Dovoľte mi priblížiť pár momentiek, ktoré dnes zmenili parlament a verím, že budú štartom nového obdobia na Slovensku.
Atmosféra medzi poslancami je dosť často chladná, strohá, pekne povedané „chlapská“. Je to často o hľadaní chýb na koalícii a koalícia hľadá chyby na opozícii. Po čase hrozí, že aj keď ste prišli z priateľského firemného kolektívu, z milých rodinných vzťahov – postupne Vás drsné, súťaživé a zápasnícke prostredie môže zmeniť na emocionálneho chudáka, človeka kalkulu úderov a obranných reakcii. Takéto „kreatúry“ dlho rokovali aj o mečiarových amnestiách. Keď v tom žijete taký dlhý čas, počúvate rozpravy o detailoch navrhnutých zákonných úprav, následne hľadáte chyby v návrhoch - úplne strácate ten „pocit“ z konca filmu Únos. Zabúdate na to, že tento príbeh je súčasťou ľudských osudov a každodenných trápení, že nespravodlivosť je zosobnená v ľuďoch, ktorí sa kedykoľvek môžu stretnúť zoči-voči a môže dôjsť k výmene pohľadu, ktorý vyvolá emóciu. Napr. medzi p.Remiášovou a Ivanom Lexom.
A práve Anna Remiášová dnes zmenila svojou prítomnosťou parlament a verím, že aj Slovensko. Prvý krát som stretol túto „bolestnú matku“, ktorá sa s vnútornou silou a spracovanou bolesťou postavila pred kamery, aby žiadala poslancov o prijatie predloženého návrhu. Jej prejav začal ťažkými povzdychmi. Hovorila o tom, že keď prejde zrušenie amnestií v parlamente budú pomenovaní ľudia, ktorí spáchali tento zločin. „Je to kauza, ktorá ničí mňa, ničí moju rodinu, ničí Róbertovho brata, ale zároveň traumatizuje celé Slovensko. Bol jednoznačne spáchaný zločin a ten zločin treba riešiť. Veľa ľudí cíti, že nie je tento návrh tak čistý, ako by mal byť, ale napriek tomu vyzývam všetkých poslancov, aby hlasovali za tento návrh i keď z dielne Fica. A teraz tu nejde o osoby, ale o cieľ a politici sú tu na to, aby hľadali kompromis“. Potom prišli na rad kvety, pani Remiášová povedala, že je „známa kvetmi“ narážajúc na skutočnú udalosť, keď predstúpila pred Mečiara a kyticou mu dala facku. Aj tu ukázala, že aj v tejto exponovanej chvíli je bolesť natoľko spracovaná, že dokáže zavtipkovať. Ďakovala Jánovi Budajovi, ktorý ako „verný čuvač“ verne a vytrvalo vyše dvadsať rokov stál pri nej a podporoval ju v snahe o spravodlivosť.
Počas rozpravy pozorne sledovala hlasovanie na balkóne parlamentu. My – technici moci – sme sústredene hlasovali. Napriek klasicky „dobrej nálade“ som si viackrát skontroloval hlasovacie zariadenie, či som sa nepomýlil. Po skončení sme mali ozajstný pocit víťazstva a uvoľnenia, napriek tomu, že sme urobili len malý krok, ako by povedal Neil Armstrong keď vystúpil na mesiac: „Je to malý krok pre človeka, ale obrovský skok pre ľudstvo“. Niečo podobné sa udialo aj dnes, lebo frustrácia a beznádej na Slovensku je naozaj „hustá“. Napriek výčitkám, že sme „ustúpili a skočili na Ficov lep“ si myslím, že tento krôčik je dôležitý a ani ústavný súd nedokáže toto katarzné hnutie zastaviť. Tento malý krok znamená nádej, že zmena na Slovensku je možná, len treba prekonať animozity, predsudky medzi sebou navzájom a spájať sa pre to, čo prináša ľuďom spravodlivosť. Prvýkrát som sa po hlasovaní cítil hrdo a bol šťastný, že som súčasťou tejto dôležitej historickej chvíle.
Po hlasovaní nastal príjemný chaos, kamery, rozhovory, gratulácie, dokonca Igor Matovič vyštartoval za Andrejom Dankom a ten nechápajúc najskôr otáľal a nakoniec zareagoval a podal Igorovi ruku. Ubitá spravodlivosť otvára zakuklené dobro a lásku, ktorá je zavretá v škatuľkách „veľkých detí“ - poslancov.
Na náš poslanecký klub prišla po hlasovaní p.Remiášová. Prvý krát som sa jej predstavil a povedal jej, že ja som ten, ktorý ukázal Mečiarovi transparent.... a vtom som pochopil, že nemôžem povedať, čo je na ňom napísané, lebo tam stálo: „Mečiar, si zodpovedný za vraždu Róberta Remiáša“. Tak som len povedal, že som pred Mečiarovými očami držal nápis, ktorý hovorí o jeho zodpovednosti.
Pani Remiášová ticho sedela, priniesli sme jej vodu a po chvíli vložila ruky do dlaní a potichu sa rozplakala.
Stala sa pre mňa ikonou všetkých nespravodlivo trpiacich občanov Slovenska. Jej slzy sa stávajú pre každého citlivého a schopného človeka záväzkom k neustálemu a vytrvalému zápasu za spravodlivosť. Každý v tej oblasti kde pôsobí. To nie je len o politikoch, hercoch či právnikoch. Posolstvo prinášania obetí za cieľ, ktorý sa volá: „Spravodlivosť“ je adresované každému z nás.
