10. Dialógy s Petrom Cumilom. Kríze školstva sami dopomohli, alebo aspoň neboli proti

Poškoláci. V diskusnej relácii Sobotné dialógy na RTVS 5. novembra 2016 sme mali možnosť počuť aj bývalých zodpovedných funkcionárov školstva... Žiaľ až po funuse.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

 

 1. JP:

Všeobecne som túto diskusiu vnímal ako súčasť dlhodobého procesu v súčasnosti chápaného ako prípravného, teda na úrovni návrhov. Iniciátori reformy školstva očakávajú krištalizáciu realizovateľných konkrétnych zlepšovákov, návrhov na reformu. V tomto behu cez byrokratické a iné prekážky to majú však dobré úmysly pomerne ťažké. 

Počúvajúc redaktora vysielania Juraja Jedináka medzi riadkami človeku ako prvé napadne: podobných diskusií bude v budúcnosti ešte zaiste dosť, možno aj s inými aktérmi alebo zainteresovanými osobami. Výsledkom bude zrejme ako vždy kompromis podobný asi ohryzku jablka po práve absolvovanej kúre v mixéri.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

PC:

Školstvo a riešenie jeho problematiky naráža na limity:

- nedostatok skutočného záujmu o túto oblasť (aj koalícia aj opozícia)

- nedostatok financií

- nedostatok ochoty počúvať.

Formálne by sa mohla v blízkej budúcnosti skôr očakávať diskusia s cieľom otupiť snahu školských odborov ísť do konfliktu s vládou a súčasne pokus Ondeka zabrániť negatívnej reakcii KOZ na požiadavky pedagógov hrozbou odchodu z KOZ. Rozbitie odborov by vyhovovalo tak vláde ako aj opozícii. Iniciátori nedávnych štrajkov učiteľov sa možno budú iba prizerať z úzadia a pokúšať sa aktivizovať odborárov v školských odboroch, ale to naozaj nestačí.

SkryťVypnúť reklamu

 Aj v diskusii sobotných dialógov odznela veta o prudkom poklese záujmu verejnosti o školstvo: "stratili sa z verejného priestoru." Doterajší štrajk so všetkými možnými prívlastkami teda vôbec nezabral ani smerom k verejnosti. 

2. JP:

Kvalita vzdelávania a zvlášť pedagógov je pomerne všeobecný pojem, každý si tu predstavuje čosi iného. Aké máte skúsenosti v tejto oblasti?

PC:

Objasním to názorne vtipným príkladom. Skúsme to formou podobnou súťažiam, napríklad "Slovensko má talent, superstár" atď... teda vytvoriť fórum, kde pedagóg vystúpi so svojimi schopnosťami.

Obecenstvo, rodičia, študenti, prípadne i zástupcovia samosprávy, osobnosti podnikateľskej sféry, odborníci na vzdelávanie a podobne, odmenia vystupujúceho bodmi prípadne aj potleskom alebo ho vypískajú. Možno sa tejto myšlienky chytí nejaké médium a scenárista. 

SkryťVypnúť reklamu

Práve nedávno som dostal ponuku vystúpiť v pobočke zahraničnej firmy. Na požadované témy som vedeniu podniku odporúčal, aby získali od svojich ľudí a manažmentu námety, čo by tam chceli mať, aby popísali, s čím si nevedia rady atď. (mám však skúsenosti, že žiadne námety ani z vedenia ani od pracovníkov nedostanem). Súčasne som ponúkol, aby ma najskôr „vyskúšali“ a až potom najali. Aj lekár ťažko pomôže pacientovi, ktorý nie je ochotný/schopný popísať svoje subjektívne problémy.

Obrázok blogu
(zdroj: jo)

Navyše som si získal informácie z internetu, že v tomto podniku sa nekladie príliš dôraz na kvalitu personálu a udržanie kvalitného a lojálneho personálu (zamestnanci sa nesťažovali na výšku platu ale na spôsoby zaobchádzania). Ak sa mi tieto informácie potvrdia, tak tejto firme nepomôže nikto.

SkryťVypnúť reklamu

Je to ako v školstve. Zvyčajne prvá reakcia manažérov firmy znie "u nás žiadne problémy nie sú." Neradi totiž počúvajú slovo problémy (psychológovia ich naučili krajšie slovíčko „výzvy“). Počas seminára sa však poslucháči otvoria a povedia veci, ktoré vedenie podniku predsa raz riešiť musí. Niečo podobné počujeme aj zo školstva: "jediným problémom na konkrétnej škole (ZŠ, SŠ, VŠ) sú iba finančné zdroje na prevádzku a na platy."

3. JP:

Obrázok blogu
(zdroj: Jp)

V spomínanej diskusnej relácii Sobotné dialógy sme mali možnosť počuť aj bývalých zodpovedných funkcionárov školstva. Bývalý minister školstva žMilan Ftáčnik (vo funkcii za SDĽ) sa vyjadril: "miliarda by to v školstve vyriešila." 

Dodal však aj vetu: "Nesmie sa však stať, že školstvo bude okrajovou témou.“

 Aký máte o tejto sume a okrajovosti témy názor?

PC:

- Miliarda? Nuž to teda vôbec nie. Len by sa to všetko ešte viac zabetónovalo. Ani jeden doterajší minister nechcel alebo nemohol nič robiť, alebo to ani nevedel. Možno je to tvrdé vyjadrenie, ale realita je veľavravnejšia. 

 Naše školstvo mi silno pripomína jednu maľbu, tuším holandského maliara - "Stratená varta", zaujímavý obraz na zamyslenie o riešení akejkoľvek otázky. Podobným je motív japonských vojakov, na ktorých sa po vojne zabudlo a oni bojovali ešte 50 rokov na opustenom ostrove, pretože nevedeli, že vojna už dávno skončila.

Otázka školstva nie je o ideológii alebo konkrétnej politickej strane: je to o celej spoločnosti. 

Politici sa ako-tak dokážu dohodnúť a urobiť čosi s cestami alebo niečím iným, ale rozhodnúť sa o školstve určite nie. Už roky čítam i zahraničné populárno-vedecké knihy o situácii vo vzdelávaní mládeže (nielen u nás). Je to priam horor, ale rodičia, ani pedagógovia a ani študenti radšej o tom nechcú nič vedieť. Spoliehame sa na to, že poriadok urobí za nás niekto iný. 

Tu si spomínam na vtip o malom francúzskom mestečku, kde mal starosta narodeniny. Obyvatelia sa dohodli, že každý prispeje starostovi litrom vína. Mestský sluha so sudom na vozíku obehol celé mesto a napokon s veľkým prekvapením po otvorení suda zistili, že obsahuje iba vodu a ani kvapku vína. Podobne riešia problém školstva ministerstvá financií, vnútra a školstva, podnikateľské organizácie, odborová organizácia pedagógov atď. 

Môj názor:

Ak financovať, tak predovšetkým viac projekty s cieľom skvalitnenia vzdelávania. Znamená to venovať sa hlavne vzdelávaniu na základných školách. Tam sa dá zabezpečiť pomerne dobrý účinok investovaných zdrojov – deti v tomto veku ešte netreba prevychovávať ako by to bolo nutné na stredných a vysokých školách.

Na vyššom stupni vzdelávania hrozí, že sa budú financovať skôr zmeny foriem a nie potrebné zmeny obsahu. Dospievajúcich a dospelých (15 ročných a starších) totiž už nie je možné v dostatočnej miere efektívne vychovávať alebo prevychovávať, táto veková kategória má už svoje vžité určité stereotypy.

Čo sa zanedbá na základných školách sa nedá dobiehať na stredných a vysokých školách. 

Opýtam sa povedzme čosi z oblasti slovenskej alebo svetovej literatúry - napr. kto je Matej Hrebenda. Študent ani zaťať. To by ani nebolo až tak zlé, nemá však ani potuchy o tom, čo je to osveta. Opýtam sa, či ako študent s "výbornou" znalosťou cudzieho jazyka pozná a čítal nejaké dielo klasika, či vie uviesť nejaký vtipný citát v tomto jazyku - opäť ani zaťať. Niečo podobné platí pre otázky z matematiky, fyziky, chémie. Študentom ozaj chýba už aj všeobecný prehľad. Mladík sa chváli, že vie všeličo o burzách a derivátových obchodoch... nevie však povedať, čo je to derivát a s čím vlastne obchodujú tí, čo obchodujú na burze s derivátmi. Bohužiaľ, to platí už aj na VŠ - absolvent slávnej vysokej školy, ktorá propaguje na reklamách, že ich študenti sa môžu stať pánmi Európy, nevie, čo je to palmáre, plädoyer a v cudzom jazyku nevie uviesť ekvivalent pre zádržné alebo záložné právo, vlastnícke právo, dokument vlastníctva a pod.

 Ako skutočnú raritu môžem uviesť, že v právnickom odbornom časopise som pred 15-20 rokmi čítal preklad Act of God ako "boží dopuštění". No a ak pôjdeme vyššie, tak jeden pán docent v slovníku finančných pojmov z práva uviedol veselo, že akreditív je vzťah medzi bankami, čo je nezmysel a poukazuje na neznalosť obchodného práva.

Mohol by som pokračovať: položím otázku študentom ekonómie a práva, čo znamená termín polohová renta - nedočkám sa ani odpovede na úrovni "aj múdry schybí". Potom zistím, že medzi týmito študentmi popri zamestnaní sú aj dvaja zástupcovia realitných kancelárií, nuž bieda. 

Pre zaujímavosť odporúčam na preštudovanie zaujímavú publikáciu z USA o zanedbanosti žiakov v základnom stupni – Najhlúpejšia generácia ((Mark Bauerlein: The Dumbest Generation: How the Digital Age Stupefies the Young Generation and Jeopardizes Our Future. Or, Don’t Trust Anyone Under 30. 2008). Popisuje realitu, keď žiaci na základnom stupni škôl dokážu komunikovať iba so svojimi rovestníkmi ale už nie so svojim okolím.

Táto sobotná diskusia o školstve mi pripomínala optimistickú debatu farára, hrobára, lekára a patológa na cintoríne pri príprave nebožtíka na pohreb.

Nechcem byť pesimista, ale aj keď beseda vyzerala dosť optimisticky a každý sa snažil hľadať spôsob ako na to, i tak mi to pripomínalo naozaj situáciu v márnici počas "oživovania mŕtvoly".

V predchádzajúcich dialógoch som popísal článok Andreja Ferka „Mŕtve slová“ z „čias dávno minulých“: každý z účastníkov besedy totiž pri "zabíjaní" školstva sám pomáhal alebo aspoň nebol proti.

Kiež by to bolo v budúcnosti veselšie.

Poviem príklad: pamätám sa na obdobie, keď za pôsobenia jedného z diskutujúcich exministrov došlo k problémom vo vyplácaní štipendií študentom. Hovorkyňa ministra sa priamo do médií dosť nelichotivým a hrubým spôsobom vyjadrila na adresu sťažujúcich sa študentov, ktorých urazila. Spomínanému ministrovi trvalo naozaj dosť dlho, kým túto svoju hovorkyňu dokázal „potrestať“ aj istým finančným postihom .

4. JP:

Čosi ešte k téme kvantity, teda počtu vysokých škôl i počtu rokov zodierania školských lavíc. Váš názor?

PC:

Aj návrh na zavedenie povinného vzdelávania medzi piatym a 17-rokom dieťaťa môže mať pozitívny vplyv na kvalitu. Nemusí však platiť výrok exministra Ftáčnika: „Posunutie smerom nadol má zmysel, pretože pripraví dieťa na školskú dochádzku“. 

S prípravkami máme už svoje skúsenosti na vysokých školách (aj pozitívne aj negatívne). Nultý ročník pred základnou školou môže a nemusí byť dobrá vec. Rodičia, ktorí venujú dostatok času výchove svojich potomkov majú aj deti lepšie pripravené na školskú dochádzku a tieto deti žijú aj v prostredí, ktoré je väčším podnetom pre ich pripravenosť. Ak sa takéto deti dostanú do triedy s tými, čo prípravku naozaj potrebujú ako soľ, budú sa zvyčajne nudiť, ich motivácia bude negatívne ovplyvnená a ich príprava tým mnoho utrpí. Navyše podľa tejto logiky by bolo potom dobré zaviesť prípravky aj na strednú a vysokú školu. Ak má niekto vlastné skúsenosti alebo skúsenosti so svojimi deťmi v oblasti cudzojazyčnej výučby, musí potvrdiť, že často žiaci s veľmi dobrými vedomosťami v cudzom jazyku na nižšom stupni sa dostali do dosť biednych pomerov na vyššom stupni (prechod medzi ZŠ-SŠ, SŠ-VŠ) a museli sa prizerať na biedu značnej časti svojich spolužiakov. Ešte horšie dopadnú študenti, ktorí študujú napr. na základnej škole v zahraničí. Spomínaný návrh na úpravu dĺžky vzdelávania však nemožno zatratiť, ale ani mechanicky uplatňovať. 

Väčšina odborníkov si uvedomuje, že je potrebné veľmi rýchlo „osekať“ rozkonárený systém VŠ. Na to však treba mať odvahu na prijatie vhodných opatrení niekedy i v spolupráci koalícia-opozícia. Doteraz však túto odvahu nik nemal a ani systém akreditácie veľa nevyriešil. Čaplovič sa svojho času pokúšal v tejto oblasti aspoň zastaviť rast nekvalitných škôl. Aj on však narazil ako kosa na kameň a musel tolerovať vznik novej VŠ (aj na príhovor veľvyslanectva istého členského štátu EÚ a dvoch poslancov NR SR, ktorí lobovali za vznik). Nakoniec však táto VŠ skončila v r. 2015 svoju neslávnu existenciu, posledný rektor tejto VŠ však nezabudol v médiách nesmierne vychváliť kvalitu tejto školy (prečo by aj nie, pri tom plate).

Pokusy o nejaké riešenia v školstve sú len akýmsi "príkrášľovaním účesu", napríklad počítače, tablety, známkovanie-neznámkovanie, predlžovanie vzdelávania, praktické vyučovanie atď. Exminister Fronc si napr. myslí, že učiteľ by mal byť smerom k žiakovi niečo ako starší radca“. Je to naozaj dobrá myšlienka, horšie je dosiahnuť, aby bol dnešný žiak alebo študent ochotný uznať učiteľa ako formálnu či neformálnu autoritu.

 Ale učitelia kedysi dávno naozaj začínali takýmto spôsobom. Odyseus takto požiadal svojho priateľa Méntora, aby vyučoval jeho syna Telemacha: „Povedz mu všetko, čo vieš.“ 

Dnes nie je ľahké uplatniť zo strany pedagóga formálnu autoritu, ešte ťažšie je získať si tú neformálnu. Doba elektronických médií umožňuje každému pričuchnúť k múdrosti podľa starej riekanky v šlabikári: 

Etela aj Mária, 

rozum berú z rádia. 

Aj ja si ho zapnem, 

rozumu si kvapnem.

Tu by som chcel uviesť, že k poznaniu nestačí vedieť veci a javy pomenovať. Pomôžem si znovu velikánom fyziky, o ktorom by mali vedieť aj študenti matfyzu.

O poznatku podal svedectvo svetoznámy fyzik a pedagóg: „Môžete poznať pomenovania vtáka v každom jazyku, ale ak vymenujete názvy, tak ste skončili a neviete o vtákovi čo vidíte absolútne nič... Pozrite na vtáka, sledujte čo robí – to je to, čo sa naozaj počíta (toto skúma veda - etológia). Veľmi skoro som sa naučil rozdiel medzi tým, čo znamená poznať pomenovanie niečoho a niečo naozaj poznať." (Richard Feynman)

 Ako ľudia máme tendenciu veriť, že ak nejaké pomenovanie poznáme, tak o tom aj všetko potrebné vieme, rozumieme tomu (pritom sme len „niečo o tom počuli“) a „ovládame to“. Na tom sú založené aj rôzne vedomostné súťaže – schopnosť niečo pomenovať. Obecenstvo nadšene tlieska. Možno si pamätáte vtip z chémie, keď študent nevie odpovedať a hovorí: "mám to na jazyku." Učiteľ zareaguje: "rýchlo to vypľuj, je to kyselina sírová!" 

Dnes niekedy stačí zameniť rádio za internet alebo wikipediu (zopár kvapiek však netvorí more). Ak by ste sa napr. opýtali na škole, ako využívajú tie slávne interaktívne tabule, tak by ste počuli rôzne hodnotenia zo strany riaditeľa, iné od učiteľov a iné od žiakov. Opäť však treba dodať: česť výnimkám - lebo existujú aj pozitívne príklady.

A ani jedno hodnotenie by sa príliš neblížilo realite. Ale keď sa to zavádzalo, tak toho boli plné médiá. Teraz sa mnoho hovorí o zavedení ínternetu do škôl. Ani to veľa neprispeje k riešeniu. Chcelo by to vopred pripraviť, k čomu ten internet využívať, koľko času tomu venovať, ako zabezpečiť disciplínu. Najviac sa dá dosiahnuť, ak ľudia (ale aj žiaci) dostávajú úlohy a niekto ich naučí, ako úlohy pomocou internetu riešiť (nie domáce úlohy). Verejnosť predpokladá, že na školách učitelia učia a študenti sú ochotní a schopní sa učiť (mimochodom latinské slovo „študovať“ znamená v preklade usilovne pracovať). Na VŠ som so začudovaním zistil, že študenti pracujúci na napísaní diplomovej práce majú problém vyhľadávať na internete, nakoľko nemajú hlbšie vedomosti z danej témy, neovládajú synonymá a opozitá v cudzom jazyku. Dosť často sa snažia preto čerpať z wikipedie alebo rôznych štúdií organizácií z tretieho sektora.

V tomto ponímaní chápem úlohu učiteľa: naučiť študenta niečo tak, aby to skutočne ovládal (v nemčine „beibringen“), teda „vštepiť“. Podobným spôsobom a názorne to učil kedysi každý majster svojho učňa. Aj záhradník sa snaží zaštepiť strom tak, aby prinášal dobré ovocie a nebola z toho iba "plánka" (bol by som zvedavý, či študenti na poľnohospodárskej univerzite vedia, čo to slovo znamená). 

Neverme tomu, že technika (tabule, počítače, tablety) všetko vyriešia. Niekedy sme tak ohlúpnutí z techniky, tak tomu slúžime, že nemáme čas a ani chuť myslieť. Len klikáme, posúvame prst po displeji... až sa občas potkneme alebo zabudneme vystúpiť z autobusu. Určite toto nie je cestou k osvojeniu si kritického myslenia.

Kritické myslenie neznamená kritizovať veci a ľudí okolo seba – skôr filtrovať to, čo vchádza do našej hlavy, byť v strehu ako pri nebezpečí vírusu, ktorý by mohol napadnúť počítač. 

No a potom platí výrok známeho indického básnika Bhartrihariho:

„S nevzdelaným človekom sa dá ľahko dohodnúť, s veľmi vzdelaným ešte ľahšie. Ale toho, komu sa zakrútila hlava zo štipky vedomosti, toho nepresvedčí ani Brahma.“

Bol by som zvedavý, koľko študentov filozofie alebo literatúry vie, o koho tu ide: čo vám pripomína jedno z jeho diel Vākyapadīya? 

Nie je teda ľahké stať sa „starším radcom“, ak dnešnému žiakovi často stačí iba o čomsi počuť a prípadne vedieť to pomenovať ako vo vedomostnej súťaži, prípadne iba zaškrtnúť jednu z možností a-b-c. 

Tu by som, miesto filozofovania ako získať autoritu, uviedol radšej citát známeho vedca:

 „Výchova by mala byť taká, aby to, čo je ponúkané, bolo prijímané ako cenný dar, a nie ako povinnosť“. (A. Einstein)

5. JP:

Bývalí šéfovia školstva často vyslovovali v relácii frázu o spätnej väzbe. Každý však akoby pod týmto pojmom chápal čosi iného. Spozorovali ste to tiež?

PC:

Samozrejme, termín spätnej väzby odznel v dosť nezmyselných súvislostiach.

 Len pre zaujímavosť uvediem úryvok z mojej knihy:

 Spätnú väzbu nemožno ani vysielať a ani vyžadovať. Tu neexistuje čosi ako v knihách popisovaná tzv. 360 stupňová väzba.

Dosť sa tento pojem zneužíva v psychológii, komunikácii, manažmente...

Spätná väzba je jedným zo základných termínov kybernetiky. Podľa Norberta Wienera pri riadení spätnou väzbou ide o typ riadenia, ktorý vyhodnocuje SKUTOČNÝ, nie očakávaný chod (stroja, živého organizmu), pri ktorom sa do nejakého systému znova vkladajú výsledky jeho minulých úkonov. Spätná väzba mechanicky udržiava určité vyrovnávanie smerom k požadovanému stavu (ani pri stroji ani v chemických a v biologických procesoch to nie je možné na 100 %, lebo pri regulácii dochádza k určitému časovému omeškaniu).

Pri komunikácii sa pokúšame o spätnú väzbu, s určitým omeškaním vyhodnocujeme reakcie partnera (domnievame sa, že chápeme jeho konanie a komunikáciu) a snažíme sa tieto poznatky využiť na úpravu našej komunikácie (pozitívna spätná väzba – posilnenie na výstupe – subjekt sa potom správa ešte viac, ako sa doteraz správal, cíti povzbudenie v tomto správaní). V opačnom prípade (negatívna spätná väzba) sa správa tak, že prehlbuje chybu, ktorej sa v komunikácii dopúšťa, hovorí si, že nesmie ustúpiť ani sa vzdať. V negatívnej spätnej väzbe sa snažíme obmedziť sami seba, pribrzdiť sa, upraviť svoj doterajší postup tak, aby sme dosiahli rovnováhu, od ktorej sme sa odchýlili. Takýto človek sa dokáže „udržať na uzde“, vie sa krotiť v napätých situáciách, je schopný sebareflexie a sebaovládania. 

Pri posudzovaní účinnosti spätnej väzby si musíme uvedomiť, že vždy ide o subjektívny pocit – naši partneri v komunikácii nemusia mať ten istý názor ako my, že sme dostatočne dešifrovali a zohľadnili ich reakciu a upravili svoje správanie. 

V neodbornom vyjadrovaní sa termín používa nepresne vo väzbách „dostal som od druhých spätnú väzbu...“, „buďte otvorení a nazbierate veľa spätných väzieb...“, Tu sa pojem používa na neutrálne vyjadrenie abstraktnej „jednotky interakcie“ (pochvaly, povšimnutia, povzbudenia, okríknutia, kritiku).

Poznáme dosť ľudí, ktorí dostávajú veľa informácií o tom, ako sa správajú, napriek tomu „nie a nie sa poučiť“. Laicky sa dá povedať: „dostáva veľa spätných väzieb!“, v skutočnosti: „chýba mu spätná väzba!“, alebo „nevyvodzuje adekvátnu negatívnu spätnú väzbu!“

Spätné väzby sú REGULAČNÝMI MECHANIZMAMI V ĽUDSKEJ MYSLI a nie podnety od druhých (to, čo sa dozvieme, môže byť nanajvýš podnetom na zmenu nášho správania). Úsmev človeka môže u druhého spustiť aj negatívnu spätnú väzbu (tušíme, že sa nám vysmieva a neberie nás vážne).

Uvediem príklad.

Väčšina Slovákov vie čosi o pálení slivovice, o niekoľkokrát prepaľovanej slivovici. Práve tu je tá „spätná väzba“. Vytvoríme prístroj na pálenie slivovice, ktorý reaguje na výšku teploty a snaží sa ju regulovať tak, aby bola slivovica čistá a bez metylalkoholu. Ak teplota klesne, prístroj s určitým omeškaním zareaguje a pridá teplotu. Ak teplota stúpa, prístroj uberie – zas však s omeškaním. Snaží sa reagovať tak, aby bol výrobca slivovice spokojný. Aj fungovanie „spätnej väzby“ medzi ľuďmi možno s určitým silným zjednodušením prirovnať k tomuto princípu. Človek však nedokáže zistiť, čo si o ňom myslí jeho partner a čo naozaj od neho požaduje. A to napriek tomu, že ten partner napíše o ňom knihu, vyplní testy spokojnosti a pod. (preto aj hodnotenia pedagógov zo strany študentov treba brať veľmi obozretne). Ak by sme naozaj dokázali vedieť a zistiť všetko, čítať v hlave partnera, tak by sme mali možnosť urobiť to čo chce – alebo urobiť pravý opak alebo ostať nečinným. 

 Ešte jeden vtipnejší príklad. Matka hovorí synovi: "vynes odpadky."

 Syn: "hej." A odpadky sa nevyniesli a čakali, čakali... Kam zmizla spätná väzba? Syn neodporoval, súhlasil, ale ostal nečinným.

Bola to negatívna alebo pozitívna spätná väzba?

  

 

Ján Pintér

Ján Pintér

Bloger 
  • Počet článkov:  73
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Vraj niekedy dokáže šetrne poodhaliť človeku niektorú jeho slabšiu stránku. Dostáva potom blahoženania až dvomi slovami (tie jedno- a slaboduché radšej ani neuvádza): hodný gilotíny a podobne. Nájdu sa však i pisáci zdatnejší a talentovanejší, tí si dajú na tom viac záležať a vykúzlia až tri slová: obesiť, zastreliť, upáliť. Nevie, ako to tí dobráci a jeho čitatelia robia, ale potom mu vždy ešte včas ktorýsi z nich zavelí: - Lazar, poď von!Jeho vďačné prejavy života sú zrejmé, je tu opäť. Zoznam autorových rubrík:  spoločnosťNezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Iveta Rall

Iveta Rall

50 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

274 článkov
SkryťZatvoriť reklamu