Naivné, nereálne?
Všeobecne býva táto utópia rýchlo lakonicky uzemnená:
Demokracia má i svoje slabé stránky, ale žiaľ, nič lepšieho k dispozícii zatiaľ nemáme.
Realita hovorí inou rečou, a síce:
- I demokraciu si možno práve tak kúpiť ako čokoľvek iného.
O tejto jej slabej stránke je reč.
V politických školách majú o tom stovky kníh:
- Áno, dejiny majú tiež svoju sinusovku, po jej spodnej záporáckej fáze zvyčajne prichádza uvoľnenie, po vojnách mier, aspoň na čas, po tvrdej diktatúre doba miernejších tyranov, po čiernej cholere iná epidémia, miernejšia; ale bez chorôb to nebolo nikdy a bez pánov tiež nie, raz krutých, inokedy zas sociálnejších, niekedy iba ostentatívne alibistických a niekedy aj skutočne úprimných, tí však boli vždy v menšine.
Nech tu nikto nehľadá vízie, Marxov tu bolo už dosť i dobre to mysliacich Dubčekov. Ilúzie.
Ak ktosi vystríha a svedčí, tak dejiny:
- Z pouličného zachrípnutého hitlerovsého krikľúňa sa niekedy môže stať pre celý svet nebezpečný, fanatický masový vrah, diktátor.
Stalo sa to však iba zrieknutím sa demokracie, ktosi ju predal, vymenil za peniaze, pošliapal, podpálil ako zákerný podpaľač.
Vraj, toto sa už nikdy nemôže zopakovať?
Kiež by ste mali pravdu.
Moja vízia je skomnejšia:
- Uplatniť demokraciu, vzájomnú toleranciu a rešpekt toho slabšieho už v mojom vlastnom malom svete.
Ak nás bude v tomto zmysle viac, veľa, obrovské množstvo, tak sa z podpaľačstva niektorých jednotlivcov nikdy nestane globálny, živelný požiar.
Demokracia, ako všeko ozajstné, začína u každého doma, u seba samého.
