JP:
Podnetom k tomuto dodatku úvah o vysokých školách na Slovensku je článok Jarmily Horákovej o Akadémii médií v Bratislave:
http://domov.sme.sk/c/20419628/ministerstvo-odnime-akademii-medii-prava-v-magisterskych-programoch.html#ixzz4U7WxyDr6
Horáková písala o tejto škole už v apríli 2016 na stránkach Sme:
http://domov.sme.sk/c/20133766/akademiu-medii-si-preveri-akreditacna-komisia.html
http://domov.sme.sk/c/20130341/o-osude-akademie-medii-rozhodne-minister-plavcan.html
Moja otázka:
Vedeli by ste čosi viac o školách tohto druhu, ako sa zrodili, ako sa vlastne dostali do tohto stavu, ako to vlastne začalo?
PC:
Presné údaje síce nepoznám, ale všeobecne platí, že VŠ u nás vznikajú a vzápätí i fungujú veľmi zvláštnym spôsobom. Mám na mysli najmä pokusy zmeniť spôsoby a praktiky školy k lepšiemu. Ak sa o to niekto z nových kolegov pokúsi, tí „zaslúžilejší“ a „dlhšie ukotvení“ sa tak rýchlo nevzdajú a snažia sa o udržanie svojho neseriózneho systému, teda o kompromitáciu iniciátora zmien.
Okolo takýchto prípadov bolo v médiách už v minulosti i v roku 2016 mnoho článkov, napríklad aj o VŠ Trenčíne – kde nutne museli prebehnúť i personálne "zmeny", objavili sa dokonca i trestné oznámenia a podobne.
JP:
Ako sa vyvíja situácia dnes? Možno tu badať posun k lepšiemu?
PC:
Či nastali podstatné a pozitívne posuny, môže posúdiť dnes snáď iba ten, kto dlhodobo pôsobí na danej VŠ, absolventi a dnešní študenti týchto škôl. Bolo by zaujímavé urobiť ankety medzi študentmi na spôsob dotazníkov:
"Pocítili ste počas štúdia po výmene vedenia školy pozitívne zmeny vo vašej škole?"
Verejnosť má často dojem, že sa tu nič nedeje a situácia stagnuje, nuž práve preto nastupujú v súčasnosti ráznejšie opatrenia akreditačnej komisie, ktorá sa nemôže pochváliť mimoriadnou obľubou rektorskej konferencie.
Ukážková bola nedávna situácia na Paneuropskej VŠ, keď akreditačná komisia navrhla odňatie akreditácie pre niektoré jej odbory a istá sudkyňa napriek tomu následne vydala predbežné opatrenie, ktorým pozastavila platnosť tohto odobratia akreditácie (médiá upozornili na možný konflikt záujmov sudkyne Peťovskej), nikto však neposudzoval, akou "náhodou" sa táto kauza ocitla práve na jej skromnom stole. Aj keď pozastavili jej činnosť v konkrétnom senáte, situácia (účinok predbežného opatrenia) sa nedala zvrátiť.
Niekomu s lepšou pamäťou to môže pripomínať vydanie rozhodnutia o nezákonnosti štrajku istého sudcu pri štrajkovaní železničiarov. V tomto prípade však zamestnávateľ podával svoj drzý návrh niekoľkokrát až dovtedy, kým to nedostal do rúk ten „správny“ sudca. Až neskôr súdy rozhodli, že štrajk bol predsa len zákonný, ale sám sudca postupoval v rozpore so zákonom. Štrajk sa teda nekonal a predbežné opatrenie súdu „splnilo svoj účel“.
Škola teda na základe tohto predbežného opatrenia pokračovala vo svojej praxi i naďalej, ako keby sa nič nedialo, prijímala poslucháčov do prvého ročníka na štúdium, o ktorom rozhodla akreditačná komisia záporne a následne po istom čase dostala od spomínanej kontrolnej ustanovizne akreditáciu späť podobne, ako keby sa nič nedialo (keďže sa jej podarilo splniť podmienky akreditácie).
…a v lete 2016 sa objavili bilboardy tejto školy "Chceš sa stať pánom Európy? Poď študovať k nám."
Do konca roku 2017, podľa mojich odhadov, budú musieť pridať k tejto „osekanej“ Akadémii médií niekoľko ďalších VŠ. Už včera by bolo neskoro na niektorých vysokých školách ukončiť isté študijné odbory tohto typu, ak dlhodobo nespĺňajú kritériá akreditácie; pokusy o jednoznačné riešenie tohto druhu sú však skôr výnimočné.
Najväčším vtipom je, že niektorým školám povolili takýmto spôsobom fungovať až doteraz. Niektoré VŠ nie sú predsa vôbec schopné patrične vzdelávať študentov ani na úrovni bakalár.
Značná časť súkromných škôl tohto druhu nemá dokonca ani svojich vlastných učiteľov, ukážková bola Goethe univerzita, ktorá formálne disponovala pedagógmi zo zahraničia, ale ozaj iba pro forma, len aby splnila aspoň minimálne požiadavky k svojej existencii.
Minister školstva sa síce po objektívnom posudku pokúšal o zabrzdenie vzniku tejto školy, ale po intervencii veľvyslanectva jedného zo štátov EÚ bol "donútený" iba súhlasne prikývnuť. Mimochodom, pri jej vzniku sa mimoriadne angažovali i dvaja naši poslanci, z ktorých jeden ešte i dnes sedí v kresle europskeho parlamentu (pričom minister školstva Čaplovič podľahol tlakom a schválil jej existenciu, hoci na začiatku to odmietal).
Ešte raz Goethe univerzita:
V úlohe pedagógov tu vystupovali skôr externí učitelia VŠ zo Slovenska, v závere svojej existencie už nedokázala hradiť mzdy externistom. Niektoré súkromné VŠ dnes už nemajú ani dostatok externistov, pretože nie sú prostriedky na ich platenie. Verejné VŠ tiež často nemajú dostatok prostriedkov na mzdy externých pedagógov, preto musia vypomáhať pedagógovia (dôchodcovia) na čiastkové úväzky na kratšiu dobu obmedzenú za minimálku.
Akonáhle sa totiž niektorej škole odoberú kompetencie udeľovať vyššie stupne (PhD., Mgr, Ing.), tak stratí záujem o štúdium na tejto škole i väčšina ostatných uchádzačov. Možnosť získať titul bakalára dnes už uchádzačov príliš nepriťahuje. V predchádzajúcom období poslucháči dostávali prísľuby, že škola urobí všetko pre to, aby si mohli prípadne požadovaný titul Ing. alebo Mgr. získať na inej škole.
Tieto bakalárske tituly sa zvyčajne získavali na detašovaných pracoviskách po celom Slovensku.
V začiatočnom období asi od r. 1991, ale i predtým, mali školy svoje detašované pracoviská v regiónoch, ale išlo sa podľa programov ostatných denných študentov VŠ a bolo tu k tomu dosť prostriedkov …dnes sa už ale financovanie týchto projektov radikálne obmedzuje a v kurzoch teda smú vyučovať aj asistenti.
JP:
Ako sa dnes vlastne postupuje pri získavaní titulov, rešpektujú sa zákony a legititímne nariadenia a či ešte stále dominuje korupcia ako kedysi?
PC:
Niektoré verejné univerzity/fakulty majú iba obmedzené právo na udeľovanie titulov PhD, na habilitácie alebo menovanie profesorov, pedagógovia potom absolvujú tieto procedúry na inej VŠ alebo v zahraničí – ČR, Poľsko, Maďarsko.
Niektoré zo spomínaných VŠ boli už odjakživa „živými mŕtvolami“ a niektoré zo súkromných VŠ pripomínajú skôr potemkinovskú dedinu - na školu akoby sa iba hrali (škola hrou?).
Podobne porušovala pravidlá aj istá ďalšia bratislavská VŠ s obrovským množstvom externých študentov, až ministerstvo školstva muselo zaviesť určité limity v tejto oblasti. Vedenie tejto školy bojovalo síce aj pomocou médií, ale tento problém dostal aj politický podtón.
Diplomy tam získavali často ľudia, ktorí to potrebovali vo svojich najrôznejších povolaniach a funkciách, nikomu však nevadilo, že mali vzdelanie v celkom inom odbore, než v akom pracovali a snažili sa získať titul.
Známa je kauza VŠ v Ružomberku, kde rektor chcel riešiť nezrovnalosti pri nezodpovednom využívaní financií na jednej z fakúlt. Nezískal však veľkú podporu vo svojom snažení. Napriek tomu, že sa spomínané prípady objavili v médiách, ich riešenie prispelo iba nepatrne ku kvalite vzdelávania a ku korektnému fungovaniu školy.
Najvtipnejšie na tom všetkom je, že mnohé súkromné vysoké školy s konkurenčným zameraním zakladali práve funkcionári verejných VŠ, keď v nich práve pôsobili vo funkcii na rektora alebo dekana. Na tieto svoje novovzniknuté súkromné vysoké školy potom presúvali i svojich obľúbencov z verejných VŠ a snažili sa získať i ďalších svojich kolegov z verejných škôl k pôsobeniu na týchto súkromných školách i vo forme „lietajúcich“ profesorov a docentov.
Navyše títo „prebehlíci“ brali so sebou i kompletné dokumentácie študijných programov, tézy predmetov i literatúru z pôvodného pracoviska, bez čoho by ťažko mohli ďalej fungovať a niekedy ani nestihli zaregistrovať, že vzali vlastne iba predbežné materiály i s partičnými chybami.
Ďalší aspekt k ozrejmeniu situácie:
Mnohí z nových docentov a profesorov vôbec neboli zodpovedne pripravovaní ani pre svoju „alma mater“ a ani pre tieto nové VŠ, „dozrievali“ rovnako urýchlene ako ich tituly. A keď sa neskôr problém „lietajúcich“ profesorov konečne objavil v parlamente, tak obmedzenie tohto večného provizória bolo iba polovičaté: pôsobia takýmto spôsobom až podnes s tým, že niektoré z úväzkov sú vykonávané „mimo pracovný pomer“ a je určený maximálne prípustný počet hodín.
Musím podotknúť:
Táto téma je možno zakázanou zónou ako pre opozíciu tak i vládnu koalíciu, pretože ešte v nedávnej minulosti niektorí poslanci hravo "zvládali"okrem poslaneckej funkcie súčasne aj viac úväzkov na VŠ. Dokazuje to i množstvo článkov a príspevkov o vysokom školstve formulovaných iba veľmi všeobecne a neurčito práve z tohto dôvodu.
Nechápem, ako je možné platiť kohosi z verejných zdrojov a súčasne mu umožniť, aby pracoval pre súkromné inštitúcie všeobecne chápané v rezorte školstva ako konkurenčné. Ťažko si predstaviť, že by futbalista fungoval vo viacerých kluboch súčasne.
JP:
A zakladanie nových Akadémií a vysokých škôl? Koľko sme ich stihli založiť?
PC:
Mali sme tu obdobie horúčkovitého zakladania vysunutých pracovísk VŠ na vidieku (od Popradu až po južné Slovensko), keď VŠ húfne zakladali rôzne centrá (detašované pracoviská) v okresných mestách, kde produkovali absolventov ako na bežiacom páse, až konečne po nejakom čase ministerstvo tento stav začalo riešiť.
Dnes, keď už prichádzajú populačne slabšie ročníky a za tento stav zrazu "nikto nemôže", k tomu počty prihlásených na VŠ klesajú a klesajú, pričom je súčasne nutné stabilizovať pozície pedagógov zvýšením platov, školy nutne silou zotrvačnosti požadujú ďalšie a vyššie finančné prostriedky.
Ako rozhodujúci sa tu ukazuje však jeden podstatný faktor:
Tak obrovský počet VŠ v porovnaní na počet obyvateľov u nás jednoducho nemôže dlhodobo už i z finančných dôvodov a nízkeho počtu uchádzačov o štúdium prežiť.
Je zaujímavé aj to, že pomerne malé súkromné vysoké školy čo do počtu pedagógov (9, 12, 24, 32...) si trúfajú na veľké množstvo študijných odborov, a sú schopné udeľovať tituly od Bc, Mgr, Ing. až po habilitácie docentov a udeľovať profesúry.
Pamätám sa, ako pred vyše 10 rokmi obhajoval v SME lietajúcich profesorov istý známy profesor, kvalitný odborník a pedagóg, kde bránil lietajúcich profesorov "umožňujúcich napĺňať ducha vysokoškolského zákona", vraj, bez ich garantovania by mnohé študijné odbory zanikli; diskusia k jeho názorom bola rozsiahla a získal veľkú podporu diskutérov. Ten pán je ešte i v pokročilom veku aktívnym pedagógom na jednej VŠ na východnom Slovensku.
Niekedy pochybujem, či má zmysel uverejňovať takéto verejne známe prípady; viaceré osoby i školy sa cítili byť osočovanými a zvyčajne neskôr obviňovali autora okrem iného aj z hrubých nepresností, hoci pôvodne toho bolo v médiách podstatne viac – zasa v iných prípadoch sa „kauzy“ bezvýsledne ťahali celé mesiace.
Boli dokonca i prípady, keď konkrétni funkcionári vysokých škôl nelenili a podávali trestné oznámenia, prípadne sa spomínané VŠ vyhrážali podobným postupom dokonca aj médiám. Tento dnešný stav nepadol len tak z čistého neba. Podpísali sa pod to mnohí doterajší rektori a dekani vládnuci na školách i dve volebné periódy pripravujúc svojich nástupcov, aby zabezpečili „kontinuitu“ tejto svojej praxe.
JP:
S témou korupcie (kvantity) na vysokých školách nutne súvisí téma o ich kvalite. Ako sa vyvíja situácia v tejto oblasti, tiež do stratena?
PC:
Pri hodnotení kvality a prosperity VŠ by bolo skôr žiadúce, aby rektori či dekani VŠ po svojom funkčnom období uviedli, čo konkrétneho urobili pre zvýšenie kvality vzdelávania a pre budúcnosť svojej VŠ alebo podobnej ustanovizne.
Pri pohľade na väčšinu VŠ zistíme, že za obdobie od r. 1990 sa na nich vystriedalo viacero rektorov a dekanov a zvyčajne pôsobilii dve funkčné obdobia, ale napriek ich „úspechom“ značná časť VŠ kvalitatívne nepokročila, naopak, ich budúcnosť je neistá - ale vyprodukovať ročne množstvo profesorov a docentov pre iné školy zvládli vždy, jedna zo spomínaných VŠ v Bratislave dokázala takto ročne"vyprodukovať" priemerne až okolo 10 vysokoškolských profesorov.
Na webových stránkach je zverejnených množstvo rôznych aktivít vysokých škôl, športové podujatia, návštevy diplomatov a podobne, čo treba pozitívne ohodnotiť, chýbajú však údaje o tom, ako sa darí zabezpečiť budúcnosť VŠ a čo reálne vo vzdelávaní dosiahli. Určite i v zahraničí pozitívne hodnotia vzhľad našich webstránok na rôznych súťažiach, to však ešte neznamená, že sme sa v kvalite vzdelávania ozaj posunuli k lepším výsledkom.
Kvalitu a dobré meno školy možno zistiť predovšetkým podľa toho, aký záujem majú absolventi o „alumni klub“ a koho to vôbec zaujíma:
väčšinou sa tam objavia iba funkcionári alebo vysokopostavení manažéri firiem, ktorí sa na svoje miesta nedostali zvyčajným spôsobom poctivca - postupným výstupom po rebríku od spodnej priečky.
O kvalite školy svedčia aj rôzne pamätné knihy so zoznamami poslucháčov, pedagógov a funkcionárov. Na mnohých školách však nikde nenájdete žiadnu zmienku o dobrých a zaslúžilých pedagógoch z minulosti, ktorí sa už pominuli do dôchodku alebo do večnosti.
Aktuálnych funkcionárov pestujúcich svoj premrštený kult osobnosti však objavíte všade: na veľkých fotografiách i olejomaľbách v zasadacích miestnostiach rektorátu i dekanátu.
Nie je zriedkavosťou, že katedra/fakulta/univerzita zabudne vo svojich publikáciách uviesť ako a kedy istý odborný predmet kedysi zaviedol ten-ktorý konkrétny pedagóg, dokonca ani v odborných publikáciách o danom predmete o ňom nenájdete ani zmienku.
Ale ak porovnáte novú a starú publikáciu tak sa zvyčajne potvrdí výrok známeho spisovateľa Ericha Kästnera: “Nové školské učebnice vznikajú prevažne zo starých školských učebníc, ktoré pochádzajú ešte zo starších učebníc” (E.Kästner) a dodal by som, naša školská reforma Nové školstvo podobne.
V médiách sa od r. 1989 objavilo niekoľko článkov o tom, ako príslušný pedagóg (niekedy priamo dekan) udeľoval známky študentom len v prípade, že doniesli na skúšku ukázať knihu a súčasne bloček o jej zakúpení; na skúške pedagóg znehodnotil bloček, aby ho nevyužil iný študent.
S tým súvisí i téma plagiátorstva na VŠ: napísalo sa k tomu dosť kritík a často bolo všetko už v médiách, ale nič sa nezmenilo - iba čo sa zmútila voda a takmer všetci, čo ju mútili, sú dnes zaslúžilí…
Možno na Slovensku existuje niekoľko málo VŠ, o ktorých tieto riadky neplatía, ale počet zodpovedných pracovníkov na vysokých školách, ktorí by sa riadili etickými princípmi a vlastným svedomím, neustále klesá, väčšinou sa prispôsobujú už existujúcemu prostrediu.
U funkcionárov škôl je situácia nepomerne kritickejšia než u bežných pedagógov.
Na záver ešte jeden príklad ako pre výstrahu.
Na známej lekárskej fakulte na Slovensku sa istý kandidát" nedopatrením" dostal k titulu doktor.
Bolo z toho súdne pojednávanie z podozrenia korupcie a ten nešťastník sa ešte vzápätí šiel súdiť i na ústavnom súde, vraj, škola mu neprávom odmietla udeliť titul.
Pravda však v tejto kauze vyšla na povrch a ústavný súd jeho sťažnosť v decembri 2016 zamietol. Študent asi ešte stále nechápe, že nesplnil podmienky štúdia.
