Počas mojich takmer štyridsiatich rokov za hranicami som v západnej Európe spoznal zástupy utečencov z bývalého východného bloku, prevažne Poliakov, Maďarov Rumunov, Bulharov, vtedy ešte rozdelených východných i západných Nemcov, Chorvátov, Srbov, Albáncov a samozrejme našincov, Čechov a Slovákov. Bol som zamestnáný vo fabrike spoločne s emigrantami z Iraku, Afganistanu, Cejlónu, Thaiska, Turecka, Kosova a Grécka a zoznámil som sa s Iráncami, Kurdami, Egypťanmi, Čiňanmi i s čiernymi Afričanmi z Nigérie. Zo sedemsto zamestnancov sme my, cudzinci, tvorili asi jednu tretinu a i keď sme ako-tak ovládali nemčinu, jeden viac, druhý menej, presa pri počítaní sa násobilo približne v dvadsatich jazykoch. Počítať v cudzom jazyku nás dokázalo iba zopár, pretože sme od detstva vyrastali v dvojazyčnom prostredí.
Poznám niektoré moslimské zvyky pri ich mesačnom pôste ramadan, pri ich svadobných rituáloch i rozdiely medzi tureckým, voľnejším, sekurárnejším ponímaním Koránu a prísnejšou fundamentalistickejšou interpretáciou zaužívanou v krajinách východnejšie od Turecka.
Ak sú azda i medzi nimi fanatickí extremisti, nie je ich viac ako všade inde, spomeňme si iba na našich zarytých šovinistov a radikálnych nacionalistov: "Ubijeme ich čapicami!" Koho by to chceli? Asi všetkých dookola okrem nich samotných.
Turecká rodina so štyrmi deťmi býva v byte nado mnou už vyše desať rokov, ich každodenný spôsob života je všeobecne známy: deti trénujú futbal spolu s mojimi, z týchto tureckých chlapcov sa stali špičkoví športovci tak isto ako aj z akýchkoľvek iných, európskych, o žiadnej nevraživosti a nepriateľskom postoji tu nemôže byť ani reči.
Jedinou odlišnosťou sú šatky na vlasoch žien a dievčat, výber jedál v spoločných jedálňach a tvrdošijná neústupčivosť poniektorých z nich pri miešaných manželstvách s nemoslimom. Moslimské deti rozprávajú spisovnou rečou, ktorú sa naučili v škole a hrešia nadávkami ulice, bez výnimky, práve tak ako aj naše, ženy zasa navštevujú popri zamestnaní jazykové kurzy pre cudzincov a časom sa im tiež rozväzuje jazyk. Ich deti chodia spolu s ostatnými, našimi bielymi, do farskej záhrady na čerešne práve vtedy, keď si namýšľajú, že ich nikto pri tom nepristihne a ich mládež sa baví na diskotékach tak ako i naša. Muži sa učia cudziu reč od ich žien a detí, kolegovia na pracovisku pomáhajú tiež ako dokážu, však ozajstný utečenec sa vždy zavďačí. Sú medzi nimi niekedy vynikajúci špecialisti chirurgovia s nesmiernym citom v rukách a skvelí odborníci vo svojom remesle, ich produkty v oblasti obrábania kovov, i vzácnych, sú často kvalitným, prvotriednym umením ľudských rúk.
Prečo práve do Nemecka?
V moslimskej štvrti nemeckého veľkomestasa sa nemoslim ľahko stratí: majú tu svoje obchody, reštaurácie, malé stavebné a opravárske firmy, autoservis a iné služby; v školách sú ich deti oproti domácim niekedy vo väčšine. Ak moslim dostane prácu vo svojej štvrti, nemecky sa nenaučí nikdy.
Je to asi ako v niektorých maďarských častiach Žitného ostrova: s menšinami je to veľmi podobné takmer všade na svete a je to tak správne.
Problém s ich radikalizmom je však niekedy pri uzatváraní miešaných manželstiev, ak sa povedzme moslimská žena chce vydať za nemoslima. Vyžadovať od nich toleranciu aj ohľadom manželstiev ich detí pokladám za mimoriadne dôležité už pri udelení povolenia k pobytu, najneskôr pri poskytnutí politického azylu alebo štátneho občianstva, pretože tu niekedy dochádza k scénam, ktoré my nikdy nepochopíme.
Od počiatku ich existencie v novej vlasti by im malo byť jasné, že vzájomný rešpekt vierovyznania, a to i v miešanom manželstve ich detí, patrí k podstatným prvkom našej demokratickej ústavy. Nemoslimská manželská stránka totiž často konvertuje na Korán iba z ohľadu na svojho partnera, len aby obaja mali pokoj od rigoróznych moslimských rodičov a ostatného v tejto kauze nekompromisného moslimského príbuzenstva.
Nikto neopúšťa vlasť bez príčiny
Na skutočnosti to však nič nemení, k emigrácii boli mnohí z nich priamo alebo nepriamo donútení. U jedného tu šlo o boj o život, pre iného bol útek jediným možným východiskom ako sa dostať z bezvýchodiskovej depresívnej pasivity v neschopnom, primitívnom politickom systéme, kde nebolo žiadnej vyhliadky na budúcnosť, kde sa človek stával podozrivým už i voľnejším myslením, alebo kde sa krajina zmietala v občianskej vojne.
Odchod za hranice bol často jediným riešením ako sa uplatniť a niekedy aj ako prežiť, ako sa vyhnúť väzeniu a niekedy i trestu smrti alebo masovému vyvražďovaniu.
Ako potom ďalej vo vysnívanej krajine?
Zopár príkladov z minulosti - Nemci, dokonca i židia, boli v Amerike za vojny podozrievaní z fašizmu, hoci mnohí ušli pred Hitlerom v poslednej minúte. Vtedajši politici USA a štváči bulvárnej tlače vyrábali z týchto nemeckých utečencov nepriateľov ich milovanej vlasti, špiónov a "prekážkou ľudstva na ceste za pokrokom". Nemci vrátane židov, komunistov a ostatných protihitlerovských aktivistov boli považovaní takmer automaticky za nebezpečných, alebo priamo za fašistov. Utečenectvo z Nemecka do Ameriky bol označované ako dobrodružstvo o rýchlom zbohatnutí, práve tak ako toto súčasné z arabských krajín.
My sme okrem toho zasa boli podozrievaní zo špionáže pre komunizmus, k čomu výdatne prispievali anonymné osočovania Štb posielané na cudzinecké úrady západných krajín.
A naši dnešní Arabi?
Sú zas podozrievaní z príslušnosti k teroristickým fanatikom už i na základe podozrivej formy holenia brady. Ak by však na niektorého z nich prišlo anonymné udanie o ich sympatiách k teroristickým organizáciám, znamenalo by to pre nich zdĺhavé vyšetrovania, možno i s mučením a mnohoročným pobytom vo väzení, často nevinne.
Je to už po tisícročia známy, tradičný problém ľudstva, iba dôvody pre zmenu pobytu boli kedysi možno trochu odlišné.
U nás niekedy komplikuje situáciu i naša pomerne mladá skúsenosť s demokraciou.... boľševika sme sa ešte zatiaľ úplne nezbavili a v tomto storočí sa nám to azda ani nepodarí a tak improvizujeme.
Cudzinec na pracovisku
Azylant slabo ovláda reč svojej novej vlasti, nedokáže sa spočiatku obhajovať a žiadať, čo mu prislúcha, na pracovisku mu všetko treba vysvetliť najmenej dvakrát; samozrejme, je zamestnaný za nižšiu mzdu než jeho domáci kolega. Po istom čase však robí pokroky v každom smere, je ochotný i naďalej bez výhovorky splniť všetko, čo sa od neho vyžaduje a jeho výkon sa vyrovná každému inému pracovníkovi. Šéf by mu i rád zvýšiť plat na útoveň jeho ostatných zamestnancov, ale z rôznych príčin tak neurobí, čo cudzincovi kompenzuje inými výhodami. Ak je tých kompenzácií viac, do čoho sa niekedy primiešajú i osobné vzťahy a sympatie, problémy so žiarlivosťou a závisťou kolegov nedajú na seba dlho čakať. Takého situácie nie sú však zapríčinené cudzincom.
Dejiny sa opakujú: čokoľvek sa vo firme stane, cudzinec je podozrivý vždy.
Čakacia doba na azyl
Kapitolou samou o sebe je mnohoročné nekonečné čakanie azylantov na pracovné povolenie.
Stovky mužov v produktívnom veku a k tomu rodiny s deťmi naprešované v bývalej kasárni, kláštore alebo v podobnom malom priestore... miestnosť 6 X 5m obýva osem osôb alebo dve-tri rodiny s deťmi. Jedna veľká umyvárka s tromi sprchami a dve toalety pre tri-štyri takéto miestnosti...
Tak si predstavme: raňajky sú vydávané od siedmej do ôsmej a človek stojí pred hajz*om, kým príde na radu, od pol siedmej takmer do pol ôsmej a po večeri to isté pri sprche. Tu nutne musí dochádzať ku konfliktom a kriminalite.
Vžime sa do jeho situácie:
nemáš možnosť komunikovať s vonkajším prostredím, pretože sa s nikým nedorozumieš. Každý tebou opovrhuje: "Však iba nečinne vyčkáva na nejaké papiere, leňoch, nikde nepracuje, nechce robiť."
Ale bez pracovného povolenia ich nikto nezamestná. A to vreckové? Ide to väčšinou na telefón, lebo to je bežná možnosť ako sa dozvedieť čosi o ich príbuzných, ďalej na cestovné k lekárovi, toaletné potreby a cigarety a čo zvýši tak je to na pivo a podobné nápoje. Poznám situácie z ubytovní, ako ich spomína Hlaváček (jcted.cz/milos-hlavacek), za posledných tridsať rokov sa tu mnoho nezmenilo. Chybu treba hľadať v organizácii týchto domovov. Bez kontroly a dozoru niet poriadku. Vedenie takéhoto domova a či objektu nemá v tomto ohľade často žiadnu kompetenciu a minimum skúseností, takže ak dôjde ku krádeži krabičky cigariet, nikto nie je braný na zodpovednosť a kradne sa ďalej. V takom prostredí sa niekedy vyskytujú krádeže na dennom poriadku, viac sa toho však odohráva mimo ubytovní. Popri zásadných chybách manažmentu bol v mimulosti často veľkým nedostatkom spôsob financovania ubytovne. Peniaze na stravu prichádzali z ministerstva s oneskorením a človek ozaj nevedel, čo navariť bez peňazí pre desiatky ľudí. Dnes je už situácia určite iná...
Niet potom divu, ak v ubytovniach dochádza k bitkám, k demolovaniu zariadenia a nezriedka ťažkým ublíženiam na zdraví i k vraždám.
Nikoho nemožno okradnúť o jeho identitu
No nezabúdajme, vonku, hlavne v zámorí, máme rodákov a ich potomkov takmer toľko, ako je nás tu doma. Federálny súpis z roku 1920 uvádza, že v USA žilo 619 866 Slovákov, z nich 274 948 narodených mimo USA a 344 918 narodených v USA. (slovenskezahranicie.sk)
Dnes sa ich deti slovensky už ťažko dohovoria, ale určite si spomenú. Na svoj pôvod nemožno zabudnúť. Ich rodičia začínali kedysi možno veľmi podobne ako terajší vojnoví utečenci zo Sýrie pred našimi dverami.
