Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(2)
JP:
Nedávno sa v diskusii o vysokoškolskom vzdelávaní prihlásil k slovu Dušan Lukášik a zastával systém prípadových štúdií:
"Prípadové štúdie väčšieho rozsahu dajú študentovi viac ako bezduché modely bez nutnosti chápania detailov a ich technický, ekonomický a spoločenský význam včítane morálky."
http://domov.sme.sk/diskusie/reaction_show.php?id_theme=3023233&page=1&id_reaction=25014823&action=show_reply_form#25014823
Aké skúsenosti ste nazbierali s prípadovými štúdiami počas Vášho dlhoročného pôsobenia na vysokých školách?
PC:
Začnem príkladom z mojej praxe.
V roku 1967 urobili odborníci na základe dvoch drobných experimentov so študentmi istú prípadovú štúdiu s výsledkom:
V komunikácii medzi študentami pôsobenie správy pochádza:
7 % z jeho slovného obsahu,
38 % z hlasovej intonácie,
55 % z výrazov tváre.
Hoci sa autori experimentu Mehrabian a Ferrisová samotní ozvali proti zovšeobecňovaniu výsledku svojho výskumu a dokonca sami uviedli príklady, keď neverbálnu komunikáciu vysoko prevyšuje slovná zložka, a to práve v študentskom prostredí vyznačujúcim sa podstatne širším podielom písomnej komunikácie ako ústnej, sa výsledky tejto ich case study nezmyselne zovšeobecli v aplikácii na všetky prostredia.
V príručkách o komunikácii sa ale od r. 1967 uvádzajú údaje tejto case study, úplne bezdôvodne. A samozrejme, niektorí autori vedeckých publikácií ani nesledujú, že sa odvtedy všeličo zmenilo a že to rozdelenie nemusí platiť rovnako pre sekretárky a pracovníčky na recepcii alebo pre právnikov (dnes tá štúdia neplatí už ani pre študentov).
Ale ako už raz povedal spomínaný filozof:„Neexistuje nezmysel, ktorý – aj keby bol najprv vštepený iba trom osobám – by sa nemohol stať všeobecným presvedčením!”
JP:
Štúdie case study sa v posledných rokoch vyvinuli na akési realite podobné simulátory, v ktorých si študúci podľa princípu príčina-následky môžu okamžite overiť dôsledky svojich rozhodnutí a možno i kombinácií svojich rôznych riešení, či už vhodných alebo nevhodných.
PC:
Zaiste, ale tieto programy veľmi rýchlo zastarávajú, strácajú na aktuálnosti.
Je to čosi ako škola hrou - hra na školu.
Niekedy sa pýtam, či to stojí za námahu vypracovať superobsiahlu case study tak, aby bola naozaj kvalitná... i tak sa tu jedná iba o malý výsek z reality. Študent to musí zvládnuť širšie.
Do niektorých takýchto simulátorov stačí nahádzať plno čísel - a výsledok je hotový. A čo z toho si ako spôsob myslenia zapamätá študent?
JP:
Case study v tejto forme sú niekedy veľmi hľadanou učebnou pomôckou. Podľa ich výsledkov z praxe vidno, že tu sú síce naprogramované pre extrémne situácie a pre manažérov ponúkajú ľahké a rýchle riešenia: tieto by však mali chápať iba ako krajné východisko, keď už všetky ostatné predošlé primeranejšie a logické pokusy zlyhali.
PC:
Ľuďom tieto hry na seminároch niekedy zvyšovali sebavedomie, to hodnotím pozitívne... ale nič sa pri tom nenaučili.
V praxi sa tieto programy skôr zneužívajú. Príklad:
Študenti dostanú za úlohu vypracovať istý projekt, povedzme ako seminárnu prácu a podobne a oni si z pohodlnosti čosi z tejto ponuky prípadových štúdií na trhu kúpia, trochu to prerobia a vec je hotová.
...a potom nikdy nepochopia, ako ľahko ich pri tomto podvádzaní človek prehliadne.
JP:
Možno tiež poznáte príklady na takéto učebnicové riešenia.
PC:
Nie som úplným odporcom case study, ale nesmie sa s tým preháňať. Každú konkrétnu case study treba objektívne posúdiť - autor by mal povedať, čo tým chcel dosiahnuť atď. a potom je nutné štúdiu kritizovať, chváliť, posúdiť dobré a zlé stránky a podobne.
Poznám viaceré hodnotenia a kritiky tejto metódy v oblasti vzdelávania i v oblasti výskumu. Možno je to vhodné pre technické a iné oblasti, ale určite sa to nehodí pre sociálne vedy, ekonomiu, medicínu... tam nefunguje reťazenie príčina-následok... (existuje tisíc príčin, o ktorých nemáme ani potuchy, navyše by sme museli pri každej príčine a následku zohľadniť aj teóriu pravdepodobnosti).
Práve manažéri veľmi často používajú case study.
V ekonomike sa ale nemožno hrať s prípadovými štúdiami a modelmi, kritizuje vo svojich publikáciáchspôsob ich používania vynikajúci matfyzák z Kanady, David Orrell, sám odborník na tieto modely.
Odporúčam do pozornosti niektorú z publikácií: http://www.martinus.sk/knihy/ autor /David-Orrell/.
Veľké množstvo prípadových štúdií sa "produkuje" na Harvarde, pričom štúdie sú dosť drahé. Mimochodom, Harvard pripravuje práve manažérov pre vládnu elitu, aby boli pripravení i na obdobia krízy. Občas sa v periodikách objavia zoznamy, čomu všetkému šéfujú manažéri Harvardu, ktorým sa akosi pred krízou a počas nej nepodarilo riešiť túto "prípadovú štúdiu" - hoci ich vyprodukovali počas štúdia dosť.
Slabá stránka case study spočíva totiž v ústení k jedinému akceptovateľnému riešeniu bez alternatív, čím je de facto čiastočne utlmené kritické myslenie študenta.
Za zmienku stojí ekonomická krízua pred niekoľkými rokmi. Profesorka Tyson, šéfka Obamovho ekonomického volebného tímu na ekonomickom fóre vo Švajčiarsku prehlasovala, že v dozornej rade nemala informácie... že sa v nich nevedela orientovať... že neboli správne... ale hlavne, že manažment za nič nemôže - vraj, všetci konali "appropriate", hoci práve títo manažéri zlyhali.
Uviedol by som aj iný príklad:
Súčasný VW-škandál s emisiami môže byť tiež dôsledkom tejto filozofie.
Najprv manažéri asi pred 35-40 rokmi spreneverili "nočné peniaze" a obchodovali so zlatom, ropou... a potom chceli za firemné peniaze zbohatnúť. Takto stratil VW 500 miliónov DM - čo bol ročný zisk firmy.
Nasledoval škandál s ukradnutými údajmi inej automobilky... VW posiela šéfa do Španielska, aby sa nemusel ísť zodpovedať za svoje pochybenia do USA (Španielsko nemalo zmluvu o vydávaní priemyselných špiónov do USA).
Neskôr to boli podvody v predaji áut v Europe. Nemec si nemohol kúpiť VW v Taliansku, hoci tam boli so zľavami lacnejšie. Talianski štátni občania smeli kupovať lacnejšie, Nemci a iní bez zľavy drahšie.
VW musel podľa rozhodnutia EÚ zaplatiť vysokú pokutu.
Okrem toho existujú prípady (reálne case stude), keď sa robili fúzie a firma prišla vďaka case stude o obrovské sumy. Zopár faktov:
1. Jürgen Schrempp – bývalý šéf DaimlerChrysler prehajdákal 40 mliárd eur len tým, že egoisticky presadzoval nezmyselnú fúziu bez ohľadu na straty, lebo sa chcel nechať oslavovať ako šéf veľkého medzinárodného koncernu.
2. Stan O’Neal ako šéf Merrill Lynch sa príliš angažoval na hypotekárnom trhu a vyplatil si miliónové prémie „za úspechy“ a po spľasnutí bubliny (strata 10 miliárd dolárov v r. 2006) škrtal tisíce pracovných miest vo firme – aby zachránil aspoň sám seba.
3. Kto pozná aféru ENRON a Arthur Andersen, tiež bude pochybovať o účinnosti riešenia prípadových štúdií na kvalitné riadenie firmy zo strany vrcholového manažmentu (tí zúčastnení páni neboli absolventmi univerzity v Hornej Dolnej).
A perlička nakoniec:
Zamestnanec francúzskej banky (Jérôme Kerviel) SOCIÉTÉ GÉNÉRALE dokázal v januári 2008 poškodiť svoju fimu o 5 miliárd eur bez toho, aby to spozorovali kontrolné orgány banky, alebo to zaregistroval toľko ospevovaný systém „SAP“. Banka si však uchovala tvár, keď posielala oznámenia: ...banka je vo vynikajúcom stave, má vynikajúce výsledky, ale s ľútosťou vám musíme oznámiť, že...“).
Po vypuknutí finančnej krízy však manažéri tohto razenia rýchlo unikli akýmkoľvek sankciám. Kam sa potom podeli úspešní riešitelia case study, nikto neuhádne.
