A keďže som nemčinár, tak sa to podarilo. A prečo som mal nervy v háji? A prečo som ich z toho hája vytiahol naspäť?
Rozdielov je neúmerne, ja zdôrazním len aspekt, ktorý sa týka tvorivosti a strachu.
Tvorivosť v škole:
Pri riaditeľovi, ktorý je silná osobnosť s vyhraneným názorom a snahou robiť si veci podľa seba, som mal neustále pocit, že mám vypnutý mozog. Jediné, čo bolo treba robiť, je to, čo sa očakáva, poctivo vypisovať a parafovať (nezmyselné vyčiarkavanie prázdnych polí) triednu knihu, ročne prerábať tematické plány (buď s novým ministrom, alebo usmernením z ministerstva), odučiť si svoje a načas vypadnúť – lebo jeden z bonusov učiteľa je, že môže ísť domov, keď odučí – aby si následne večer, keď deti zaspia, vytiahol kopu s písomkami. Pripomienky k fungovaniu školy sa prezentovali výlučne v zborovni, keď tam nebol riaditeľ alebo zástupkyňa. Viedla sa tichá vojna – všetci proti riaditeľovi. Na ročnej báze sa kopírovali programy pre deti bez akejkoľvek tvorivosti, iskry či zmeny. Porady s učiteľmi boli monológom riaditeľa bez priestoru na diskusiu. Neexistoval priestor na otvorenú diskusiu, z ktorého by vznikalo niečo nové, lepšie, zaujímavejšie.
Tvorivosť v nemeckej firme:
V nemeckých firmách funguje úplne odlišný princíp, ktorý priam núti človeka k podávaniu nápadov a aktivite. Nazýva sa to proces zlepšovania. Pracovník cez PC softvér alebo vo výrobe priamo na kartu napíše, aký problém na svojom pracovisku alebo v prostredí okolo seba pozoruje. Následne pomenuje príčinu problému a navrhuje riešenie. Koordinátor tohto procesu je povinný sa jeho nápadom zaoberať a hľadať spolu s pracovníkom optimálne riešenie. Keď sa nápad zrealizuje, zamestnanec dostane odmenu podľa druhu nápadu. Ak prináša úsporu nákladov, tak percento z úspory, ak ide o nevyčísliteľný nápad – napr. týkajúci sa komunity –, dostane paušálnu čiastku do výplaty. Ráta sa každý nápad, aj taký, ktorý nesúvisí priamo s pracovnou náplňou.
Okrem toho sa pravidelne konajú workshopy a swot-analýzy, na základe ktorých sa neustále vylepšujú procesy s cieľom dosiahnutia dobrých hospodárskych výsledkov.
Ide o dva odlišné svety. V tom prvom je kreativita blokovaná strachom z riaditeľa, ktorý má „patent na rozum“, v tom druhom Nemec podporuje tvorivosť a kreativitu. Poviete, že áno, ale Nemec produkuje autá, alebo ložiská... a škola nemá prostriedky na vydržiavanie „optimalizátorov“.
Z mojej dvojitej skúsenosti s týmito svetmi ale vychádza, že niekedy stačí na kvalitný workshop zlepšovania len tabuľa, fixky (krieda) a nestranný moderátor, ktorý ovláda metódu otázok, na základe ktorých učitelia zo seba vypustia paru a napr. počas brainstormingu dajú zo seba všetko, čo ich trápi. Potom si analyzujú príčiny problémov, môžu diskutovať a hľadať spoločné riešenia. Sila kolektívu, uvoľnená nálada a šikovný moderátor dokážu posunúť zaostalú školu na priateľskejšiu, otvorenejšiu a modernejšiu úroveň. A radosť zo zmien by podnecovala ďalší dynamizmus a snahu o zlepšovanie.
A tu by mal štát, ktorý sa tvári, že nemá peniaze – ale ja viem, že má (lebo poctivo mu pol roka posielam dane) – oceňovať zlepšenia, či vychovávať nestranných moderátorov, ktorí by boli dobre pripravení na „vytiahnutie maxima“ z množstva frustrovaných a demotivovaných učiteľov.
Ak budem činný v politike, určite sa za takýchto optimalizátorov v školách zasadím.
