Deň bol ozaj zvláštny. Všetci plakali, mrnčali a hádzali sa o zem, tak som sa pridal i ja. Pani, ktorú sme mali oslovovať pani učiteľka sa snažila smiať sa ale vedeli sme, že jej je prinajmenšom do plaču tiež, a keby mohla hneď by niekam ušla. Po viacerých už aj tanečných výkonoch, ani neviem ako, nás všetkých upokojila, a postupne som prišiel na to, že je celkom zábavné naháňať sa s deťmi, spievať si, ísť vonku a potom si dať buchtičky, trošku si pospať a ukončiť škôlku kakaom.
Keď prišla mama, tvrdila, že som jej veľký hrdina. Kúpila mi džús a keď som chcel nanuk, dala ho bez slova do košíka, hoci inokedy by to neurobila. Pochopil som, že ak chcem byť hrdinom, musím poriadne plakať. Celý večer rozprávala ockovi, aký som šikovný chlapček a ten ma len stískal a stískal. Niekedy je to príjemné, ale vtedy to trochu prehnal.
Druhý deň, keď som sa zobudil, bola mama už oblečená a pripravovala mlieko. „A to je čo? Už zase?", došlo mi, že znova mám ísť k tým deťom. „Veď som bol včera", tvrdil som. Chvíľu ma počúvala a potom nemilosrdne začala obliekať. Spustil som hrdinský plač, ale aj tak ma vytlačila z dverí. Po ceste do tej ustanovizne mi vysvetľovala, že nemám plakať, že som veľký a šikovný chlapec. Tak som prestal. Páči sa mi, keď vravia, že som šikovný.
V šatni plakali všetci ostošesť, tak som sa znova pridal. Bolo mi ľúto, že mama ma chce nechať, aj keď som vedel, že sa vráti, vždy sa vráti, lebo aj jej je smutno... A tá pani učiteľka je tiež celkom zábavná, keď sa nás snaží zaujať a aj čo to naučiť. Už vieme niekoľko nových pesničiek, aj umývanie rúk a obliekanie nám ide podstatne rýchlejšie. Iba keď príde mama, tak ma to akosi rozžiali a chcem ísť rýchlo domov a nevrátiť sa. Po ceste ešte trochu vymýšľam a tvrdím, že v škôlke vôbec nie je dobre, a viac tam nepôjdem, ale nemyslím to až tak vážne.
To isté tvrdím už tri týždne aj tetám v bloku, ktoré sa stále dookola pýtajú ako bolo. Večer sa to isté pýta aj môj ocko, a tak už po tretíkrát za deň tvrdím, že bolo zle. Niekedy pridám aj, že ma pani učiteľka zbila, ale prečo to si tak rýchlo neviem vymyslieť, predsa len až taký dobrý v klamaní nie som, ešte stále som malý. Keď nezaberá učiteľka pridám aj deti, ktoré ma bijú po hlave a kopú do kolena, ale mama len dvihne obočie alebo mávne rukou a robí si ďalej svoju prácu. A tak to s malými obmenami ťaháme už tri týždne. Niekedy viac, niekedy menej úspešne. Stane sa, že sa zabudnem posťažovať, ba niekedy sa aj pochválim, ako minule, že sme hrali futbal a dal som pani učiteľke gól. Odpoveď je: „ No vidíš, ako je tam super a ty nechceš chodiť." Niežeby som nechcel, vlastne ani neviem, čo chcem, chvíľu sa mi páči a chvíľu nie.
Mám rád svojich rodičov, babky, tety, kamarátov aj škôlku. Len niekedy neviem, čo radšej. Tak dávam všetkým zabrať a svoj boj ešte nevzdávam. Nakoniec, mám tri a to je predsa obdobie vzdoru. Aspoň také niečo minule ktosi spomínal...
