa nedajú použiť aj inak, či riaditeľ vyplnil všetky štatistiky, ktoré oni potom krvopotne pošlú ďalej, či žiaci zo školy prídu na nejakú prečudesnú dedinskú (mestskú) akciu, či by riaditeľ nemohol na miesto odchádzajúcej učiteľky prijať kamarátovú dcéru, či by firma kde je starosta tichým spoločníkom, nemohla opraviť za drahé peniaze strechu školy. Niektoré lokálne politické hviezdy sem tam premýšľajú aj o tom, či by nemohli ich predvolebné plagáty visieť na všetkých oknách školy.
Výber riaditeľa školy je naozaj vážna vec. Aký je totiž riaditeľ, taká je aj škola. Napríklad minule som čítal, že pre kvalitu vyučovania je osobnosť riaditeľa kľúčová vec. Je dôležitejšia, ako napríklad školenia učiteľov. Profesor Steven Rivkin z Chicagskej univerzity tvrdí, že kvalitnejšie vyučovanie je v takej škole, kde riaditeľ chodí na hospitácie a vie odmeniť lepších učiteľov a nie v takej, kde učitelia radi chodia na školenia. Osobnosť riaditeľa, jeho schopnosť viesť pedagogický kolektív, je pre kvalitu vyučovania jeden z najdôležitejších kľúčových faktorov.
Udelenie práva veta zriaďovateľom považujem v tejto súvislosti za nesystémový a nelogický krok. Zriaďovatelia, teda starostovia a primátori, v drvivej väčšine nemajú žiadne profesionálne pedagogické skúsenosti. Nemali by mať vôbec právo menovať riaditeľa a už vôbec nie disponovať právom veta! Právo veta by rozhodne nemal mať nikto, kto sa zúčastňuje na výbere riaditeľa školy. Ani učitelia, ani rodičia, ani zriaďovateľ. Ak dostane právo veta jeden z účastníkov výberu riaditeľa, tak prečo by ho nemohli mať aj rodičia a učitelia? Myslím si, že právo veta môže mať len osoba, alebo inštitúcia, ktorá stojí mimo výberového konania. Tou osobou môže byť napríklad nejaký vedúci školského úradu, či oblastný školský inšpektor.
Myslím, že pri uvažovaní o nejakom funkčnom a logickom systéme výberu riaditeľa školy, sa stačí pozrieť k našim severným susedom. V Poľsku školstvo urobilo kvalitatívny posun vpred a momentálne je druhé najlepšie v Európe. Je potrebné rozmýšľať a poučiť sa, ako Poliaci reformu urobili a ako ju naplnili.
Ako je to teda s výberom riaditeľa školy v Poľsku? Zriaďovateľ menuje výberovú komisiu, zloženú zo zástupcov zriaďovateľa, učiteľov, rodičov a zástupcu odborov. Členovia výberovej komisie zvolia riaditeľa, ale jeho vymenovanie je už plne v kompetencii oblastného školského kurátora (kurator oświaty). Nie je to tak nelogické ako u nás. U nás menuje riaditeľa ten, kto sa voľby zúčastnil, teda zriaďovateľ. A teraz mu ešte pridáme právo veta...
Kurator oświaty (ďalej kurátor), teda oblastný šéf školstva, je priamo podriadený ministrovi školstva a je ministrom vymenovaný tiež na základe konkurzu. Kurátorom môže byť len človek z praxe, učiteľ, ktorý odučil najmenej sedem rokov, plus musel tri roky vykonávať "nadzor pedagogiczny", teda bol školským inšpektorom. Kurátor je odborník s praxou, nie je to žiadna politickou stranou dosadená figúrka, tak ako je u nás často zaužívaným zvykom. Školstvo tam riadia odborníci s praxou!
Poliaci urobili reformu rozumne. Štát, ministerstvo školstva, si ponechalo výrazný vplyv pri riadení a usmerňovaní škôl. Existencia právomocí školského kurátora blokuje neodborné zasahovanie starostov a primátorov do školstva, dedinský klientelizmus, či rodinkárstvo. Vplyv zriaďovateľa sa ale nevylúčil. Môže podať návrh na odvolanie riaditeľa, ak sa zistí napríklad porušovanie finančnej disciplíny, zlé hospodárenie, zlodejinu.
Vyzerá to tak, že kým sa naše ministerstvo školstva ešte len chaoticky zmieta pri premýšľaní nad skutočnou reformou, kým ešte len teoreticky riešime ako nastaviť školstvo smerom ku kvalite, tak naši susedia sú už 15 rokov pred nami.
Pre bežného učiteľa, ktorý si v školstve odkrútil dvadsať rokov, je nepochopiteľné, že hlavné slovo pri výbere riaditeľa školy budú mať v drvivej prevahe ľudia, ktorí zažili školu len na jednej strane, v lavici a nemajú praktické skúsenosti s učením. Právo veta pre jedného z účastníkov výberu riaditeľa považujem za antisystémové, nelogické a škodlivé.
