reklama

13. Dialógy s Petrom Cumilom. Reforma VŠ. Ako dobehnúť do cieľa: poskakovať na mieste

Ak sa nezačne konať ihneď, situácia sa zhorší a bude sa o zmenách už iba „meditovať“. Na každej ceste je najťažší prvý krok ...nazad cesta nemožná, napred sa ísť musí.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

JP:
 
Začal by som historkou, ako Vladimír Jancura položili ešte v roku 2009 bývalému ministrovi školstva Kováčovi otázku:
 
- Nedávno ministerstvo školstva rozhodlo, že len malý počet vysokých škôl na Slovensku s názvom univerzita je hoden tohto pomenovania. Ako to zmení situáciu?
 
Ladislav Kováč:
 
- Spýtajme sa najprv, akým kritériom sa ministerstvo pri tom riadilo. Pomerom počtu profesorov a docentov na počet študentov. Zanedlho splnia toto kritérium všetky vysoké školy, veď chýbajúce počty vysokokvalifikovaných titulonosičov si ľahko doplnia. Nedá mi zdržať sa trpkej irónie: kto ešte nie je univerzitným profesorom a chce ním byť, nech sa prihlási u súdruha Trdličku! (Veď, dodajme ešte ironickejšie, takto sa vraj nedávno zrodil jeden nový minister slovenskej vlády.)
 
http://spravy.pravda.sk/domace/clanok/164090-kovac-pokracujeme-v-znicujucej-tradicii-vytvarania-polovzdelancov/
 
 
PC:
 
Každé riešenie bude iba kompromisom, nakoľko v tejto oblasti je zainteresovaných veľa hráčov. Ako nezaujatý dôchodca, ktorý je už "mimo" VŠ, 4. januára 2017 robím so študentmi ako externista posledné zápočty, by som asi začal jasným rozhodnutím:
 
pokračovať by mali iba tie VŠ, ktoré majú naozaj dostatok vlastných pedagógov, na to čom teraz všetky skutočne pracujú.
 
Verejnosť je pomaly informovaná o možných zmenách (o obsadzovaní miest profesorov a docentov novým spôsobom odlišujúcim sa od doterajšej praxe udeľovania titulov). Je to aj testovanie reakcií pedagógov a vedenia VŠ na tieto možné zmeny. 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu
(zdroj: jp)

Tie VŠ, ktoré majú problém zabezpečiť dostatok vlastných pedagógov (doteraz si ich „akokeby“ požičiavali formou lietajúcich profesorov a docentov) by mali začať rokovať o spájaní sa (alebo zastrešení) - pod patronát by ich mohla zobrať VŠ, ktorá má najmenej problémov najmä s dostatočným počtom pedagógov v nutných štruktúrach.
 
Najviac by bolo osožným začať rušením vymyslených študijných odborov - najmä v ekonómii, manažmente, marketingu. Niektoré katedry v tomto prostredí pripomínajú svojou veľkosťou nádor (benígny?, malígny?).
 
Prebujnené osadenstvo niektorých katedier dokázalo dlhodobo ovládnuť vedenie fakúlt a univerzít, ktoré dnes zápasia s problémom vyplácať honoráre externým učiteľom a súčasne zabezpečiť výučbu pre poslucháčov, najmä štúdium popri zamestnaní.
 
Takto nebude možné vytýčiť dlhodobejšiu perspektívu pre rozvoj školstva.
 
JP:
 
Človek sa pri pohľade na tieto školy musí pýtať, či si ich vytvorili politici iba sami pre seba, svoje rodiny, priateľov a známych, iba pre svoje vlastné potreby.
 
PC:
 
Hlavnou úlohou školstva je pripraviť absolventov pre život.
 
Výsledky plánovanej reformy bude možné vidieť pomerne skoro už v zmene atmosféry. Ak sa majú dvaja dohodnúť, tak by mali medzi sebou vytvoriť atmosféru vzájomného porozumenia napriek tomu, že nemusia mať úplne zhodné záujmy. Ako sa k tej atmosfére „dopracovať“?
 
Nuž ten kto je pripravený, ten má aj sebadôveru. Nemá dôvod nebyť otvorený a do značnej miery aj úprimný. To isté treba očakávať od toho druhého, kto sa na príprave tých zmien má podieľať (pedagógovia, študenti, odborári, ministerstvo...). Znie to ako utópia? Asi áno.
 
Aj preto je problém dohodnúť sa na prvých krokoch. Pedagógovia by chceli riešiť platy, verejnosť žiada redukciu prebujnených gymnázií a VŠ, ale ministerstvo si praje „kľud“.
 
Na dokreslenie by som zacitoval známy vtip o cieľoch budovania armády ČSSR, ktorý koloval medzi vojakmi základnej službypred rokom 1989:
 
"Vojak Varšavskej zmluvy má byť uvedomelý... a ostrihaný! …hlavne ostrihaný, lebo je to vidno!"
Aj v školstve ide mnohým iba o to, čo je vidieť.
 
 
JP:
 
Čo je teda cieľom školstva, študent vzdelávaniachtivý alebo hlavne „presieťovaný“ na internete?
O čo vlastne ide tejto už stej reforme škostva? Nie sú z toho znechutení už i samotní pedagógovia?
 
PC:
 
Na internete je síce možné hľadať a nachádzať informácie – podstatné je však to, vedieť kde a čo hľadať. Obrazne povedané anatómiu v rozsahu hrubej encyklopédie môže zvládnuť aj nevzdelaný človek, ktorý má dobrú pamäť.
 
Určite však z neho nebude chirurg, i keď bude úspešne surfovať po internete a občas naďabí na zaujímavé informácie o operácii nádoru mozgu. Možno bude vedieť o tom rozprávať (niečo podobné ako ústne tradovanie rozprávok, povestí a piesní) a možno i vyhrá aj vedomostnú súťaž, ale…
 
Tak ako pred rokmi nebolo jednoduché vzdelávať sa a vedieť si vybrať dobrú odbornú knihu – tak i dnes nie je jednoduché vedieť si vybrať kvalitné informácie. Kedysi v čítanke bola uvedená rečňovanka, ktorá dokumentuje pohľad na možnosti využívania „internetu“ dnes: Etela aj Mária rozum berú z rádia, aj ja si ho zapnem – rozumu si kvapnem.
 
Odporúčam čitateľom trochu si zafilozofovať nad pojmami rozum a múdrosť (nie sú to synonymá). Aj v angličtine nie je wisdom to isté ako smart (smart je zvlášť „cool“ pojem medzi mládežou). Takže z internetu možno brať „rozumy“ ale dostať sa k múdrosti je ťažšie. Nie všetko, čo je rozumné/racionálne, je aj múdre.
 
 
Množstvo súčasných návrhov na zmeny vo vzdelávaní dokazuje tápanie o téme, čo je vlastne úlohou a zmyslom školstva: počet rokov vzdelávania, menovanie pedagógov na funkčné miesta profesorov bez plnenia základných kritérií, centralizovanie a politická podriadenosť regionálneho školstva, duálne vzdelávanie a podobne.
 

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu
(zdroj: jp)

 
JP:

Ako sa vlastne vyvíjala situácia, že sme skončili v tejto blamáži?
 
PC:
 
Súčasné kvantitatívne kritériá sú problémom:
obhájiť ich logicky nie je možné. Nariaďovali sa stále novšie a novšie kritériá hodnotenia vedeckej a pedagogickej práce na VŠ – ale nik sa nezaoberal tým, nakoľko to zlepší kvalitu vzdelávania a vedy (rovnako sa „inovovali“ študijné predmety, študijné programy...). 
 
S kvantitatívnymi kritériami pri produkovaní vedeckých výstupov a plnení pedagogických povinností nie je jednoduché bojovať. Aj na stránkach SME a Iniciatívy za Živé univerzity sa objavili viacerí pedagógovia (napríklad Jozef Hvorecký), ktorí popisujú honbu za čiarkami a spôsob, ako tento beh prebieha:
 
http://komentare.sme.sk/c/20414533/vysoke-skoly-v-casoch-ratania-clankov-a-protisluzieb.html
 
http://ziveuniverzity.sk/kvalita-vs-sa-neda-nariadit-doktrinami/
 
Môj komentár:
 
existuje veľa článkov a diskusných príspevkov k tejto téme odborníkov, bohužiaľ, sú to len čiastkové pohľady a každý hovorí a pridáva komentár situácie najmä o tom, čo ho bolí (teda akurát to svoje).
 
Je to ozaj „bohumilá“ práca, čosi podobného ako plač nad hrobom alebo práca na epitafe. Každý z nás sa na tomto stave podpísal; niekto ho pomáhal vytvárať, iný sa prispôsoboval a podriaďoval, jeden viac, iný menej, výstižnou bola nedávna diskusia bývalých ministrov školstva v rádiu RTVS.
 
Šéfovia síce nemali záujem o kritické pohľady na svoje novozavádzané nezmysly po r. 1989, ale bez problémov sa vyjadrovali ako vytvárať víziu školstva a školskej reformy. Príkladom kritického pohľadu ostane pre dejiny spomínaný postoj bývalého ministra Ladislava Kováča na vtedy prijatý vysokoškolský zákon, publikoval ho v niekoľkých článkoch. 
 
 
 
Ministerstvo školstva by mal viesť skutočný manažér (hoci aj zo zahraničia) s dostatočnou voľnosťou a nezávislosťou k projektovaniu vecných zmien bez brzdiacich kompetencií rozdeľovania financií. Najväčšej pozornosti vedenia VŠ (rektorská konferencia, rada VŠ) sa totiž v súčasnosti tešia financie a nie reálne nutné zmeny.
 
Je absolútne nutné zjednodušiť tieto kritériá.
Malá poznámka: Boh predstavil ľudstvu pomerne jednoduché kritériá - „desatoro“ a napriek tomu všetkému máme ako ľudia problém pochopiť jeho pokyny alebo ich dodržiavať.
 
JP:
 
Mohli by ste uviesť nejaké názorné príklady?
 
 
PC:
 
Samozrejme.
Organizácia zaoberajúca sa hodnotením a „rebríčkovaním“ VŠ kedysi hodnotila VŠ podľa počtu študentov na profesora. Škola, ktorá mala veľa študentov a menej profesorov bola hodnotená negatívnejšie ako škola s nízkym počtom študentov na profesora, nepozeralo sa na kvalitu ani na to, že ten pedagóg je prepracovaný z počtu študentov a druhý nemá obrazne do čoho pichnúť. Na jednej škole mal pedagóg/profesor priemerne 9 študentov a na inej 30. To isté platí pre hodnotenie pedagogických úväzkov. Nemôžem si pomôcť, ale uvediem z biblie príklad na „rebríčkovanie“. Aj pre veriacich je menej známe meno Jakub, ktorý videl vo sne „rebrík“. Dodnes existuje množstvo úvah a výkladov, čo tento sen o rebríku znamená. Systém „rebríčkov“ v školstve (u nás i v zahraničí) umožňuje ešte viac úvah o ich zmysle.
 
V období, keď stúpal počet študentov a tým hrozila vyššia záťaž pedagógov pedagogickými úväzkami, došlo k tomu, že z predchádzajúcej študijnej skupiny 20 poslucháčov sa prešlo až na 27-30 študentov v skupine.
 
Viaceré vlády umožnili zvyšovať počty prijímaných študentov na VŠ už aj z tých dôvodov, aby tak znížili štatistický počet nezamestnaných, výsledky sa objavili znovu negatívne už i skôr ako po piatich rokoch:
 
1. Postupne sa znižovali nároky pri prijímacích skúškach a nutne začala klesať aj úroveň náročnosti pri skúškach a zápočtoch, včítane štátnic a obhajob záverečných prác.
 
2. Školy financované na základe počtu študentov (prídel na hlavu) začali o uchádzačov medzi sebou bojovať a ďalej znižovať náročnosť štúdia.
 
3. Tak začal stúpať počet absolventov po ukončení štúdia evidovaných na úradoch práce.
 
4. …a pedagógovia boli sankciovaní za neplnenie úväzku, pretože učili menší počet krúžkov ako predtým, hoci počet študentov sa im v nich celkovo rapídne zvýšil.
 
Najnovšie sa v povinnostiach pedagógov dokonca objavujú úlohy napísať skriptá/monografiu/učebnicu do určitého termínu dokonca s tým, že pedagóg stráca autorské práva k tomuto dielu; nesplnenie tejto úlohy je považované za porušenie pracovnej disciplíny.
 
Tu mi je ťažko niečo radiť, nakoľko sa ma to už priamo netýka, ale mám s tým svoje trpké skúsenosti.
 
Ak však o týchto zmenách pouvažuje skúsený právnik zaoberajúci sa autorskými právami (tak ako to funguje v normálne fungujúcom štáte/systéme), bude musieť konštatovať, že tu ide o hrubé porušovanie autorských práv. Môj osobný zážitok z obdobia 1993-95 po odchode z predchádzajúceho pracoviska:
 
Svoje vybrané publikácie som dal k dispozícii svojim bývalým kolegom pri vzdelávaní pracovníkov firiem s tým, že nemajú byť ďalej distribuované. Neskôr som udivený zistil, že moje autorské práva nikto nerešpektuje a robil to dokonca osobne riaditeľ inštitúcie, ktorý sa chcel „blysnúť“ pred niekoľkými ministrami a inými vyššie postavenými osobami. Keď som sa proti tomu ohradil a uviedol, na aký účel som poskytol svoje publikácie, tak ma usadil absolútne nezmyselným výrokom právničky, ktorú si na tento účel najal a zaplatil:
 
"...nesťažujte sa, my máme pravdu. Vy ste nám tu poskytli iba „hmotný substrát!"
 
Zadržal som svoju reakciu, povedal som, že je to nezmysel a jasné porušenie mojich autorských práv. Otočil som sa k bývalému riaditeľovi (výška 150 cm) chrbtom a chcel som odísť. Začul som však „vresk“ jeho fistulového hlasu:

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„to si voči mne nedovoľujte, obraciať sa ku mne chrbtom!!!“

 Obzrel som sa a odvetil:

"pán Inžinier, máte dojem, že so mnou môžete jednať ešte aj po roku ako s vašim podriadeným?"

(Mimochodom ten človek robil kedysi poradcu ministra a pre zaujímavosť, bol 2x registrovaný v Štb ako informant).

V tom čase som bol organizovaný v Slovenskom syndikáte novinárov a cez právne poradenstvo som sa dozvedel, že spor by som určite vyhral – ale čo už získam zo „žobráckej“ štátnej firmy navyše vedenej riaditeľom, ktorý sa nedokáže ovládať.
 
 
Predpokladám, že dnešní sťažujúci sa kolegovia sú uzemnení svojimi nadriadenými podobne „inteligentným“ spôsobom.
 
 
Musím poznamenať, že pedagógovia za tie dlhé roky praxe si na takéto vulgárne postupy už zvykli, rezignovali a už neodporujú, ak dostanú za povinnosť publikovať v rámci pracovnej náplne s tým, že autorské práva bude mať univerzita ako zamestnávateľ. Pedagóg sa teda môže súdiť (očakávam, že to aj niekto urobí), ale čo už na podfinancovanej škole môže vysúdiť.
 
Zmeny v administratívnych pravidlách vydávania literatúry na VŠ a v autorských zmluvách sa od roku 1993 neustále menili iba k horšiemu. Väčšina pedagógov sa síce prispôsobuje, ale študijná literatúra tým však vôbec nie je kvalitnejšia.
 
 
JP:
 
V tomto systéme školstva si pripadám ako opäť vtiahnutý do akéhosi brutálneho systému, aký sme tu mali v minulom storočí, do režimu, z ktorého sa dostať je možné iba emigráciou alebo úplným odmietnutím. Zrejme je tento systém ako taký zrelý k celkovej principiálnej asanácii.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Súčasné zákonodarstvo a jeho uplatňovanie v praxi akoby tu bolo iba vonkajšou nátierkou istého mafii veľmi podobného politického subjektu.

Pozri tiež článok Matúša Halása z roku 2015
http://komentare.sme.sk/c/7592203/takto-vyzera-augiasov-chliev-v-skolstve.html


Moja posledná otázka:
Je v súčasnom alibisticko-diktátorskom spôsobe riadenia školstva vôbec ešte možná akákoľvek reforma na legálnom podklade pránych legitímnych noriem? 

Mali by ste azda ídeu riešenia, je tu vôbec ešte nádej?
 
 
PC:
 
Doteraz školy bojovali o svoj status vedeckej ustanovizne a o možnosť produkovať bakalárov, inžinierov, magistrov, PhD, docentov, profesorov, ale k ničomu svetobornému to neviedlo.
 
Bolo by vhodnejšie nehrať sa príliš na univerzity a na odborné VŠ... väčšinou by mali začať odznova:
na úrovni odbornej VŠ je možné vidieť reálne výsledky pomerne skoro a oveľa zrejmejšie ako naháňanie vedeckých výstupov a plnenie tabuliek číslami na univerzite.
 
 
 
V oblasti vedy nie je možné výsledky vidieť okamžite (aj keby naozaj robili vedu), je to
len v tabuľkách, kvantitatívne ukazovatele pri reforme tohto druhu však mnoho neosožia.
Mal by sa uplatniť pragmatickejší prístup manažéra, podobne ako to skúša v zdravotníctve minister Drucker.
 
Určite by bolo vhodné poveriť reformou bývalého ministra školstva Kováča, ktorý už dávnejšie kritizoval pôvodný vysokoškolský zákon, jeho uplatňovanie v praxi na školách a ponúkal aj solídne riešenia.
 
Súčasný minister je tam skôr na parádu a každý zo zúčastnených (alebo postihnutých) sa silou-mocou iba snaží, aby svoju konkrétnu školu pred čímsi neurčitým uchránil.
 
Školy sa snažia dostať svojich ľudí do akreditačnej komisie alebo ratingovej ARRA, čím dúfajú ovplyvniť rozhodnutie či už rektorskej konferencie alebo akreditačnej komisie.
 
Ostáva teda vážnym problémom dohodnúť sa minimálne na tom, čo je vôbec realizovateľné, ale …lepší vrabec v hrstí ako holub na streche: treba sa dohodnúť aspoň o tom, čo by bolo možné o rok alebo o 2-3 roky, chce to postupné, hoci malé ale realizovateľné kroky.
Ešte posledná veta, prosím:
 
Ak sa nezačne konať ihneď, situácia sa zhorší a bude sa o zmenách už iba „meditovať“. Existuje celkom vhodný výrok k tejto problematike:
 
Na každej ceste je najťažší prvý krok, alebo ...nazad cesta nemožná, napred sa ísť musí.

Ján Pintér

Ján Pintér

Bloger 
  • Počet článkov:  73
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Vraj niekedy dokáže šetrne poodhaliť človeku niektorú jeho slabšiu stránku. Dostáva potom blahoženania až dvomi slovami (tie jedno- a slaboduché radšej ani neuvádza): hodný gilotíny a podobne. Nájdu sa však i pisáci zdatnejší a talentovanejší, tí si dajú na tom viac záležať a vykúzlia až tri slová: obesiť, zastreliť, upáliť. Nevie, ako to tí dobráci a jeho čitatelia robia, ale potom mu vždy ešte včas ktorýsi z nich zavelí: - Lazar, poď von!Jeho vďačné prejavy života sú zrejmé, je tu opäť. Zoznam autorových rubrík:  spoločnosťNezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu