Na 9. hod. som objednaný v servise. Pani na príjme mi oznámi, že auto bude hotové zhruba okolo 13. hod. Fajn, vybavim si veci v meste, dám si obed a potom uvidím.
Prvú mám v pláne banku. Preboha to sa všetci ľudia rozhodli, že sem idú tiež?
Tak najskôr ten obed. Zdravá strava vládne svetu, takže nejaký dobrý zeleninový šalát. Malé pivo k tomu snáď neuškodí. "Jednu nechladenú plzeň, prosím". Majú len chladenú, nevadí. Pasuje to k šalátu? Asi hej.
Tak zase do banky. Rada pri okienku sa o niečo zmenšila, tak skúsim počkať. Som šiesty, tak snáď do polhodinky budem vybavený.
Už som tretí. Môj žalúdok vydá nejaký divný zvuk. Žeby to pivo so šalátom?!
Som druhý. Opäť ten zvuk. Tentokrát asi o niečo hlasnejší, lebo pani stojaca predo mnou sa na mňa čudne obzrela.
Som prvý vo fronte. A zrazu mi to dôjde. Ja nepotrebujem vybaviť banku, potrebujem záchod. A bleskom. Snažiac sa tváriť bezstarostne, vypochodujem z banky. Veľmi rýchlo si uvedomím, že tento "ľahký krok" mi moc neprospieva a tak ho skrátim o tretinu. Zrazu extra silná "kontrakcia" (ospravedlňujem sa všetkým ženám za zapožičanie tohto slova, nijako neznižuje moju úctu k nim).
Tak skrátim krok ešte o tretinu. Vedľa mňa si bezstarostne vykračuje holub a bez problémov ma predbieha. Zúfalo sa rozhliadam, kam by som mohol zapadnúť. Tu na konci ulice by mala byť taká malá pizzeria. Áno, tam musím dôjsť.
Ďalší vnútorný otras. Už prestávam veriť, že dôjdem k pizzerii bez ujmy. Ale už ju vidím. Ešte 10 metrov, už len 5,4,3,2,1... Ježiši to snáď nie?! Malá tabuľka na dverách: "Pre rekonštrukciu zatvorené". Tentokrát dve kontrakcie za sebou. A je mi to jasné. Pos...m sa. V centre. Keby som mal aspoň igelitku alebo čo (vlastne, to teda neviem ako by som ju práve na tomto mieste využil). Neviem prečo mi v mysli zaznie úryvok z jednej staršej pesničky:" ...potlač Boby poriadne, nech to z teba vypadne...". Ja ani nebudem musieť potlačiť.
Chvíľková úľava. Žeby mi svitla nádej? Kúsok odtiaľto je predsa malý parčík. Keby sa mi podarilo dostať sa tam... Opäť sa vydávam na cestu. Robím take malé kroky ako najpomalšia gejša. A v hlave opäť absurdná spomienka:" Malý krok pre človeka, veľký skok pre ľudstvo". Z toho by mohla byť vedecká štúdia o vplyve stresu na myšlienkové pochody alebo také niečo.
Konečne park. Lavičky obsadené milencami, na tráve sa rozvaľujú študenti a debatujú. Bože, to nikto nechodí do školy?! Vzadu vidím taký malý zhluk kríčkov. Zrazu telefón. Servis. Auto je hotové, môžem si preň prísť. Aj hneď. Jasné, už letím. Niečo zajachtám a zložím. Konečne medzi kríkmi. Dokonca torzo lavičky. Fajn, to pôjde. Z najhoršieho som vonku. Lepšie sa prizriem tým kríčkom. Neviem ako sa volajú ale prečo majú také MALILINKÉ lístky?? Nemam ani hyg. vreckovky. Ešteže nosím spodné prádlo. Niektoré "celebrity" vraj nie, ale ich asi nepreháňa. No čo už, sú to povolené straty.
Cestou z parku sa spokojne usmievam a mám chuť spievať. Ráno by som určite nepovedal ako málo mi dnes postačí k šťastiu:)