Vyhnúť sa proseniu o pomoc s kočiarom sa dá len využitím nízko podlažného spoja. Aj keď vymoženosť cestovania takouto električkou je potvrdená cestovným poriadkom, z rôznych príčin akosi grafikom nerešpektujú. Takže je vlastne úplne jedno, či si najskôr svoju cestu odkontrolujeme na nete alebo nie, je to vec náhody a šťastia.
Šťastie sa minulý pondelok minulo, a tak som po neochote staršieho pána, ktorého bolela ruka, nasúkala dieťa do električky sama. Pani s ďalším kočiarom sa ochotne posunula, aby sme sa zmestili do tlačiaceho sa davu. Staršieho syna rázne poprosila, aby sa postavil zo sedadla a nechal starších sadnúť si. Sama ho vzala na ruky a druhou pohojdávala bábätko v kočíku. Keď vodič zastal na zastávke, snažila sa položiť chlapca na zem. Samozrejme, nechcelo sa mu opustiť jej náruč. Chytila som kočiar a vyniesla ho vonku, dúfajúc, že ten môj nikto neukradne. Pani sa poďakovala a ospravedlňujúco stihla ešte dodať, že sa ponáhľa k lekárovi lebo obidve deti majú horúčku. Inak by v električke nezavadzala. ... Že nezavadzala. Ostala som prekvapená, začo sa niektorí ľudia vedia ospravedlniť. Pán, ktorého chlapec pustil sadnúť, si nenechal poznámku, kam sa všetci hrnieme s tými kočiarmi. A nech radšej sedíme doma... Moja nervozita stúpala.
Adrenalín sa mi dvihol znova, keď sme vystúpili a chceli prejsť na opačnú stranu ulice. Električka nepočkala a v polovici prechodu vodič divoko vytruboval, že sa máme uhnúť, vraj musí prejsť. Na naše prekvapenie, otvoril okienko a rázne upozornil, že električky majú pred chodcami prednosť. Od prvého novembra. A ak to nevieme, nech si pozrieme zákon. Ďalší múdry, pomyslela som si...
Pred niekoľkými rokmi sme boli s ročným dieťaťom v Londýne. V lete. V najrušnejšom čase. Metro bolo na prasknutie. S kočiarom som nastupovala prvá. Každý- mladý, starý, biely, čierny, všetci mi ponúkali prednosť. Vodiči v dopravných prostriedkoch, o tých ani nehovoriac. Okrem baby friendly nástupiští, aj ľudia boli akýsi priateľskejší k bábätkám, hoci sa ponáhľali na druhý koniec Londýna.
Mám takú teóriu. Nerozčuľovať sa. Ak sa to nedá, zdôvodňovať udalosti vetou " ešte sme na to nedorástli". Používam ju často, hlavne, ak sa niekomu mladému alebo neskúsenému niečo podarí pokaziť. Často ma je počuť, ako dodávam: „ to nevadí, naučí sa, ešte na to nedorástol." Teraz si nie som istá, či si to viem zdôvodniť. Sme mladý národ na slušnosť?
Rozmýšľam, či je to v národe, vo výchove, v zlých skúsenostiach, nebyť ohľaduplný. Možno to na Slovensku v súčasnosti nie je inn, každý má starosti sám so sebou a možno som len mala v ten deň smolu. Avšak aj tak mi vychádza, že problémov nemôžeme mať viac ako iní ľudia vo svete. Len sme nedorástli. A neviem, či sa nám to podarí. Budem sa snažiť pomáhať ženám s kočíkmi. Dá mi to aspoň nádej, že raz sa to zmení a dorastieme.
