1. Prstoklad pravou
Ich prsty si vymieňali svoje úlohy každu chvíľu, akoby pracovali podľa svojho vlastného programu. Sobotná noc je sobotná noc. Prebudenie ráno bolo čímsi iným. Slnko stálo už vysoko a lúštilo ich uzliny. Jeho ruka na jej prsníku, jej čelo oprené o jeho:
- Kiež by bolo takýchto nedeľných rán viac.
Všedný deň bol zasa o celkom inom: desaťminútové raňajky všedného dňa pred šiestou. K autobusovej zastávke to bolo síce iba päť minút a ak si tam nebol presne pred štvrť na sedem, musel si čakať pol hodiny na ďalší autobus. Helena nosievala pečivo z pekárne krátko po piatej, odchádzala k autobusu do školy až o hodinu po Petrovi. Po jeho odchode bolo ešte dosť času sa pripraviť a našminkovať. Natieral si maslom čerstvú žemľu:
- Spomínaš si?
Zacitoval z jej denníčka, včera do neho smel:
- Hlúposti srdca sú mnohokrát cennejšie než múdrosti rozumu.
Pozerala na neho vďačne a upila si zo šálky trochu kávy:
- Si milý.
- Jasné, že som milý.
Ešte jej zopakoval svoje každodenné:
-A zo všetkého na svete sa mi najviac páči istá Helena, nech tie múdrosti šľak trafí.
Znelo jej to ako odrhovačka, prečo mi to, trkvas, opakuje vždy tak isto monotónne, ja by som ho teraz najradšej poslala do...
- Tak to mi bol kompliment!
Vstal od stola a dva zabalené krajce chleba s pomazánkou si vložil do tašky a zasa ako každé ráno iba ľahký bozk a to bolo všetko:
- Ďakujem.
Sandále, sveter, jeho posledná minúta doma:
- Cez prestávku pri káve vo firme myslievam na tieto tvoje okále.
Vstala i ona a ozval sa v nej jej zmysel pre zmenu. Ani si neuvedomila poriadne, do čoho sa berie:
- Zaželaj si niečo, splním ti tri želania.
- Musím potom splniť aj ja tvoje?
Chvíľa mlčania, ich pohľadmi si povedali všetko:
- Nie, kdežeby, to v žiadnom prípade.
Rýchlo pouvažoval ešte pri poslednom bozku:
- Teda prvé: čakaj ma každý večer vždy v inom šate.
Zvýskla od prekvapenia:
- A dnes teda ako?
- Dnes v Evinom, môžeš si voľne na seba prehodiť kúpací plášť, pod ním však iba náhrdelník a či retiazka a dôležité: lodičky s vysokými podpätkami... to je všetko.
Rozpačité ticho...
- Nedbám... a prinesieš mi kytičku?
Odchádzal urýchlene, zdržal sa, nechcel prísť neskoro a ešte jej na schodoch pripomenul:
- Tak vidíš, mohol som tušiť, že budeš mať tiež nejaké to prianie aj ty.
Peter prichádzal večer z firmy niekedy poriadne dolámaný, celý deň na nohách pri stroji, ale Helena stála pred ním vždy v inom náhrdelníku. Najviac sa mu páčila zlatá retiazka s červeným rubínom, tá strieborná so srdcovým medajlónikom sa jej na krku tiež výrazne leskla, raz trocha zahalená kúpacím plášťom, inokedy viac odhalená, raz v červených lodičkách, na druhý deň v čiernych a potom iba v domácich šľapkách. Stručne to skomentovala:
- Nech je trocha zmeny.
Vždy poodhalil jej modernú bižutériu, až sa biely plášť z nej takmer zošmykol a pochválil:
- Túto som na tebe nevidel už dlho.
Zareagovala okamžite:
- No veď iba predvčerom som ju mala na sebe, dnes ju mám i s náušnicami.
Peter sa pri večeri pokúsil o zmierenie:
- Rád by som ťa mal dnes akoby... akoby po prvý raz, najradšej s privrenými očami. Budeš mať oči obviazané šatkou, dnes ty, zajtra ja a pozajtra obaja.
Retiazka i náušnice boli odložené a vnímali sa iba dotykmi; rytmus jej srdca cítil zreteľne ako obyčajne, ale predsa to bolo akosi iné. Svietil im cez okno iba mesiac a pouličná lampa. Uvedomila si to, až jeď si sňala šatku z očí:
- To aby sa mi lepšie snívalo. Mala by som prosbu... splníš mi tiež tri želania?
- A čo sa stalo s mojimi tromi? Sme ešte predsa iba pri prvom.
Nedala sa:
- Kompromis! Raz tvoje, potom moje, teraz som na rade ja.
- Dnes ťa naučim môjmu novému prstokladu.
- Nie, nie, najprv moje želanie.
Rátala sa mu táto jej tvrdohlavosť. Ochotne to vždy vzdal:
- Na rade je teda moja Helenka, prosím, nech sa páči.
Trochu váhala a konečne to povedala:
- Chcela by som s tebou na dovolenku k moru, aspoň na dva týždne.
Nemal námietky, no neprezradil sa, nechcel okamžite súhlasiť:
- A ty si nepraješ, byť pre mňa ženou, bez ktorej nechcem byť, tak isto ako ja bez teba nie? ... aby harmónia a spokojnosť sálala z toho, že sme tu navzájom pre seba?
- Taký idiot... jasné, že by som to rada, ty môj truľo, ale veď to je samozrejmosť, to predsa už máme.
Ešte ďalej napínať situáciu bolo zbytočné:
-Nuž dobre, zajtra pozrem v cestovnej kancelárii júl na gréckom ostrove, mám však podmienku: musíš mi vopred sľúbiť splniť aj moje druhé prianie.
Vstala bez slova a odišla na minútu do kúpeľne a potom okamžite pokračovala v téme:
- A teda tvoje druhé?
- Každý večer budeš inou ženou, iný typ.
- Ako to myslíš, už nie si zvedavý na mňa v Evinom?
- Či v Evinom a či v montérkach, to ponechám na teba. Vyberieš si nejakú postavu z filmu alebo zo života a potom mi ju zahráš.
Zamyslela sa a hlbokým hlasom televízneho hlásateľa predniesla:
- Vážení diváci, pozývame väs do súkromia Marilyn Monroe: 1.júna 2016 by sa MM dožila 90 rokov.
Zaspievala úryvok z jej známeho repertoára a napodobnila jej hlas:
- Som romantická i zvrhlá, anjel i mrcha, viem šialene milovať, ale i neskutočne opovrhovať, som komplikovaná i náladová, milá a priatelská, som verná, no ani diabolským myšlienkam sa neubránim, som provokatívna i plachá, energická a občas lenivá, som bláznivá i zodpovedná, som... a túžim komusi prináležať.
Zakotvila na ňom. Pochválil ju:
- Výborne, nebolo to zlé... a to si improvizovala?
- Improvizovala?! Už si zabudol? Kedysi som hrávala v študentskom divadle.
- Áno, spomínam si, tak teraz mi je to jasné.
Ešte raz ju vychválil, čosi mu tam však chýbalo. Spoliehal sa teraz iba na svoje posledné želanie.
2. Pirueta v širokej sukni
Na druhý deň ráno zopakovala jej grécke prianie ešte raz a tým bolo Petrovi všetko jasné. Večer prišiel domov s vyše dvojhodinovým oneskorením až o pol ôsmej, v ruke fľaša exkluzívneho vína uložená v drevenej kazete:
- Júl v Grécku čaká iba na nás.
Bozk na privítanie ho čakal v nádhernom barokovom kostýme Márie Terézie: parochňa s dlhými, kučeravými, bielymi vlasmi, hlboký výstrih, biela čipkovaná blúzka, šikoká sýtočervená sukňa z lesklého zamatu... Peter dostával závrat, musel si okamžite sadnúť a potreboval pohár vody. Helena ostala zrazu bezradná, že by zavolať sanitku? Bol ročník 1986, poznačený Černobyľom, mal za sebou tri operácie štítnej žľazy, poslednú pred štyrmi rokmi. Ráno zavčasu tabletky a občas nejaké tie kontroly u lekára, inak sa mu darilo celkom skvele, všetky orgány fungovali v norme. Helena mu dopriala minútku, v takomto stave ho za tých osem rokov, čo sú spolu, doposiaľ ešte nevidela. Ustúpila o krok späť:
- Nože ešte jeden hlt, však si nič nevypil.
- Ďakujem, už stačí.
Bežala do izby:
- Pootváram okná, čerstvý vzduch...
- Nie, netreba, ďakujem, som v pohode.
Vyzul sa, poumýval, studená voda mu urobila dobre a jeho tvár dostala pozvoľna pôvodnú farbu:
- Prepáč, no... to si mi dala! Stálo to za to.
Obdivoval ju očami i rukami:
- Nože sa mi pootáčaj dookola, sedí ti ako na mieru.
Na špičkách sa pokúsila o čosi ako pirueta, ale v širokej sukni... skončila v jeho náručí, stačil ju práve ešte zachytiť:
- Našťastie si padala mojim smerom, inak ktovie, hádam by sme museli sukňu znova zošívať.
- Sukňu?! A ja som ti fuk, čo?!
- Vaša jasnosť, vaša výsosť, vaša ženskosť...
Nasadila zmierlivejší tón:
- A čo povieš? Spokojný?
- Spokojný.
S prísnym výrazom tváre sa vyslobodila z jeho objatia: aký úsporný odrazu, nenašiel viac slov uznania, iba "spokojný"... a koľko kostýmov sme vyskúšali, kým sme čosi našli. A potom zasa šnurovačka, živôtik, široké lešenie pod dvomi sukňami... ten chlap nemá ani potuchy, čo je to baroko. Možno by potreboval ešte minútku:
- Ďakujeme za grécky ostrov, primeraná odmena vás neminie. Ak smieme prosiť, ráčte do prijímacej sály, k večeri je už prestreté.
Ukázal hlavou smerom k nej:
- Mimochodom, kostým ti celkom sluší... ako nový... Od Angeliky? Ako sa jej darí?
Potrpela si na súvislú konverzáciu i bez historického pozadia, ale v jej šnúrovačke bola akoby spútaná i mentálne:
- Od Angeliky z divadla, úplne nový, áno, toho času je voľný, mimo... a nechajme, prosím, Angeliky Angelikami. Ráčme k stolu.
Servírovala na malé misky uhorkový šalát a na taniere porciu zemiakov a dotmava prepečené rezne. Peter sa nemohol zdržať komentára:
- Jej veličenstvo má azda nového šéfkuchára? Tak nádherné šnicle sme dávno nemali.
Cisárske neurčité gesto nad tanierom bez zbytočného slova a pohľadu. Potvora, Angelika, musela ich pripáliť?! Ale čo mu vešať všetko na nos, hlavne, že je už v pohode. Hrozné, chúďa moje, však celý deň nič nezhltol okrem kúska chleba, čo si ráno vzal so sebou. Pozabudla sa a rozprávala normálne:
- Čo je vlastne s tebou, si ozaj v poriadku?
- Vaša jasnosť, v prítomnosti dejín musí byť každý ihneď v tej najlepšej nálade a pohode.
Obdivoval ju, akoby ju ešte nikdy nevidel, tá má paru, to je baba!:
- Vaša milosť, pri všetkej úcte, ku klenotníctvu na prsiach mi tu akosi chýba taká poriadna cisárska koruna na hlave.
Parochňa sa jej zošmykla stranou, musela si ju upraviť:
- Vlasy dnes postačia, koruna je nám ťažká, leží tamto na poduške.
Biela parochňa neostávala na svojom mieste:
- Prekliata parochňa...
Zložila si ju dolu:
-... váži najmenej kilo a toľko človek v nej i vypotí. Najradšej by som teraz prikázala slúžke rozbaľovanie.
- A ako zabaľovanie, vaše veličenstvo? Neverím, že by sa ich prirodzenosť dokázala sama bez chyžnej takto...
- Ach áno, pravdaže... Angelika ma zviezla z divadla autom. Pomohla mi... aj s rezňami.
Aha, jasné, aj s rezňami, ukecané baby. Na stole v svietniku čakali dlhé tenké sviečky na zapálenie a pri tanieroch po tri poháre, ozaj na cisársky spôsob, hoci i bez služobníctva. Vzal zápalky a chcel byť duchaplný:
- Máme to dnes aspoň bez zvedavosti personálu, môžeme sa rozprávať ako nám huba narástla.
- Huba... aký sprostý dialekt. Ak sa smiem spýtať, z k ktorej provincie ráči mladý muž pochádzať?
- Horné Uhorsko, prosím.
- Á... bryndzové halušky a žinčica. Tam je krásne!
- Zaiste, vaše veličenstvo, pre dovolenku ako stvorené.
Zmenila oficiálny tón:
- Každý rok to isté, júlová žinčica a salaš! Čo je mnoho, to je mnoho! Každý druhý rok by som možno aj zniesla, ale vždy to isté, nie! Nikdy viac!
Zaujímala ju teraz iba voda a pláž :
- Ostrov v modrom oceáne... máme nejaké prospekty?
Rozbaľoval fľašu vína:
- Vaša jasnosť, pri všetkej úcte, nejedná sa o oceán: iba more, také obyčjné, stredozemné.
- Buďže po vašom, teda more.
Prečítal z vinety:
- Vinsanto 2006 z gréckeho ostrova Santorini, odroda Assyrtiko. Načo ešte nejaká literatúra.
Vývrtka zvládla svoju úlohu bez chyby, i keď nebola žiadny pullparrot:
- Toto jendočiarkové es...
Nechal ho doznievať v obyvačke:
- Symfónia sama o sebe.
Znalecky nechať zátku vznášať sa pred tvárou a privoňiavať jej patrí k tejto vinárskej liturgii podobne ako neskôr nakláňať pohár vína a proti svetlu pozorovať jeho farbu:
- Čisté a hrejivé ako olivový olej - prenesie ťa na Santorini okamžite, stačí sa mu iba prizerať. Na zdravie!
Upili si dúšok, aké ohľaduplné od nej, že mlčí v tejto svätej minúte, najradšej by ju teraz... Vychutnávať v ústach, prežúvať, poznal vinárske rituály, chodieval pred niekoľkými rokmi pracovať do viníc v Rakúsku. Minúta ticha patrila iba jemu a privrenými očami ju predlžoval donekonečna. Vopored si preštudoval hodnotenie Visanta na nete a konečne vyniesol posudok:
- Nesmierne intenzívny charakter karamelu a vôna na slnku sušeného hrozna, jedinečné, nezabudnuteľné! Jemná aróma vanilkových datlí a olív... Nech sa pestovatelia dobre vyzrených citrónov a červených grapefruitov hádajú medzi sebou, komu z nich patrí charakter acidity, a čo doznieva v dochuti viac... a príchuť starých sudov nám tu tiež nechýba: hľa nápoj Zeusa a jeho kolegov.
Pri posledných tónoch dochuti si spomenul na istú fľašu zo Sicílie, na presné označenie si ale nespomínal:
- Sopečné svahy na ostrovoch Stredozemného mora majú v sebe čosi jedinečného. Ich vína sú akoby...
Hľadal vhodný výraz:
-...akoby súrodencami.
Neprerušovala jeho vinársky zážitok, bola to pre neho určite nová skúsenosť. Visanto jej akoby na okamih spútalo jazyk, ozaj iba na okamih:
- Milé.
- Jasné, že milé. Nuž teda... o gréckom termíne azda neskôr. Máme tu alternatívu...
Vychutnával jej nedočkavé napätie, ale nevydala zo seba ani slovo. Konečne to pomaly slabikoval:
...pobyt v Bratislave spojený s kurzom spoločenských tancov, návštevou koncertu a divadla, dva týždne cez prázdniny v auguste.
Pomaly si dvíhala pohár k ústam:
- Poznovu, chce sa nám toho viac!
Upila si. Husté expresívne víno madeirovo-kávovej farby prežúvala ako predtým Peter, pohľad sústredený na istý bod na okraji taniera. Ticho pri otvorenom okne patrilo tentoraz iba samotnej cisárovnej. Prehltla:
- Fantastické.
Neušiel mu jej suchý, úradný tón: Mariška nám lúšti inú krížovku, tak na to som už zvedavý. Konečne predniesla svoje rozhodnutie:
- Ako cisárovná z vôle božej, my, Helena iks ypsilon...
Zdvihla cisárske žezlo do zvislej polohy:
- ...berieme oboje, Santorini i Bratislavu.
Na odpor sa Peter nezmohol:
- Ako ich veličenstvo ráči. O finančým detailoch bude vaša existencia zaiste náležite a včas informovaná ministrom financií.
Peter odkladal zo stola taniere, poháre a misky a jeden zvyšný rezeň vložil do chladničky, ostal mu na zajtra do práce. Cisárovná sa snažila rozbaliť sa:
- Pomôžeš mi s tým, až tam budeš hotový?
Rozbaľ baroko v dámskom korzete... Dlho nevedel, ako ju dostať von z presne tvarovanej kože poviazanej dlhými šnúrami ako korčule:
- Pascu som si na seba ušil.
- Priznám sa ti, baroko mi tiež príliž nevoní, môj parfum je iný.
Oslobodzoval ju z kovových obručí okolo pása, majú za úlohu pod sukňou udržovať vetranie:
- Tak to bol vynález! Sukňa na tejto konštrukcii má priemer v páse bezmála dva metre. Dvadsiate storočie i o naše nasledujúce sa môžu schovať!
- A to už prečo?
- Nuž, Kde by našiel milenec urodzenej dvornej dámy rýchlo v núdzi istejší úkryt?
Nemohol potom od nej odtrhnúť oči, keď vychádzala v utierke z kúpeľne nahá. Videl Helenu zrazu z inej perspektívy, každopádne stúpla u neho na cene. Šepkala ešte čosi v polospánku a ráno ich prebudilo daždivé, chladné.
