Keď víťazí ego

A sebareflexia.
Nedá sa nezačať u PS/Spolu. Nikdy som príliš nepochopil toto spojenie socialistov a pravicových liberálov. Cieľom asi malo byť vytvorenie širokospektrálneho, všeobjímajúceho celku. Takého, čo by ako snehový zhŕňač obšťastnil všetkých. To by však nemohli prísť flagrantné chyby, ako trápne vystúpenie predsedov po zvolení prezidentky, nepochopiteľné odstúpenie Štefunka, ktorý potom (div sa svete) aj tak kandidoval za poslanca. No najmä ten nový predseda. Ironman neironman, s takým verbálnym prejavom a rečou tela to ani inak nemohlo dopadnúť, iba kopancom do brucha od Igora.
Ďalší prípad, Kiska. Nakopnuté to mal dobre. Prezident, ktorého nám tak okato závideli Česi, koho by to netešilo? Prezident, ktorý sa nebojí pomenovať problémy smeráckej vlády. A potom Robo vyrazil do protiútoku. A milý Andrejko sa začal vykrúcať. Ako politik z toho druhého košiara. Matovičovi vyhrala voľby jeho úprimnosť, Kisku (a jeho inak výborný tím) takmer vykopli z parlamentu jeho nejasné odpovede na (v porovnaní s kauzami Smeru a SNS) banálne problémy. Shame.
Najväčším egom je zjavne vybavený Igor Matovič. To bolo až utrpenie sledovať, ako popŕhlene vie zareagovať na potenciálnych partnerov. Hlava - nehlava, ja som v práve. V záverečných debatách sa už krotil, no to ego sa ešte bude urputne brániť, na to vemte jed.
Bude ešte veselo, držme si palce.