No ale poďme po poriadku. Po začatí odborárskeho konšpiračného stretnutia som ostal prekvapený, ako málo odborárov je na našej veľkej škole. Po pedagogickej porade ostalo na svojich miestach sedieť len okolo 20 % učiteľov. „Málo!", pomyslel som si a čakal ďalej, ako sa konšpiračné stretnutie bude vyvíjať. Odborári sedeli v školskej jedálni roztrúsení v malých skupinkách a ani im nenapadlo aby si sadli spolu. Ak by tak urobili, určite by sa lepšie počuli a vnímali. Tak si len hrkútali pri svojich stoloch a ja som mal pocit, že ani nevnímajú čo sa deje.
Na programe bola voľba výboru miestnej odborárskej organizácie. Prebehla expresne. Nikto nenavrhol iných kandidátov, respektíve protikandidátov, neprebehla ani žiadna diskusia a odborári rýchlo odvolili. Voľby potom pokračovali tak, že práve zvolený výbor si zvolil staronovú predsedkyňu odborov. „Ok, je to ich kapusta", pomyslel som si a čakal na vhodnú chvíľu. Predpokladal som, že budem čakať asi pol hodiny, a tak som sa medzitým ticho pustil do debaty s kolegom, mimochodom zrejme jediným mužom v miestnej odborárskej bunke. Trochu som sa čudoval, že je odborárom, ale zas na druhej strane som bol rád, že v miestnosti okrem mňa ostal ešte jeden chlap.
Čas rýchlo plynul a ja som pobadal, že schôdza sa veľmi rýchlo blíži k záveru a preto som sa rovno postavil pred publikum a požiadal som o slovo. Odborárky a odborár ostali prekvapení a kým stihli niečo povedať, tak som začal rozprávať.
Najprv som ich požiadal, aby zdvihli ruku tí, ktorí si myslia, že už dvadsať rokov majú nízke platy. Niekoľkí nesmelo zdvihli ruky. „To sú spokojní s tým trápnym platom?" zašumelo mi v hlave, ale hneď som si všimol neverbálne reakcie odborárskeho publika a pochopil som, že nie sú. Ďalej som sa ich opýtal, prečo odborári neboli schopní za dvadsať rokov urobiť jeden poriadny ostrý štrajk za zvýšenie platov aspoň na úroveň priemerného platu. Nedostalo sa mi odpovede, tak som pokračoval. Vážení kolegovia viete o tom, že na Slovensku sa na školstvo dlhodobo vynakladá len okolo 2,5% až 3, 5 % percenta HDP, kým v iných štátoch v Európe je bežných 5 %? Znova žiadna reakcia. Nemyslíte si, že každá vláda za posledných dvadsať rokov sa na učiteľov vykašľala? Nič. Myslíte si, že to nezmyselné zbieranie kreditov vás vytrhne z biedy? Myslíte si, že v našom školstve prebehla nejaká reforma? Nič.
To už som naberal na otáčkach, ale po pohľade na ukrivdených odborárov mi došlo, že sa musím krotiť, a že zrejme žiadnu revolúciu na odborárskej schôdzi nespustím. Staronovo zvolená odborárska predsedníčka konečne zareagovala a začala brániť odbory. Vraj už sa o štrajk pokúšali, ale že sa podpísalo veľmi málo pracovníkov školy a na štrajk potrebujú nadpolovičný počet podpisov. Ja som sa začudoval, že kedy a spýtal sa, či bol niekde vycapený papier a prečo nikto nič o štrajku nepovedal. Tak som sa ďalej opýtal, či náhodou nie je problém v odboroch a či sa niekedy zamýšľali nad tým, prečo majú tak málo členov. Znova žiadna odpoveď. Ďalej som sa ich opýtal či vedia, že predseda školských odborov pán Gašperan, bol "umlčaný" veľmi výhodnou dohodou s minulou pani ministerkou Tomanovou a či im to nevadí. Samozrejme žiadna reakcia. Tak som nakoniec svoj komický plamenný prejav ukončil konštatovaním, že ak napríklad ja chcem vyšší plat, tak musím zmeniť zamestnanie a vykašľať sa na celé školstvo. A odborárky len trošku pokyvkali na znak súhlasu hlavami. Chcel som ešte podotknúť, že by si učitelia zaslúžili za svoju pasivitu znížiť platy, a že je šťastie, že naše hlúpe vlády to nevedia, ale radšej som si zahryzol do jazyka.
Ale včera večer som sa vrátil z piva a rozhodol som sa, že to tak nenechám! Vyzývam vládu, aby všetkým učiteľom znížila platy aspoň o 20%! Zaslúžia si nižšie platy za svoju pasivitu, lenivosť a hlavne neschopnosť bojovať za lepšie školstvo a tým pádom aj našu budúcnosť!
