Niekto tu nepochopil elementárnu rovnicu - zelená dohoda znamená legislatívny koniec priemyselnému veľkoplošnému hospodáreniu a koniec veľkochovov. To kopanie zdochýňajúceho koňa o zbytok dotačného koláča 2023 - 2027 je vlastne prirodzeným výsledkom konca kolektivizovaného poľnohospodárstva.
Všetko je postavené na hlavu. Z kolchozníkov sa stali liberáli a tí miesto voľného trhu žiadajú jeho regiuláciu. Ale až potom, čo sa napchajú dotáciami, takým úžasným výdobytkom voľného trhu. Zistilii, že voľný trh nie je nič iné ako surová konkurencia, krytá dotačnými šialenstvom.
Teraz zbierame ovocie geniálne vymyselného spôsobu lúpeže dotácií a podpôr.
Je pravdou, že dnes sa už nikto ani nezamýšľa nad tým, že by si produkoval potraviny sám. Veď neprodukukejme elelekrinu ani teplo. A žijeme. Načo potraviny.
Problém je v tom, že za čas, ktorý sme venovali sanácii kolektivizovaného poľnohospodárstva postaveného na hlinených nohách nám zase ušiel vlak.
Politickí dobrodruhovia vedení megalóžou okupantov pôdy nás doviedli k vytúženému cieľu korporácií. Ak nepôjdete do obchodu, alebo tam nič nebude, môžete skapať od hladu. A ani pes po Vás neštekne.
Ukrajinská pšenica ukázala insitný základ nášho poľnohospodárstva. Pri akejkoľvek geopolitickej zmene sme ako baránok boží, bez vplyvu, bezmocní a oťapení. Čakajúci na popravu.
Jeden paradox tu predsa je - spokojnosť obyvateľov so zásobovaním potravinami je v protiklade s komickými a stupídnymi tlačovými konferenciami všetkých možných druhov záujmových poľnohospodárskych združení. Je pravdou, že zásobovanie potravinami nám nezabezpečujú tieto lobistické spolky, ale globálny zásobovací reťazec.
A pri jeho krachu nám tieto spolky nedokážu poskytnúť nič, pretože sami sú postavené na globálnom obchode.
Stále platí, rýchlo sa spamätajme a uhnime z cesty kolektivizácie. Toto nie je model, ktorý by mal byť revolúciou, ale elementárnou reakciou na súčasné legislatívne kroky únie.
Ak nebudeme schopmí vytlačiť priemyselné poľnohospodárstvo, potom nestihneme vytvoriť žiadny model potravinovej sebestačnosti. Potom nebude ani jeden model poľnohospodárstva, len odstúpenie pôdy na industrializáciu.
Aj keď to vyzerá ako podpora malého poľnohospodárstva alebo útok na poľnohospodárstvo priemyselné ( podľa reakcií ), je to skôr pragmatický realizmus, postavený na platných normách únie. A tie sa nikomu nechce brať vážne. A to je naša chyba.
Darmo sa naši tzv. veľkofarmári budú paprčiť a dupať. Agónia ich konca len oddiali možnosť reálne vytvoriť produkčnú základňu na výrobu potravín.
A ešte je tu pre nich jedna možnosť, vystúpiť so spoločenstva. Ale to nie je záujem slovenskej verejnosti.
