A pokračujem:
- Pozrel som si aj tvoj článok, pripájam sa ku gratuláciám a teda vitaj! Ja som tu tiež iba asi tri týždne.
Niekedy mi odpovie takto:
- Neviem, o akých gratuláciách je tu reč, možno si ma s niekým mýliš. Mne okrem teba ešte nikto neblahoželal a ani negratuloval.
A prečo by aj mal, však som iba biely nepopísaný papier, nič som ešte nedokázal, iba týchto zopár škrabancov s hromadou hrubiek a preklepov.
Upokojujem ho:
- Tak hrozné to zas nebolo, cvičením sa staneš majstrom. Je to ako s hudobným nástrojom alebo s akýmkoľvek iným športom, človek v tom musí byť doma, hodina cvičenia denne tu mnoho neznamená.
Začína mu to liezť na nervy:
- To teoretizovanie neznášam, poďme na koreň veci. Teda... o čom je reč? Aké nedostatky si v mojom texte objavil, čo na tom nesedí? A podľa tvojho názoru, ako na to, máš určitý systém?
Otázky sa zrazu vysypali ako z vreca, nevieš, ktorou začať:
- Začnime, povedzme, tvojou témou. Nadpis sa k téme ako takej vôbec nehodí, je to v téme síce istou zámienkou, ale je to iba ako záhradník na zámku, má svoju úlohu, ale protagonistom je tu ktosi iný.
Upozornil som ho na niektoré muster-články na tejto stránke ako aj na moje vlastné:
- Ale tie poučky a pravidlá sú iba ako malé kamienky mozaiky, zmysel to dostane, až toho bude viac, súvislosti týchto múdrostí pochopíš možno až po rokoch.
Komunikujeme, kritizujeme raz miernejšie a neskôr i ostrejšie, upozorňujeme sa navzájom na omyly a nakoniec sa mi prizná:
- U mojej dcéry to funguje podobne, hrá na gytaru v dievčenskej kapele. Dôležité je, hlavne azda neskošom veku...
A už sa to sype aj z neho, akoby nemohol nájsť konca. Sám sa divím, ako sa zhodné kvné skupiny dokážu tak rýchlo zblížiť.
