Voľakedy to bolo jednoduché. Keď sme boli malí fagani, matky nás nahnali do kostola, kde sme si počkali vo fronte a trošku s obavami debatovali, čo farárovi povedať. Miloval som tú formulku: a na viac hriechov si už nepamätám, alebo tak nejako. Ale pred tým bolo treba pár hriechov spomenúť. Takže- škaredo som rozprával, zbil som malého brata, susedovi sme kradli jablká. Štyri otčenáše, päť zdravasov a hajde na futbal. Vtedy bol farárom mohutný pánko, ktorý mal skvelý hlas, naozaj pútavé kázne a dve pekné deti so svojou gazdinou...
Teraz už má človek pochybnosti.
Nestačí, keď svoje zlé skutky sám oľutujem a budem sa snažiť byť lepším človekom?
Čo pomôže ak svoje hriechy poviem farárovi a on mi dá ako rozhrešenie pár modlitieb. To už je potom všetko o.k.?
Chodia tam ľudia lebo sa im naozaj uľaví, alebo je to len zotrvačnosť a davová psychóza (idem, veď čo by ľudia povedali)?
Príde mi divné otvárať si dušu pred človekom, ktorí nosí pekné rúcho ale napriek kvetnatým rečiam o skromnosti a pokore nežije o nič menej svetskejšie ako väčšina z nás. Nehovorím, že farári majú chodiť bosí, v otrhaných mundúroch a byť o chlebe a vode. Ale príde mi prinajmenšom pokrytecké ak niekto odsudzuje materiálne statky a v mnohých dedinách patrí fara medzi najhonosnejšie baráky. A pred ňou fáro, že nejeden podnikateľ môže závidieť.
Nemám nič proti viere či náboženstvu. Je to každého osobná vec. Kto chodí do kostola, nech chodí. Ale nech sa netvári, že je o niečo lepší ako ten čo nechodí. A netreba zabúdať, že viera a cirkev môžu byť dosť odlišné.
