Európska únia bola pre nás pri vstupe požehnaním. Kde sa stala chyba, že dnes je to administratívna koloniálna mašinéria ?
Základnou dohodou únie bola ekonomická spolupráca. Ak by pri tom ostalo, je to výkladná skriňa civilizačného pokroku. Nestalo sa. Byrokratická a administratívna mašinéria prevalcovala štandardnú demokraciu a ustanovila nový typ totality. Totalitu trvalej manipulácie prostredníctvom administratívneho diktátu v oblastiach a spôsobom, ktoré sú charakteristické pre banánové republiky.
Aby bolo zrejmé, som zástancom EÚ. Ale len v prípade, ak sa vráti k modelu ekonomického spoločenstva. Postupný politický diktát je samozrejmosťou pre takéto typy ríše a preto aj z historických skúseností je zrejmé, že dôjde postupne k regresii.
Jednou z oblastí, ktoré ďalej nemôžu pokračovať podľa scenára nastaveného kolektivizáciou je poľnohospodárstvo.
sociálny rozvrat vidieka
Devastáciou pôdy v rokoch 1948 - 1989 došlo k takej bariére medzi verejnosťou a pôdou, že možno hovoriť o nezvratnom stave. Vytvorenie neprirodzených pôdnych celkov, vytvorenie asociálneho modelu družstevného roľníctva a následne okupácia pôdy bez účasti vlastníkov. Následná zmena usporiadania hospodárstiev a bývania k mestskej a rekreačnej forme. Prerušenie prirodzeného spôsobu produkcie potravín a miestneho dodávania, nahradeného globálnym zásobovacím systémom. Výsledkom je zaberanie pôdy na výstavbu, vytváranie pre vidiek neprirodzených a nežiadúcich obytných alebo priemyselných celkov. To všetko by nebol problém, ak by nedošlo kolaboráciou našich vlastných predstaviteľov k diskvalifikácii roľníckeho hospodárenia a miestnej remeselnej produkcie. A nastala masívna podpora na vytvorenie protiváhy k neohraničenému rozpínaniu konglomerátov s likvidačným dosahom na miestne ekonomické a sociálne prostredie.
devastácia ekosystému
Nie som sociológ ani ekológ. Napriek tomu vnímam bezprostredný dosah devastácie ekosystému na miestnu ekonomiku a hlavne na roľnícke hospodárenie. K takejto forme hospodárenia je potrebná stabilita a usporiadanie krajiny. K tomu patrí vodné hospodárstvo, agronomické podmienky, využívanie miestnych podmienok. V dnešnej devastačnej podobe a vlastne protichodne všetkým záujmom verejnosti dochádza k degradácii pôdy, negatívnej vodnej bilancii a zúrodňovaniu priemyselným spôsobom, chemickými prostriedkami alebo brutálnymi technickými zásahmi. Výsledkom je rozvrat vzájomne súvisiacich a pre život nevyhnutných prírodných zdrojov. Toto všetko je výsledkom 70 ročnej okupácie pôdy, nezastaviteľnej industrializácie a výstavby. Jeden z najvzácnejších prírodných materiálov ale aj výrobných prostriedkov sme za 70 rokov zlikvidovali. Dvoma spôsobmi - environmentálnou devastáciou a sociálnou deštrukciou.
drastická okupácia pôdy
Pohrobkovia kolektivizácie našli jednoduchý spôsob udržiavania tohto ekonomicky a sociálne devastačného modelu hospodárenia na pôde. Vďaka kolaborácii pri likvidácii roľníckeho hospodárenia v socializme alebo jeho administratívnej diskvalifikácii po nežnej revolúcii došlo k štátom odobrenému vytvoreniu vyslovene zločineckého spôsobu zaberania pôdy a jej okupácie. Napriek reštitúciám pôdy, je zrejmé, že legislatívne prostredie bolo a je v záujme konkrétnych lobistických skupín nastavené na obkľúčenie hospodáriacich roľníkov a následne ich likvidáciu. Toto svedčí o účelnosti a cielenému vytvoreniu modelu priemyselnej produkcie monokultúr a následne závislosť na ich spracovaní v zahraničí. Suroviny vyvážajú väčšinou kolónie. A my sme vývozcom prvotnej produkcie a dovozcom hotových výrobkov. Ale aká je to produkcia a za akú cenu. Monokultúrna produkcia. Tak presne fungovali banánové republiky. Čo im to prinieslo ? Korupciu a závislosť.
samospráva
Napriek demokratickému samosprávnemu usporiadaniu dochádza katastrofálnymi krokmi ministerstva k rezignácii samosprávy na miestne a regionálne hospodárske bubliny. Neuveriteľná a bezdôvodná šikana zo strany úradnej kontroly potravín na záujemcov o výrobu potravín. Chcete vyrábať potraviny z vlastnej pestovateľskej a chovateľskej činnosti ? Ale kdeže. Aby ste otrávili spotrebiteľov ? Popri megaprodukcii korporácií si môžete počítať hlávky kapusty, ktoré môžete z láskavým dovolením predať z dvora. Orgán, ktorý sám o sebe nemá ani hlavu ani pätu sa snaží zväčšovať svoju pôsobnosť o úplne bizardné produkcie potravín na miestnych hospodárstvach. Nejde ani tak o potlačenie dozoru, ale o akúkoľvek účinnosť a efektivitu, ktorú v rovnakom rozsahu vie zabezpečiť nastavený systém a dozor samosprávy. Nehovoriac o chýbajúcom účinnom dozore na trhu potravín. Je potrebná aktivita samosprávy, musí sa stať lídrom v presadzovaní záujmov občanov, pomáhať a chrániť miestne hospodárstvo a hlavne získať vplyv na spravodlivosť rozdeľovaných podpôr.
Preto je dnes otázku dňa, či ústredný orgán štátnej správy, ktorý má na starosti poľnohospodárstvo, je schopný akejkoľvek akcie na záchranu slovenského vidieka. Podľa môjho názoru nie je. Preukazuje to história, kedy tento orgán opakovane reaguje len na dôsledky a nie je schopný strategickej akcie. Partnermi nie sú verejnosť ale lobistické skupiny, združenia a komory. Ministerstvo je prešpikované kolaborantami, ktorí tu skutočne úmyselne udržiavajú stav koloniálnej závislosti a pri každom pokuse o rozvoj sa hystericky bránia hlavne spoločenskej zmene vidieka. Lebo to by znamenalo zánik okupačného a lúpežníckeho hospodárenia na pôde.
Slovenské poľnohospodárstvo je jedna veľká tragikomédia. Za 70 rokov od tragickej kolektivizácie po dnešný komický manažment poľnohospodárstva. Komický pre to, že ho riadia vyslovene nasadené maňušky, starostlivo vyberané lobistami. Tragický pre to, že výsledkom je absolútna diskvalifikácia verejného záujmu o rozvoj vidieka. Targikomický pre to, že dnes sa plody budovania priemyselného poľnohospodárstva a potravinárstva zbierajú vo vydieraní verejnosti. Nebude chlieb, nebude mlieko, nebude nič. Nerozumiem. Podnikateľský sektor vydiera verejnosť, ktorá ho živí. Bodaj by nie, ak v každej z komôr sedí nejaký bývalý odprataný politik alebo politický pucflek.
Miesto rozvojových programov a jasne vymedzenej deregulácie, ďalšie a ďalšie stupídne obmedzovanie na kilogramy , kilometre, hodiny, splodené nejakým senilným absolventom večernej univerzity marxizmu leninizmu, preškoleným v Bruseli, vrátane všetkých svojich kumpánov sediacich na ministerstve.
Je potrebné vytvoriť alebo reorganizovať iný orgán štátnej správy, ktorý bude spravovať vidiek a miestne hospodárenie. Na ministerstve pôdohospodárstva nemôže ostať potravinársky priemysel a priemyselné poľnohospodárstvo súčasne s rozvojom vidieka. Súčasná postsocialistická organizácia prináša definitívny koniec tak významnému faktora existencie spoločnosti a štátu akou je produkcia potravín a miestneho hospodárstva.
Nie je predsa normálne, ak v krajine a čase, keď ide k potravinovej kríze, niekto z Dobrovičovej alebo Botanickej bľabotal omámený európskymi koloniálnymi pamfletmi a bez akýchkoľvek relevantných posúdení o ohrození zdravia v prípade potravín vyrobených a predaných z dvora.
To čo tu vystrája ministerstvo pôdohospodárstva je jednoduchá a čitateľná schéma ochrany nadnárodných korporácií a záujmov. Nič na tom nemení ani krycí manéver na akýsi prídomový predaj, čo je len ďalšia politická regulačná fraška ( priamy predaj a pod. ). Reguláciu tejto oblasti mohol vymyslieť len byrokratický a negramotný úchyl.
Dnes funkčný minister, ako neúspešný bankár, našiel umiestnenie ako poľnohospodár. Obklopený kolaborantami, ktorým sa páči jediné - paktovať s Bruselom. Veď potrebuje úspech a ten sa dnes meria len a len akreditáciou organizácie rozdávajúcej žobračenky. A to je aj celá dnešná agenda progresívneho ministra poľnohospodárstva.
Toto nemôže skončiť dobre. Vychádzajúc zo správy prezidentky, podobnej skôr politickému brífingu PS, sme zranená krajina. My nie sme zranení. My sme mŕtvy. Poliaci mali v potravinovej kríze prázdne obchody ale vďaka hospodáriacim roľníkom plné špajze a bruchá. My nebudeme mať pri tejto stratégii ani jedno.
Pretože sa preukázalo, že z SPP je jedna veľká koloniálna mašinéria, je potrebné vytvoriť vlastné zdroje na podporu vidieka. Smerovať musia do samosprávy na koordináciu územných plánov v súlade s ochranou sociálnych a environmentálnych záujmov verejnosti. V našom prípade na vytvorenie spolupracujúcich hospodárstiev s pestrou remeselnou činnosťou a produkciou potravín. Jednoducho musíme vytvoriť miestne hospodárske celky podľa vlastných predstáv bez vplyvu centrálnych orgánov a nehovoriac o únii.
Ale minister blúzni o stratégii odbytových združení, ktorej sa po skúsenostiach na západe hospodáriaci roľníci stránia ako čert kríža. To by bolo, nie pán minister. zase nejaké progresívne družstevníctvo. A krajšie zajtrajšky na Agrokomplexe. Nič také nebude, to len snívate svoj sen bankára.
A žiadne sociálne podniky. Ale regulárne samostatne zárobkovo činné podnikateľské subjekty.
Problém nie je vo voľnom obchode. Problém je v tom, že sme si zastavili akýkoľvek možný rozvoj poľnohospodárstva a potravinárstva, nechali sme tu fungovať korporácie a finančné skupiny a zničili bazálnu potravinovú základňu - miestnu produkciu so spracovateľským reťazcom. Inak povedané miestnu potravinovú sebestačnosť.
Musíme mať budúcnosť. A tá je jednoducho len a len v tom, že dáme späť ľuďom do rúk hospodárenie na pôde. Je potrebné zmraziť všetky podporné prostriedky dovtedy, pokiaľ nebude konečným užívateľom hospodáriaci roľník.
