Snažím sa neplakať,som už predsa dosť veľký chlapec na to,aby som to zvládol,aby som sa s tým dokázal logicky a rozumne vyrovnať,aby som to ustál,prežil,odjebal,odbúchal,odvšetko.To,čo sa vo mne teraz odohráva,to nie je žiadna búrka alebo podobná sranda,to je uragán,tornádo,z každej strany do toho naráža jedna veľká prílivová vlna,ktorá je vždy po pár sekundách šmrncnutá vracajúcou sa cunami.Neviem zachytiť poriadne ani jednu myšlienku tak,aby som sa s ňou mohol trochu zaoberať a neviem ju zachytiť vlastne vôbec.Každá sa mi hneď po objavení rozletí na miliardu kusov a ja namiesto toho,aby som sa to celé nejakým spôsobom snažil dať dokopy,lietam a naháňam každý kúsok ako idiot.Bezvýsledne.Ale nielen myšlienky,celý svoj život mám teraz rozbitý tak,že keby kúsky z neho lietali,nestačím sa uhýbať.
Takto asi vyzerá ten tunel v okamihu klinickej smrti,keď sa vám pred očami previnie všetko,od narodenia,detstvo,život,až po okamih,keď vás zrazilo auto,alebo vás zavreli,lebo ste sa dali.Len všetci tí,čo sa odtiaľ vrátili späť vravia,že na druhom konci toho tunela videli nejaké jasné svetlo čo na nich kývalo a dole na operačke bezvládneho seba.A mali na výber,či teda pôjdu k tej lampe,alebo sa vrátia domov,dovnútra.Ja síce v tomto okamihu zomieram,ale tunel nikde,svetlo nikde,aj voda iba studená tu teče,žiadny výber.Žeby tí,čo sa vrátili,odrbávali?Alebo ja som si nevšimol aj druhú možnosť,aha,veď opasok mi dali,že keby moc smutno bolo.Takže možnosť je.
Priznám sa ,kebyže v tejto chvíli mám tunel a svetlo,neváham ani sekundu,idem, fakt áno.Lenže neni,namiesto toho prichádza milosrdná tma a nič,ticho a nič,nič a nič.Niekam padám a v tom poslednom,jedinom normálnom neuróne môjho srdca viem,že sa zajtra ráno preberiem znova tu,na vrchnej posteli v tejto istej cele,budove,no v úplne inej dimenzii svojho skurvetého života...
