Intro
Začiatkom mája som prišiel do Británie na trojtýždňový pobyt. Hneď v prvý deň odznela v BBC na prvom mieste správa o vyšetrovaní nadmernej úmrtnosti v basildonskej nemocnici. Dosť to vystihuje celkový pocit Angličanov z tohto mesta. Negatívny pocit. Basildon je vnímaný ako mesto robotníckej triedy, nocľaháreň Londýna. Čo dobré by mohlo vzísť z Basildonu!?
New Towns
Krátko po druhej svetovej vojne bolo v rámci programu „New Towns" v okolí Londýna vybudovaných viacero nových miest. Bol to vlastne sociálny experiment, mestá - sídliská. Na východ od Londýna v grófstve Essex malo vyrásť „prvé mesto 21 storočia", v ktorom malo žiť viac než 80000 ľudí a uspokojiť tak potrebu lepšieho bývania pre obyvateľov východnej časti rozbombardovaného Londýna. Basildon mal byť Babylonom robotníckej triedy, plný voľných zelených plôch, krásnej novej architektúry, pohodlných bytov a rozličných zaujímavých pracovných príležitostí v najväčšej blízkosti. Nové mestá mali byť oázami pokroku, v ktorých šťastní pracujúci vedú pokojný, šťastný a zdravý život. Niet sa preto čomu čudovať, že Depeche Mode boli kvôli ich pôvodu a „soundu" v začiatkoch priraďovaní k futuristom. Sám David Gahan označil Depeche Mode ako „novodobú skupinu z novodobého mesta".
Po schválení projektu Basildon labouristickou vládou v januári 1949 sa história Basildonu začala písať 10 novembra 1950, kedy lord Francis Whitmore položil základ „Priemyselnej zóny číslo 1" v blízkosti mestečiek Laindon a Pitsea, nachádzajúcimi sa medzi Londýnom a prímorským mestom Southend-on-Sea. Čoskoro nato sa začalo aj so stavbami bytoviek, pričom ich začali obývať poväčšine rodiny samotných stavbárov.
Plány a realita
Plány boli smelé, no realita bola od začiatku dosť vzdialená ideálom. Novým bytom chýbala občianska vybavenosť. Prvé osídlenie, Fryerns, kde neskôr vyrastal spevák Depeche Mode Dave Gahan, sa roky nachádzalo v zablatenom prostredí bez ciest, pričom za nákupmi sa muselo ešte rok po dostavaní bytov dochádzať pešo do 3 km vzdialeného Pitsea. Školy boli preplnené a deti dochádzali do susedných mestečiek. Basildon bol čoskoro mestom kočíkov, keďže štandardná schéma bola: pracujúci muž a žena v domácnosti s deťmi. K slovu sa často dostávali psychológovia, nakoľko mnohé ženy trpeli odlúčenosťou a sociálnou osamelosťou. Mnohé rodiny sa rozpadli a rozvedení sa potom sťahovali do Londýna.
Veľkým magnetom sa stala výstavba fabriky Ford, ktorá do Basildonu pritiahla aj rodinu dvorného skladateľa Depeche Mode, Martina Goreho. Pridali sa ďalší výrobcovia, ako napríklad Standard Telephones and Cables, firma Yardley, výrobca mydiel a parfémov či Carreras, výrobca cigariet, u ktorého pracoval otec ďalšieho „depešáka" Andyho Fletchera. V polovici šesťdesiatych rokov, kedy už v Basildone bývali rodiny všetkých zakladajúcich členov Depeche Mode, presiahol počet obyvateľov Basildonu 63000. Počet obyvateľov rástol, a s nimi aj plány pre ďalší rozvoj, ktorý dokonca počítal s 140000 obyvateľmi. Napriek tomu mnohé štandardné vybavenie ešte stále chýbalo. Dvadsať rokov sľubovaná nemocnica bola otvorená až v roku 1973 a železničná stanica o rok neskôr.
Čo robiť v Basildone?
Aj keď občianska vybavenosť zo začiatku v Basildone pokrivkávala, ten kto nezaháľal boli kresťanské cirkvi. V Basildone sa veľmi ujala tzv. Boys‘ Brigade, čo je nadkonfesijné združenie ponúkajúce športové aktivity a zábavu pre deti v kresťanskom duchu. The 5th Boys‘ Brigade v Basildone navštevovali od ôsmich rokov zakladajúci členovia Depeche Mode a spolužiaci Vince Martin (neskôr sa premenoval na Vince Clarka, dnes člen skupiny Erasure) a Andy Fletecher. Andy Fletcher spomína, že mládežnícke aktivity okolo metodistického kostolíka Sv. Pavla v Basildone im zaberali všetok voľný čas, sedem dní do týždňa. Andy Fletcher sa vtedy považoval za evanjelizátora a do Boys‘ Brigade priviedol aj spolužiaka zo strednej školy, Martina Goreho. Hybnou silou hudobného vývoja v Basildone však bol najmä Vince Clarke a ďalší dávny „brigádový" kamoš Robert Marlow. Títo dvaja sa vyskytovali v neuveriteľnom množstve miestnych formácií. Vince s Robertom Marlowom mali folkovo-gospelové duo, Vince Clarke s Andy Fletcherom tvorili krátky čas skupinu No Romance in China ovplyvnenú prvotnou tvorbou The Cure. Robert Marlow bol súčasťou skupiny Vandals punkového razenia, v ktorej spievala budúca členka Vincovej skupiny Yazoo, Alison Moyet. Martin Gore hral na gitare v duu Norman and the Worms a spolu s Robertom Marlowom hral aj v skupine French Look. Tieto skupiny obiehali miestne kluby (Paddocks Comunity Centre, Woodlands Youth Club, Van Gogh), ale hrávali aj na súkromných parties pre priateľov doma. Zvuky elektrárne
Všetky vyšie uvedené kapely hrali najmä na klasické rockové nástroje. A, povedzme si na rovinu, až na Vandals boli aj kresťansky slušné a tým - v dobe punku - menej atraktívne. V Anglicku však nebujnel iba punk. Od polovice sedemdesiatych rokov začali byť syntezátory nielen cenovo dostupnejšie, ale aj skladnejšie a prenosnejšie. V Basildone si ako prvý zohnal synťák Rob Marlow, za ním sa pridali Martin Gore a Vince Clarke. David Gahan bol z iného cesta. Keď na jednej skúške novozaloženej skupiny Composition of Sound (Clarke - syntezátor, Gore - syntezátor, Fletcher - basgitara) zaspieval Heroes Davida Bowieho, Vince Clarke vedel že našiel toho pravého speváka.
Nielen kvôli nezvyčajne zafarbenému hlasu. Dave bol v Basildone a okolí známou postavou - dobre vyzeral, mal kopec priateľov a zaujímal sa o módu. Asi preto poznal aj francúzsky časopis Dépe che Mode a navrhol ho ako údernejší názov pre skupinu. A boli to Davidovi známi, ktorí tvorili prvotnú fanúškovskú základňu skupiny Depeche Mode. Chlapcom čoskoro raketovo narástla sláva a zrodil sa fenomén, ktorý je s nami už 33 rokov.
Traja zakladajúci členovia (Vince sa oddelil ešte v roku 1981, pričom ho nahradil londýnčan Alan Wilder) ešte pár rokov bývali v Basildone. Prvý sa odsťahoval Martin Gore, do Berlína, a neskôr aj Andy Fletcher, do Londýna. Najdlhšie v Basildone vydržal Dave Gahan. Oženil sa, kúpil si pekný dom, silné auto. Po rozvode však tiež opustil „new town" Basildon. V súčasnosti žije v New Yorku, Martin Gore v kalifornskej Santa Barbare a Andy Fletcher ostal verný Londýnu.
Who's more weird?
A ako vyzerá Basildon dnes? Basildon má povesť dobrého barometra volebných výsledkov, podobne ako u nás dedinka Buzitka. Žije v ňom vyše stotisíc ľudí, ktorí zväčša dochádzajú za prácou do Londýna, nakoľko priemysel z jeho okolia prakticky vymizol. Basildon je často spájaný so stereotypmi Basildonských chlapcov a dievčat z Essexu, čo sú označenia prihlúplych, promiskuitných a materialistických ľudí. Novinári dávajú Basildonu prívlastky ako „stalinistické mesto", „Malá Moskva na Temži" či posmešné „Bas-Vegas". Kamoš na Facebooku trefne prirovnal najvýraznejšiu budovu Basildonu The Brooks House k bratislavskému hotelu Kyjev. V centre Basildonu popri The Brooks House zaujme už snáď iba absurdne obrovská shopping mall a zvláštna presklená zvonica pri anglikánskom kostole Sv. Martina (sic).
Diskotéka Raquel‘s v ktorej mali Depeche Mode prvý veľký koncert, bola spájaná s drogami a v súčasnosti je zatvorená. Jediná zmienka o Depeche Mode v celom meste je malý plagátik na dverách reštaurácie The Edge , oznamujúci „Depeche Mode celebration", čiže festival BAS 2013, ktorý každoročne spoluporiada bývalá frajerka Vinca Clarka, Deb Danahay.
Historička Sophia Deboick pred takmer dvomi rokmi vyzvala na stránkach internetového časopisu The Quietus zástupcov Basildonu na uctenie si svojich „synov" postavením sochy. Po tejto májovej návšteve však mám pocit, že vojnová sekera medzi mestom a Depeche Mode ešte vôbec nie je zakopaná. Depeche Mode však musí najskôr doceniť samotná Británia, potom sa určite ozve aj Basildon.
V tomto článku sú využité viaceré informácie z knihy Simona Spenceho „Just can‘t get enough".
