Starká bola zaujímavý človek. Podľa rodňího ľistu bola Kata, ale sama o sebe žďicki vravela, že‿e Zuza. Bola malá ani chriašteľ, a čo si ju pamätán, tak stáľe nosela ručník a okuľiare s hrubičizňíma sklámi. Ke‿ca ej ľavá rúčka na okuľiaroch zlomela, uviazala si ich kov hlavy tkaničkov a vyzerala meľínok ani pirát. Skriňu mala plnú šakovakích liskavích krojov, ale ceľí ďen chodela v čiernon. Bola totiž dlhie roke dovica, pri starkon buchla za vojňi mína a za pár rokov zomrev na srce.
Už aňi nevien, akí bov ďen. Miselo byť póbede, ľebo hlavne tody nás to ťahalo tahor, na lazy. Starká síce pocháʒala z lazóv, aľe skoro ceľí život prežila doľe, v dedine. Počas mójho dectva si nepamätán, žebi dakody sama zajšla na lazi.
Budinskie lazy sa podvečer krásňe. Kod‿e číri zduch, tag‿e videť z Jasenia šecke vrche slovenskího znaku. Na severozápade televíznu vežu na Krížnej vo Veľkej Fatre, na juhu vysielač na najvišon vrchu Matry, Kékeš, na západe mohutnvo Javoria nad základňou na Oremovon laze, bez vysielača. No a na severe sa rozkladajú ako dobre rozprestriete karty vrche Javor, Poľana, Chopok, Ďumbier a maličká garoľa Vysokích Tatrov, od Kriváňa až po Gerlach.
Nasadli sme do bračokovho obstarožňiho Taunusu a starkú posadeľi napredok. Ked na nás poľa pomníka zasvietelo večernvo oranžovo slniečko, starká naraz zavrtela nvožkami ani Pachov apa na škripci a zanvotela:
Šajdali Abelová, šajdali Budiná
povedala moja milá,
že ju svrbí funina.
Nedá sa mi inak písať o mojon rodnon kraji, buden písať Šajdali.
