JP:
Pôsobíte vyše dvadsaťdva rokov ako vysokoškolský pedagóg, predtým ste sedemnásť rokov vzdelávali v kurzoch a seminároch pre podnikateľov a vedúcich pracovníkov firiem a toho času ešte stále vypomáhate svojim kolegom na univerzite. Počas týchto desaťročí ste spoznali mnoho manažérov, podnikateľov, politikov a ich budúcich nástupcov. Vaše svedectvá o niektorých z tejto elity a ich nástupcov, kandidátov na vedúce miesta politiky a hospodárstva zaujali verejnosť , publikujete (pod iným menom) vo viacerých odborných periodikách. Zaoberáte sa občas témou, ako si táto špičková časť obyvateľstva dokázala neskôr poradiť so svojimi úlohami a problémami, na ktorých riešenie ste ich počas ich štúdia pripravovali. Prečo?
Peter Cumil:
Klesajúca kvalita a motivácia študentov (najmä vnútorná motivácia) je pre mňa niekedy veľmi deprimujúca. Nebolo to však vždy tak. Snáď do roku 2000 ten pokles nebol tak badateľný, existovalo dosť výborných i priemerných a zo desať percent takých 'do počtu'. Mám poslucháčov, v ktorých som podporil ich 'zapálený plameň po poznaní'. Viacerí pôsobia doma i v zahraničí na zodpovedných miestach. Jeden z nich (Rudolf V.) na moje odporúčanie vstúpil do firmy UNILEVER a bol schopný modelovať svoju budúcnosť a ostať relatívne nezávislý od svojho okolia. Odborne rástol a podarilo sa mu vystúpiť aj po manažérskom rebríku. Keď narazil na neprekonateľnú bariéru, tak odišiel na nové miesto. Aj tam ho poverovali dôležitými a zložitými úlohami: musel veci rozbiehať alebo často aj hasiť. Ostal však človekom a myslel aj na etiku a dbal na duševnú hygienu. V priebehu jeho kariéry získal vysoké hodnotenia od svojich nadriadených a podriadených, a to aj napriek tomu, že zo svojho postu neskôr odišiel. Minulý rok ma navštívil v Bratislave a zveril sa mi s tým, čo mu dala škola a čo si z nej odniesol. Končil v rokoch pred rokom 2000. Som veľmi rád, že som stretol takéhoto človeka.
Mám viacero podobných študentov, ich kariéru som síce dlhšie nesledoval, ale ich príbehy a skúsenosti, hlavne tých, ktorí už počas štúdia praktikovali vo svojom štúdijnom obore, som vložil do niektorých mojich publikácií.
Jeden taký príklad na usmiatie:
Minulý semester sa na mňa po seminári obrátil študent diaľkového štúdia, aby som mu poradil ako úspešne absolvovať pohovor do firmy, zaoberajúcej sa eurofondami. Dosť narýchlo som mu poskytol rady. Skúšobné obdobie už takmer uplynulo a zrazu sa dvaja študenti ohlásili, že potrebujú zápočet. Problém sa ukázal okamžite: neboli vôbec pripravení a neuspeli. Neskôr som ich preskúšaval druhý raz – ani vtedy to nebol 'zázrak' a zrazu sa jeden z nich priznal, že to je on, kto sa bol so mnou poradiť o postupe pri prijímacom pohovore pre fond-firmu a že na tom prijímacom pohovore výborne uspel a dobre sa mu darí. Prezrel som jeho diplomatický kúsok, nebol som z toho natešený a vyzval som ho, aby namiesto rýchleho zbierania rád venoval viac času svojmu zdokonaľovaniu.
Vzápätí študent nevedel nájsť výhovorku, prečo sa takticky pokúšal zaútočiť na moju ješitnosť a prečo sa zodpovedne nepripravil na skúšku.
JP:
Zaujímal by ma aj nejaký negatívny príklad ako výstraha pre študentov. Spomeniete si na kohosi i z tejto kasty?
Peter Cumil:
Niektorí študenti sa stali slávnymi – menej slávnym spôsobom. Jeden z nich, 23 ročný Martin C., sa preslávil vo vysokej funkcii ako vedúci úradu na jednom ministerstve, keď bez verejného obstarávania nakúpil za značnú sumu a pre istotu prihral z financií aj firme s príbuzenským vzťahom. Kariéru však začal trochu odlišne, unáhlene pochopil, že sa musí politicky angažovať už ako mladý a vstúpil do 'politického inkubátora' istej vládnej strany. V jeho kauze ho bránil aj jeho minister. Aj dnes je fotografia tohoto študenta na internetovej stránke tejto „mládežníckej organizácie“ zaradená medzi čestnými členmi (komu česť, tomu česť). Zatiaľ sa nedá hovoriť o smutnom konci, odišiel z výslnia aj s hovorcom príslušného ministra a možno čakať, že sa niekde objaví ako zaslúžilý odborník.
Poznal som istého študenta z toho obdobia s pevným odhodlaním vstúpiť do politiky mladý, a tak sa angažoval v inštitúcii organizujúcej zahraničné praxe študentov. Dostal sa do jej čela a už počas štúdia na univerzite robil poradcu ministra, neskôr z neho urobili šéfa inštitúcie, ktorá spolupracovala so zahraničnými investormi. Na základe sťažností zahraničných partnerov ho však museli neskôr stiahnuť a tak zakotvil ako poradca vo vyšších politických kruhoch. Keď sa zmenila vláda, tak zmizol, po ďalšej zmene vlády sa ale objavil opäť na výslní, tentokrát však iba na veľmi krátku dobu. Krk mu zlomila kauza, keď sa šiel ako šéf štátnej firmy i s úzkym kolektívom za nemalé štátne peniaze školiť do kaštieľa – obsahom malo byť objavenie vízie pre veľkú štátnu firmu, ktorú mal viesť. Človek by predpokladal, že prešiel konkurzom a víziu predložil ešte pred nástupom do funkcie. Opak bol pravdou.
Vidieť v médiách a v realite svojich úspešných absolventov je radosť, vidieť ale tých druhých, ktorí zlyhali ako ľudia, nemôže pedagóga tešiť.
'Rukami' mi prešlo viac potomkov známych športovcov, vysoko postavených i radových politikov, podnikateľov. V mnohých prípadoch som si povedal, šťastie, že sa to dieťa nepodalo na rodičov ale i opačne: nebol by som šťastný, ak by som musel vychovávať takýchto synov a dcéry.
Život je jednoducho pestrý. Pred mnohými rokmi, keď som ešte nepôsobil priamo v školstve, pozval ma môj bývalý spolužiak na Zimný štadión v Bratislave na obed. Povedal, že má stretnutie s diplomantmi a chce ich presvedčiť, aby zmenili svoju reakciu na recenzný posudok diplomovej práce. Môj bývalý spolužiak platil obed pre všetkých. Oproti nám sedela dievčina a mládenec. Napísali diplomovku, o ktorej som dovtedy nechyroval. Boli manželia a napísali spoločnú diplomovku. Neskôr som zistil, že ju pravdepodobne vypracoval jeden mocensky prestížny ústav, ktorému šéfoval otec spomínaného mládenca. Keď tam prečítali bežný recenzný posudok (mal asi 1 stranu) tak pravdepodobne dostali šok z toho, čo si nejaký recenzent dovoľuje. Reakciou bol mnohostránkový materiál k obhajobe, ktorý mali diplomanti použiť na obhajobe diplomovej práce. Môj spolužiak ich presviedčal, že stačí pripraviť si vlastnými slovami odpoveď na každú otázku... asi tak v rozsahu pol strany. Po rokoch som objavil spomínanú dvojicu na vysokých postoch a veľmi majetných. Neskôr som sledoval v médiách ich osobnú rodinnú tragédiu, ktorá zasiahla aj ich dieťa. Odporúčam preto občas študentom, politikom a podnikateľom, aby rozmýšľali nad sebou, nad duševnou hygienou a aby nezabúdali aspoň občas na etiku. Viem, že keď spomeniem obraz Doriana Graya, Šagrénovu kožu, zmluvu Dr. Fausta s diablom, tak to mnohým nič nepovie, snáď iba to, že existuje nejaký muzikál s podobným názvom.
JP:
Máte možnosť porovnávať študentské generácie, z ktorých sa v minulosti formovali a dnes takmer rovnako krištalizujú vedúce vrstvy nášho mladého štátu. Túto vymoženosť nemá každý. Jasne vidíte zaiste aj príčiny dnešného stavu. Do akej situácie sa vlastne súčasní mladí ľudia dostali už počas štúdia?
Peter Cumil:
Už viac rokov robím ústny prieskum medzi študentami o tom, koľko z nich má skutočnú túžbu po vzdelaní, chce sa zdokonaľovať, vzdelávať, ozaj sa čomusi naučiť. Reakcie sú z roka na rok biednejšie. Pýtam sa tiež, prečo vlastne chcú študovať na tej-ktorej konkrétnej škole a svoju konkrétnu špecializáciu.
Po ich diskusii sa zaujímam, čo by napísali do motivačného listu pred prijatím do zamestnania. Odpovede študentov bývajú veľmi formálne. Dôvody tohoto stavu sú rôzne. Niektorí jednoducho nie sú pripravení študovať alebo ochotní študovať a hľadajú v živote iné spôsoby a cestičky. Ďalší usilovne študujú, ale snažia sa to utajiť. Mal som uchádzača o doktorandské štúdium, ktorý mi v rozhovore priznal, že študoval viac ako bolo potrebné; na vysvedčení mal samé výborné. Opýtal som sa ho: a vedia to vaši spolužiaci? Jeho odpoveď: 'preboha len to nie.'
Mnohí študenti sú donútení zamestnať sa už počas štúdia. Dôvodom nie je iba túžba po peniazoch alebo sociálne dôvody, ale skôr tendencia firiem prijímať absolventov s praxou. Tá prax je však často na úrovni pracovníka hotelovej recepcie.
Vidím okolo seba stále viac povrchnosti, stúpa množstvo vedľajších záujmov a aktivít, ktorým sa študenti venujú. Málo ľudí si uvedomuje, že slovo študovať pochádza z latinčiny a znamená 'usilovne pracovať, namáhať sa'. Ešte pred desiatimi-pätnástimi rokmi študenti medzi sebou súťažili, nie mechanicky o známky, ale o to, kto bude viac vedieť a poznať aj súvislosti. Dokonca som poznal študentov, ktorí 'súťažili sami so sebou'. Dnes to skoro vymizlo. Študentom na začiatku štúdia kladiem niekedy aj takúto otázku:
'Čo je podľa vás mojou prácou, úlohou vášho učiteľa, pedagóga? Čo odo mňa očakávate počas obdobia vášho štúdia?'
Väčšina odpovedí je formálna, vraj, svojich žiakov čomusi naučiť.
Moja skúsenosť a odpoveď je ale jednoznačneiná: tak toto nedokáže žiaden pedagóg.
JP:
Po rokoch pedagogického pôsobenia viete, o čom je reč. V čom teda vidíte svoju hlavnú úlohu pedagóga?
Peter Cumil:
Mojim poslaním je prebudiť vnútornú motiváciu študentov – všetko ostatné potom príde samo. Krásne to vyjadril Saint-Exupéry:
'Ak chceš postaviť loď, tak nevolaj mužov, aby obstarali drevo, pripravili nástroje; nedávaj úlohy a nerozdeľuj prácu, ale prebúdzaj v nich túžbu po šírom, nekonečnom mori.'
Ak položím študentom otázku, ako sa v cudzom jazyku (napr. v nemčine) povie 'naučiť niekoho čomusi' majú s tým problém a zvyčajne uvádzajú sloveso 'lernen'.
Vhodnejším výrazom je však 'beibringen' – odovzdávať niekomu niečo, takto to robili aj skutoční majstri svojho remesla pri svojich učňoch alebo i profesori v spolupráci so svojimi menej skúsenými študentami.
Podobným spôsobom ma mnohému naučil môj otec, umelecký stolár, ak opravoval hoc aj niekoľko storočí starý nábytok s intarziami.
Uvediem bežný príklad z mojej každodennej praxe:
V sobotu idem učiť diaľkárov, cca 25 ľudí.
Nakoľko škola nemá peniaze, tak tam budú musieť byť prítomní aj
denní študenti, ktorí už takmer dostávajú infarkt z toho, že budú musieť i v sobotu sedieť v školských laviciach univerzity. Samozrejme, honorár budem mať ako výpomocná pracovná sila iba zhruba desať euro za hodinu prednášky, mesačne okolo sto euro, (viac hodín prípravy na každú prednášku sa neprepláca) a budem na tú almužnu musieť čakať do konca semestra, od februára do konca júna. Keby som nemal vzťah, emocionálny záväzok voči katedre, tak by som na univerzite už dávno skončil (a prihlásil sa k štrajkujúcim učiteľom).
Už sa iba modlím, aby som tam v sobotu našiel aspoň zopár vnímavých študentov.
Z toho, čo som zažil za posledné roky medzi študentmi a pedagógmi, by sa dala napísať humoristická kniha podobná tej, ktorú napísal Gabriel Chevalier o istom mestečku vo Francúzsku Clochemerle (Zvonodrozdovo).
