Pri gramatike som zistila že vybrané slová už nie sú také, aké sme mali my, ale s značne rozšírili, aj keď my sme ich až také rozšírené nepotrebovali. Nám stačilo aj tých pár slov, ktoré sa tam nachádzali, a potom to ostatné sme si akosi ozrejmili. Pravdepodobne za to vďačíme povinnej literatúre, ktorú sme museli čítať a z ktorej sme si potom vytvárali čitateľské denníky.
Dnes môj syn v škole povinnú literatúru nemá, a ani čitateľský denník nepíše. Myslím si, že je škoda, že sa dnes tieto čitateľské denníky nevyužívajú. Už nie je ani takým trendom čítanie kníh medzi deťmi. Mňa osobne to dosť mrzí, lebo ja som ako malá čítala rada a ostalo mi to doteraz. Vždy som sa dokázala zosobniť z hlavnou postavou a prežívať s ňou všetky jej starosti ako aj radosti. Od malička som čítavala rozprávky aj môjmu synovi a dnes nútim aj môjho syna aby ich čítal on mne. Lásku ku knihám sa snažím ukázať aj jemu, a viem že mu to môže pomôcť aj pri tej nešťastnej slovenčine, kedy sa mu tie mäkké a tvrdé i pri čítaní uložia akosi do hlavy a začne ich správne používať.
Niektorí známi mi povedali, že písanie i nie je až také podstatné, ale podľa mňa životopis dospelého človeka neznie až tak presvedčivo s hrubkami, ako bez nich.
Náš jazyk nie je ľahký a je ťažké sa ho naučiť pri toľkých výnimkách a pravidlách, ale krása slovenského jazyka spočíva aj v jeho znalostiach. A tak stále dúfam že sa to môj syn odo mňa naučí a raz to pochopí . Dúfam že čoskoro.
