Malé pšeničné zrnko bolo zasiate do pôdy zeme, ktorá ho celkom zovrie do svojho chladivého a tmavého objatia. Keď sa v nej spočiatku nachádza, zdanlivo oddelené od života okolitej prírody, zdá sa nám, že je ponechané napospas možnému zániku a spojenie so slnkom a jeho hrejivým žiarením už nikdy nenájde. Pôsobením prírodných vplyvov, ktorých neodmysliteľnou súčasťou sú aj búrky a dážď, sa však stáva tmavé a chladivé objatie zeme pre malé pšeničné zrnko jedinečným životným priestorom, umožňujúcim mu dosiahnuť prvý stupeň vývojovej zrelosti – premenu na malý klíčok. Aj napriek tomu, že je ešte slabý, môže prežívať priame spojenie s krásami okolitej prírody a konečne aj so slnkom a jeho hrejivým žiarením.
Kolobeh prírodných premien a vplyvov však neutícha, a všetko usilujúce k životu je posilňované vo svojom raste. Pšeničný klíčok sa vďaka tomu dostáva s odstupom času na druhý stupeň svojej vývojovej premeny a stáva sa z neho zrelý a silný klas, ohýbajúci sa pod váhou množstva svojich nových zŕn, pripravených na zúžitkovanie.
Poslednou, treťou premenou, ktorá ešte pšeničné zrnko čaká, je jeho obrusovanie a vrcholná premena na bielu múku, z ktorej bude neskôr vyrobený chlieb, slúžiaci ako pokrm na nasýtenie. A to je uzatvorením malého zázraku prírody, pretože človek, ktorý celý tento vývojový proces pozoroval, by si pri pohľade na snehobielu múku nikdy nepomyslel, že táto bola vyrobená z maličkého pšeničného zrnka, ktoré začínalo kedysi svoju púť osamotené v tmavom a nevľúdnom objatí zeme.
Zamyslime sa teraz nad tým, že obdobou pšeničného zrnka sme aj my, ľudia, pretože aj naša ľudská duchovná podstata prichádza na Zem, do temnoty, ťažkopádnosti a chladu pozemskej hmotnosti s cieľom vlastného vývoja a zdokonaľovania.
Keď sa narodíme, vyrastieme a dospejeme, sme pritom nútení bojovať so starosťami života a často sa nám zdá, že sme podobne ako malé pšeničné zrnko osudom nevľúdne ponechaní napospas prekážkam, starostiam, často dokonca samote, či nepriateľstvu od druhých.
Z týchto takzvaných životných búrok, nech už sú akokoľvek ťažké a dlhotrvajúce, však vždy súčasne prichádza „dážď“ – poučenie, vďaka ktorému dokážeme postupne dozrievať a dosiahnuť prvý stupeň našej duchovnej zrelosti. Stávame sa živými „klíčkami“, rastúcimi už nad povrchom zeme, sme teda ľuďmi s potrebným životným nadhľadom, ktorý nám umožňuje získavať stále užšie spojenie so Svetlom Stvoriteľa.
Aj keď sme dokázali stať sa osobitými rastlinkami usilujúcimi sa nahor, sme ale ešte slabí, a preto potrebujete v neustále sa striedajúcich životných búrkach – kladoch a záporoch tiež naďalej silnieť a dôkladne podporovať všetko, čo je v nás ešte nedostatočné a čo ešte len čaká na svoje zdokonalenie. Keď v tom vytrváme, s odstupom času sa dostaneme na druhý stupeň svojej duchovnej zrelosti a stávame sa zrelými „klasmi“ – silnými ľudskými duchmi, pripravenými vydať niekoľkonásobnú „úrodu“ – pomoc svojim blízkym, čerpajúc pritom zo svojho základu, pevne „zakorenení“ v poznaní a rešpektovaní Zákonov Stvorenia.
Pomoc druhým, duchovne ešte slabým ľuďom nás nakoniec uschopňuje dosiahnuť posledný, tretí stupeň našej duchovnej premeny. To znamená, že smieme byť práve vďaka pomáhajúcemu úsiliu „premenení na snehobielu múku“, teda duševne úplne očistení a schopní spojenia s celkom, stávajúci sa tak duchovnou posilou pre všetkých, ktorí sa túžia nasýtiť poznaním Pravdy.
Nie je krásne poznávať, ako sme my, ľudia, v skutočnosti Stvoriteľom trvalo obdarovaní – ako nám okolitá príroda denne ukazuje v podobenstve života malých pšeničných zrniek, ktorých nájdeme na poli tisíce, správny smer našej životnej cesty, a to tým najjednoduchším spôsobom? Keby sme konečne dokázali otvoriť dokorán bránu svojho citu, boli by sme oveľa šťastnejší, pretože krátka prechádzka úrodným poľom, či kvitnúcou záhradou by nám priniesla viac pravého poznania, ako desiatky prečítaných kníh, v ktorých s námahou prijímame subjektívne názory iných.
Až teda budeme vo svojich rukách držať krajec chleba, uvedomme si, koľko malých zázrakov prírody obsahuje a vrúcne za to poďakujme. Pamätajme pri tom tiež na to, že keď je nám ťažko a sme zasiahnutí búrkami nášho života, deje sa nám tak preto, aby sme v poznaní zosilneli, rovnako ako malé pšeničné zrnko, ktoré bolo spočiatku uväznené v zdanlivo nehostinnej pôde, a aby sme mohli byť raz očistení a vyzdvihnutí na oltár života ku cti Stvoriteľovi.
