Zavrieť podvodníkov je povinnosť štátu, nie agenda. To len na okraj toho, že popri lapaní zbojníkov sme zabudli, že mali nastať systémové zmeny. O pokračovaní reality show s názvom stratégia poľnohospodárstva svedčí aj zurvalý boj o koryto medzi samotnými aktérmi.
Najhoršie je, že sa potvrdzuje absolútny deficit verejného záujmu a prevládajúci mocensko ekonomický boj o dotácie. Najhoršie je, že štátny byrokratický aparát vie identifikovať a pozatvárať zbojníkov, akurát ,že to je agenda spravodlivosti nie poľnohospodárstva. Nevie a nie je schopný povedať konečne na rovinu agrobarónom a finančným skupinám - nevyčerpateľná zlatá baňa sa zatvára, začína tvrdá ekonomika. Ak chceš žiť ako poľnohospodársky podnik, podnikaj, obchoduj, úveruj sa ale nečakaj podporu.
Jediným, kto má skutočný nárok na dotácie sú tie hospodárstva, ktoré vykonávajú vlastnú pestovateľskú a chovateľskú činnosť na ploche do 20 ha. A majú jedného konečného užívateľa výhod.
Tak sa nám teda zrodila v hlavách úchylných makroekonómov stratégia zmeny, ktorá žiadnou zmenou nie je. Zrodila sa geniálna myšlienka bankára, odborníka na poľnohospodárske vazalstvo bankám so vzdelaním blízkym centralistickému a dogmatickému riadeniu.
Tu treba povedať aj to, že má v rezorte veľa spolubojovníkov s marxisticko leninskou orientáciou alebo zrodených progresívnych súdruhov z virtuálneho sveta darmožráčov a parazitov.
Bohužiaľ je pravdou, že kým parazitov spája jednotný záujem o zlaté teľa spoločnej poľnohospodárskej politiky, vidiecke hospodárstvo je za 70 rokov izolovaným spoločenským fenoménom - čo je hanba nás všetkých. Vytlačili sme spôsobom existencie so svojho okolia to, na čom je postavený život vidieka - na chovateľskej a pestovateľskej činnosti. Miesto toho sme si spravili z vidieka sídliská a rekreačné bubliny. Hlavne, že máme čo grilovať. Len do kedy ?
Zdá sa, že bez občianskej nespokojnosti nemôže dôjsť k zmene. Roľníci sú už v uliciach. Nie preto, že by nemali čo robiť. A ani preto, čo láka agrobarónov - pre dotácie. V uliciach sú preto, že elementárne boli podvedený a nevyhnutná zásadná zmena sa dnes vydáva len za akúsi alternatívu alebo okrajovú oblasť.
Čo to trepú. Čo to tu zavádzajú. Aká alternatíva. Tieto peniaze slúžia na obnovu krajiny a nie na kaviarenské párty. My tu desaťročia vyhadzujeme dotácie na osobné alebo skupinové záujmy a nemáme žiadne výsledky. Pokračujeme ďalej v devastácii krajiny a vidieckeho hospodárenia.
Niekto nám tu navodil systém, že ideme meniť agrobarónov a nie systém devastácie. Niekto tu sleduje cieľ, naliať peniaze do terajšieho systému s novými cieľmi.
Už dlhšie sa tu klameme akýmsi európskym modelom. Tento model je náš, sme si ho vymysleli doma, je náš vnútorný a vonku sa mu môžu len smiať. Za prvé pre nedostatok potravín a za druhé pre ideálny model zásobovania všetkým možným - od osív, hnojíva až po stroje a technológie. Made in svet. My už nevieme robiť nič, len spájať kábliky. Jasné, že roľnícke hospodárenie je tejto postboľševickej dobe škodnou, veď by sme mali tisíce slobodných zárobkových osôb.
V programovacom období 23 - 27 dostaneme 4 miliardy €. Voľby vyhrala úderka, ktorá sa zviezla na potrebnej zmene hospodárenia a vidieka. Všade v kultúrnom svete sú to peniaze na zachovanie roľníckeho hospodárenia z dôvodu neprimeranej sily finančných skupín a agrobarónov okupujúcich a devastujúcich nielen pôdu ale aj vodu a vzduch.
Preto sa nestačím čudovať, že z balíka na rozvoj vidieka ideme sponzorovať večierky a reality show vo výške 3,75 miliardy €. Pretože neviem či sme správne pochopili - SK sa rozpadá. Základom jeho spoločenského a sociálneho rozkladu je jedna z mála oblastí, ktoré našu krajinu robí tradičnou a spája - roľnícka tradícia.
Je ťažké očakávať od industriálne a finančne zameraných skupín akúkoľvek podporu alebo dobrovoľný ústup. Preto poľnohospodárstvo nepotrebuje bankára a neustále hókusy pokusy, ale osvietený diktát. Dosť bolo polemík.
Pôda nie je deliteľná nekonečnom a preto musí nastať regulačný akt, ktorý zaručí ústavné práva na vlastníctvo ale definuje verejný záujem nedeliteľnosti pôdy. Ani dedením kravy, prasaťa alebo koňa nedochádza k prevodu vlastníctva po častiach ale celku spoluvlastníctvom. Ten čo nemá o pôdu záujem, tomu je jedno odkiaľ dostane satisfakciu za jej vlastníctvo a ten, ktorý pôdu chce, musí mať podporu aj keby tam len sledoval motýle a počúval trávu rásť. A tých so somárskymi ušami, ktorí točia o odmene za produkciu pošlite do blázinca, lebo u potom končia väčšinou vo vláde..
Pôda nie je poľnohospodárskym produktom, ale súčasťou neobnoviteľných zdrojov. Preto pri prijímaní regulácie pôdy nie je na prvom mieste poľnohospodárstvo. To len šialenstvo dotácií prinieslo na pôdu finančných magnátov a zahraničné korporácie.
V prvom rade je verejný záujem. A to je bezpochyby krajinná ekológia a životné prostredie, ktoré sa nedá formovať obchodníkmi a bankármi. Tu nejde už o aktivizmus zopár nadšencov alebo indivíduí. Z toho hľadiska je priemyselné poľnohospodárstvo nádorom. Je to vedecky a odborne potvrdená katastrofa. Ostáva len politická vôľa na presadenie verejného záujmu pred ekonomickými a finančnými. A to pri dnešnom nastavení prepojenia týchto záujmov znamená blízky kolaps.
Zo 4 miliárd by sa každému občanovi SR ušlo 800 €. Nie že by ich bolo potrebné rozdať. Len na to upozorňujem. Uvedené totiž znamená, že ak by sme sústredili masívnu pomoc hospodáriacim roľníkom do výmery 20 ha a priemyselné poľnohospodárstvo nechalo žiť svojim komerčným životom, zrazu by sa objavil slovenské potraviny, ožil by vidiek, zbohatli by rodiny a konečne by sme sa podobali na to o čom doteraz len tárame. A v neposlednom rade by sme sa zbavili nespravodlivej a zločineckej distribúcie dotácií.
A ak to mám zobrať fiškálne a merateľne, tak potom každý občan tejto krajiny by mal za dotácie dostať pridanú hodnotu v podobe 800 € bonusu za krajinu v ktorej môže dýchať. Tak sa pozrite na ten bordel a odpadky, zdevastované polia plné chémie, plantáže plné monokultúr a ornú pôdu bez života.
To je výsledok našej poľnohospodárskej politiky a rozvoja vidieka. Nestačí pozatvárať zbojníkov. Treba otvoriť hlavy.
