Ján Pintér:
Nie je zriedkavosťou na akademickej pôde čítať ostrú kritiku na adresu slovenských univerzít:
"...vina za zaostávanie slovenskej vedy nie je na strane politikov (bez ohľadu na farbu politického trička), ale je na strane kapitánov slovenskej vedy, ktorých jedinou snahou je poistiť svoju moc v obore a nedovoliť uplatňovanie kritéria odbornosti v akademickom prostredí."
(Ctirad Klimčík 29.2.2016)
alebo iný hlas:
"...Ako manažér poviem, že absolventi veľmi často nie sú schopní rozoznať podstatu a závažnosť informácií, prípadne ich prioritu.
Podľa môjho názoru je to dané benevolenciou/ignoranciou pedagógov pri skúšaní. Keď som si robil druhú VŠ, len na zhruba dvoch skúškach za celý ročník ma skúšajúci prinútili rozmýšľať a tvoriť. Zvyšok boli zvyčajne testy."
Crix Madine)
Pán inžinier, aký máte vlastne názor na naše univerzity?
Peter Cumil:
Na mnohých VŠ je to podobné:
akonáhle sa niekto dostane do funkcie, tak ho to vtiahne a musí ísť s "establishmentom".
Na školách sa stratila normálna kolegialita... a tam potom viazne aj spolupráca. Najväčším problémom pre VŠ je pokles záujemcov o štúdium. Cítim tendenciu, že niektoré fakulty si budú preťahovať absolventov bakalárov pre druhý stupeň štúdia (napríklad Ing. a magister).
A ďalší problém: mnohé fakulty a vysoké školy za posledných 20-25 rokov zakladali akademickí funkcionári verejných škôl. Títo profesori počas pôsobenia na verejných VŠ brzdili pedagógov vlastných škôl v odbornom raste častými zmenami kritérií a bodovania pre udeľovanie titulov docent a profesor. V tom istom čase však pod dohľadom akademických funkcionárov rýchlo „odborne“ rástli vopred predurčení pedagógovia pre novozaložené fakulty a VŠ. Fungovanie týchto vysokých škôl umožnil iba na tie časy veľký počet lietajúcich profesorov a docentov v úlohe gestorov. Ak si napr. niekto porovná počet ekonomických fakúlt v r. 1990 a v r. 2015, tak zistí, že sa ich počet strojnásobil. Rovnako sa rozrástli VŠ so zameraním na společenské vedy, právo, sociálnu prácu, politológiu. Dnes pôvodné verejné VŠ a univerzity zápasia s generačným problémom - chýbajú jednoducho mladší docenti a profesori (predchádzajúca generácia si nevychovávala za seba náhradu na pôvodnej alma mater, obávali sa, aby im mladšia generácia neprerástla cez hlavu).
Ak sa kedysi na VŠ objavovali protekcionárstvo a prechmaty pri prijímaní poslucháčov na štúdium, dnes sa ten problém posunul do etapy štátnic a doktorandského štúdia (príkladom môže byť kauza prebiehajúca na jednej košickej fakulte.
Na zlom stave školstva má svoj podiel nielen ministerstvo a vláda ale aj mnohé doterajšie vedenia univerzít a fakúlt – často sedeli ako žaby na prameni obávajúc sa, aby im mladší a schopnejší nevytvorili silnú konkurenciu. Docentúry a profesúry dostávali skôr konformní a menej kvalitní kolegovia. Bohužiaľ si aj pedagógovia na VŠ na tento stav zvykli. Dnes však dochádza k značnému poklesu počtu uchádzačov o štúdium na VŠ a školy sa pokúšajú konkurovať. Zvyčajne však začínajú iba propagáciou akvizícií na stredných školách, organizovaním „dní otvorených dverí“ a pod. Ak si vedenie niektorej fakulty dokáže spočítať, koľko prostriedkov má k dispozícii a koľko poslucháčov môže očakávať, tak bude musieť začať šetriť na každom kroku vrátane opatrení ako zníženie stavu pedagógov. Tento prístup určite k rozvoju a skvalitneniu vysokoškolského štúdia neprispeje. Zatiaľ sa iba neoficiálne púšťajú do obehu informácie o tom, aký počet pedagógov môže znižovanie stavu postihnúť. Nemal by to byť problém – pedagógovia totiž pravidelne podstupujú konkurzy a podpisujú pomerne krátkodobé pracovné zmluvy (majú zmluvy na dobu určitú).
Avšak pri tejto politike sa zabúda na podstatnú stránku priblematiky: pokiaľ učitelia nemajú aspoň strednodobú existenciiálnu perspektivu, nie je možné ich motivovať ku kvalitnejšej práci.
Mohol by som uvádzať sj konkrétnejšie údaje, mená a škôl a rektorov – ale tento jav je javom všeobecným a nemá zmysel vytvárať tu nejaký rebríček kvality, ako to robia ratingové agentúry.
V dobe tvrdého komunizmu môj profesor organizoval svoje prednášky jedinečným spôsobom: v prvej polovovici čítal z nemčiny preložených skrípt a potom nasledovali jeho spomienky na svoje študentské a iné minulé časy. Na skúškach dával výborné známky za súvislú recitáciu nič nehovoriacich fráz, formuliek a citátov. Je tomu azda dnes na univezite už inak?
Spomínam si na obdobie, kedy som poskytol svojim študentom možnosť , aby ohodnotili svoj vlastný výkon v percentách: boli zaskočení. Pri ich odpovediach zapracovala "psychológia" a vedome sa teda nadhodnotili aj o 30 - 40 percent, aby mali základ pre licitovanie s pedagógom.
Postupovali rovnako ako tetka predávajúca zeleninu na centrálnom trhovisku. Bohužiaľ, v sebahodnotení u každého rozhodujú skôr emócie ako racionálne uvažovanie a preto máme tendenciu svoje klady nadhodnocovať a nedostatky prehliadať. Kritiky je vo svete jednoducho viac ako sebakritiky: ostatných poznáme lepšie a dôkladnejšie ako seba samého. Vystihol to Cicero: "Tak som sa z neho smial, až som bol skoro ako on!"
Ale vráťme sa k režimu univerzity a začnime hneď zkraja, nultým ročníkom. Je to ozaj trochu pomýlené: prečo by mali fakulty suplovať stredné školy? Tento jav sa objavil v období po r. 1970, keď niektoré VŠ začali poskytovať študentom pred nástupom do prvého semestra tzv. „prípravky“ počas prázdnin. Bolo to len krátke obdobie. Títo študenti však úspešne absolvovali prijímacie pohovory (písomky a ústne), ktoré boli podstatne prísnejšie ako v ďalších obdobiach a ako je to dnes. Neskôr niektoré fakulty prechodne a na krátku dobu zaviedli nulté ročníky pre študentov, ktorí dosiahli dobré výsledky na prijímačkách , ale ocitli sa tesne pod čiarou (neboli prijatí pre nedostatok miesta). Obsahom vyučovania však nebolo suplovanie toho, čo sa na strednej škole mali naučiť, skôr do toho dali predmety (úvod z nich) z prvého ročníka. Tento fenomén sa objavil na niektorých fakultách na krátku dobu aj po r. 1989, keď sa situácia zmenila do tej miery, že zvýšený počet uchádzačov o štúdium inšpiroval niektorých pedagógov, aby začali pripravovať študentov na prijímačky, bol to naozaj dobrý „job“ s ešte lepším príjmom. Títo "pedagógovia" potom zakladali firmy na organizovanie prípravných kurzov. Z týchto finančne vysoko motivovaných organizátorov sa neskôr stali akademickí funkcionári, ktorí potom zakladali „na vidieku“ detašované pracoviská pre bakalárov, nové fakulty, konkurujúce ich „alma mater" a tí ďalší prevzali úlohy lietajúcich profesorov, gestorov. Neskôr sa tomu začali venovať aj vysoké školy. Postupne však aj táto prax zmizla tak, ako sa postupne znižovali nároky na uchádzačov o štúdium a poklesol ich počet (študijní kandidáti sa rozložili na podstatne väčší počet vysokých škôl). Je zaujímavé, že pedagógovia, ktorí pomáhali zakladať nové VŠ a pôsobili na viacerých súčasne sa začali v poslednej dobe čudovať, že ten pokles uchádzačov o štúdium postihol nové aj tradičné VŠ.
Čo sa týka preverovania vedomostí, na mnohých vysokých školách prevláda testovanie, keď študent má začiarknúť jednu z troch alebo piatich možných odpovedí. Ústne preskušoavanie skoro vymizlo v období, keď bol celkový počet študentov vysoký a to isté platilo pre veľkosť študijných skupín. Ak sa absolvent dostane po získaní titulu do firmy alebo aj do vedeckej inštitúcie, tak bude musieť riešiť zložitejšie zadania ako v testoch.
V poslednom období máme infláciu titulovaných absolventov, ktorí majú problém presadiť sa svojou odbornosťou v reálnom živote. Mali by sme sa prestať naháňať za titulmi a vrátiť sa ku "koreňom" toho, čo má štúdium VŠ priniesť študentovi a spoločnosti. Spomínam si na kreslený vtip z Roháča pred mnohými rokmi, keď za vrchstolom sedí šéf podniku a do mikrofónu redaktora hovorí: "...áno, som blbec, ale s titulom a 30 ročnou praxou! ". A rád si vezmem na pomoc aj výrok známeho vedca z obdobia, keď tituly boli veľmi dôležité: "Pretože ste vojvoda, nemusím si vás vážiť, ale musím vás pozdraviť" - PASCAL. A pridám ešte výrok hlavy korunovanej: "Tituly sú len ozdobou hlupákov, veľkí ľudia majú iba svoje meno" (Fridrich II - list Voltairovi).
Sú dnešní maturanti na tom azda slabšie ako ich predošlé generácie?
V dnešnej dobe, keď sa hovorí o slabej pripravenosti absolventov stredných škôl v niektorých disciplínách (matematika, cudzie jazyky a pod.), je zavádzanie nultého ročníka prežitkom. Ak kto chce naozaj študovať a vyplniť si medzeru vo svojich vedomostiach zapríčinené slabšou úrovňou výučby na strednej škole, zvyčajne na vysokej škole študuje intenzívnejšie, aby dokázal túto medzeru vyplniť. Osobne si myslím, že úroveň sa znižuje aj tým, že študenti na stredných školách si nevedia nájsť čas na literatúru (beletriu a populárno vedeckú literatúru) a na štúdium odborných časopisov. Manipulácia s počtom rokov štúdia na VŠ je nebezpečná a neovplyvňuje vždy kvalitu štúdia pozitívne.
Boli tu teda nulté ročníky, ale aj krátkodobé výkyvy v pridávaní a uberaní rokov štúdia (skracovanie na 4 roky, návrat k päťročnému štúdiu, rozličnej dĺžke štúdia popri zamestnaní a denného štúdia).
Ďalšou otázkou pri zavedení nultého ročníka je problém úhrady nákladov, porovnateľné so zavádzaním predškolskej prípravy pred nástupom na základnú školu.
Je to aj otázka logiky alebo dôslednosti. Úroveň absolventov viacerých VŠ pri nástupe do zamestnania býva často kritizovaná, zavedenie nultého roku však pred nástupom do zamestnania neprichádza do úvahy, navyše firmy uprednostňujú a hľadajú iba ľudí s „praxou“.
Nevhodného uchádzača zamestnávateľ jednoducho neprijme. Aj v zahraničí „bojovali“ s fenoménom slabšej úrovne absolventov MBA – niektoré väčšie firmy zaviedli vtedy aj polročné zaškoľovacie kurzy. O úrovni MBA sa v zahraničí robili vtipy, napr. Master of Bugger All. Práve v tom istom období u nás prebiehala popularizácia tohoto titulu. Keď sa objavil vo firme absolvent mávajúci titulom MBA, tak ho majiteľ privítal výrokom: "takých ako vy, dostaneme dnes dvoch za 1 penny".
Čo by ste navrhovali ako riešenie?
Po doterajších skúsenostiach v oblasti školstva odporúčam skôr skvalitniť a upraviť výučbu na stredných školách a ich väčšiu špecializáciu na niektoré disciplíny.
Ak škola nemá dostatok vhodných a kvalitných uchádzačov o štúdium, tak zavedenie nultého ročníka je iba logistickým pokusom udržiavať si, „vyrobiť si“ dostatočnú zásobu študentov do prvého ročníka s odkladom jedného roka.
Ako však vysvetliť jav, že v SR je veľa kvalitných absolventov stredných škôl, ktorí odchádzajú študovať do ČR a do zahraničia – a majú aj dobré vedomosti z matematiky, fyziky, cudzích jazykov (kde tieto znalosti nadobudli)? Prečo zahraničné VŠ nevytvárajú nulté ročníky? Aj načasovanie tejto požiadavky je zaujímavé. Keď sa na VŠ valili v predchádzajúcich rokoch rovnako slabo pripravení študenti vo veľkom množstve, nik nad nultými ročníkmi neuvažoval. Skôr sa minimalizovali požiadavky na uchádzačov. Pokúsim sa o zhrnutie:
Unáhlený a do dôsledkov nedomyslený krok zaviesť nulté ročníky je pokusom o riešenie deformácií a disproporcií vo vzdelávaní na stredných ale aj vysokých školách. Na týchto deformáciách sa podieľali aj pedagógovia.
Čo sa týka rozvoja myslenia a tvorivosti môžem uviesť dobrý návod na preskúšanie, či sú toho študenti VŠ (alebo stredných škôl) vôbec schopní. Skúste mladému absolventovi zadať úlohu, aby vypracoval nejakú odbornú rešerš z odbornej literatúry, časopisu alebo stavu problematiky istého projektu. Budete prekvapení slabým výsledkom.
Ak by mal niekto záujem „popracovat“ si na sebe v tejto oblasti, tak odporúčam do pozornosti Ludvíka Součka (Tušení stínu, Tušení souvislosti, Tušení světla).
Títo autori jednoducho „donútia“ čitateľa rozmýšľať.
Ďalšou otázkou by boli prebytočné univerzity a školy.Ako došlo k takému prudkému nárastu univerzít?
Ak má niekto záujem zistiť, kto je za nárast zodpovedný, môže si pozrieť obdobie, kedy sa tieto VŠ zakladali a kto má na tom podiel. Nie je to iba vláda, ktorá chcela riešiť zníženie nezamestnanosti. Regióny sa snažili o vznik VŠ aj preto, aby mohli študovať aj takí uchádzači, ktorí si nemôžu dovoliť financovať ubytovanie, cestovné a stravné v centre (Bratislava, Košice, Žilina, B. Bystrica). Na začiatku vysoké školy otvárali v regiónech po celom Slovensku detašované pracoviská. Postupne sa ukázalo, že výučba v detašovaných pracoviskách strácala finančnú príťažlivosť pre „etablovaných“ profesorov a docentov (ktorí sa napokon preorientovali k uzatvár aniu pracovného pomeru na konkurenčných VŠ a súčasne pracovali na svojej Alma Mater). Títo páni potom začali vysielať do detašovaných pracovísk odborných asistentov (lebo honoráre prudko klesli).
Žiaľ, takto sa dostali školy do provicie. Novým VŠ chýbali pedagógovia, gestori, knižnice a učebnice, zázemie pre študentov a navyše: spoločnosť nedokázala avsolventov týchto VŠ absorbovať, takže často ostávali bez uplatnenia nezamestnanými.
Čítal som v tom období články z pera viacerých profesorov (i dokonca členov rektorskej konferencie), ktorí vyhlásili, že lietajúci profesori umožňujú napĺňanie ducha vysokoškolského zákona, práve toho zákona, ktorý s odstupom času kritizoval prvý minister školstva prof. Kováč. Ešte zaujímavejšie je to, že v článku „Máme priveľa vysokých škôl…. známy profesor súčasne kritizoval tento vysoký počet a na druhej strane podporoval prax lietajúcich profesorov, aby nemuseli tieto školy zaniknúť. Nikto sa nezamyslel na tým, ako tieto nové školy negatívne ovplyvnia kvalitu vzdelávania a úroveň budúcich absolventov – ale aj vplyv tejto praxe na generačnú ; obmenu docentov a profesorov na tzv. „materských“ školách. Navyše išlo aj o plytvanie zdrojmi. Ako je možné, že jeden profesor mohol prednášať na niekoľkých verejných a niekoľkých súkromných VŠ? Ak minister zastupuje iného ministra (alebo manažér zastupuje iného manažéra) tak dostane „zástupné“ ale nie 2 – 3 platy. A boli to financie zo štátneho rozpočtu. Dnes mnohí z týchto lietajúcich profesorov podporujú zvyšovanie platov v školstve. Urobil sa sice zásah do tejto praxe zriadením registra zamestnancov, ale v zásade to nič nerieši. Navyše je smiešne, ak pán profesor alebo dekan takto „lieta“ a súčasne naháňa svojich podriadených k zvýšený m výkonom a pravidelnej dochádzke do zamestnania.
Ešte zaujímavejšie je položiť takýmto ľuďom otázku, za koho bojujú – za svoju alma mater…alebo za konkurenčnú školu? Prispieva to k plneniu kritérií pre akreditáciu? Ak áno – tak pre ktorú školu?
Ďalší zaujímavý faktor:
Keď sa rozširovala niektorá univerzita o ďalšie fakulty, tak sa niektorí akademici preriekli, že hlavným dôvodom bolo, aby mala univerzita dostatok fakúlt a v prípade straty akreditácie ešte stále spĺňala kritériá, aby ostala univerzitou.
Určitý poriadok sa zaviedol aj v oblasti detašovaných pracovísk (presunom poslucháčov na diaľkové alebo denné štúdium do centra) – niektoré VŠ ich mali neúrekom. To isté platí pre obrovský počet študentov diaľkového štúdia na niektorých fakultách. Kto sleduje túto problematiku, zistí, že neexistuje dostatok akademických funkcionárov na VŠ, ktorí by chceli tento nezdravý stav riešiť od základov. Je zaujímavé, že tento problém zakladania detašovaných pracovísk, nových VŠ sa veľmi nedotklo lekárskych a technických fakúlt. Tieto riešili inováciu-špecializáciu-pokrok vo vnútri univerzity a fakulty (nie klonovaním a vznikom nových fakúlt).
Zhrnul by som vysvetlenie stavu školstva a vysokých škôl do jednej vety:
Z krátkodobého hľadiska aktéri riadiaci a ovplyvňujúci proces úpadku nášho školstva (ale aj jeho obyčajní účastníci) konajú príliš „logicky“ a pod vplyvom akútneho nedostatku etiky a možno dokonca strácajú aj pud sebazáchovy, čím ničia i svojho hostiteľa a chlebodarcu, svoju vlastnú školu, inými slovami:
ak si manažment začne podriaďovať prvotný ideál vo svoj prospech, tak to začne všetko krachovať; jedinou možnou cestou je vrátiť sa späť k pôvodnej myšlienke a slúžiť jej.
