3. Má ich tisíce
Kúpeľňa ráno patrila najprv Helene, šramotila so sprchou trochu hlasnejšie a dlhšie ako zvyčajne. Peter ešte ležal: dievčatko moje, dnes ti sprcha akosi nefunguje, pozriem, čo je vo veci. Ukončila sprchovanie, nie, nemusí nič opravovať... ale v kúpeľni jej to svedčí ešte viac ako v cisárskom kostýme.
- Som hotová, ďalší, prosím.
Podal jej utierku:
- Prečo sa mi páčiš viac ráno ako večer?
- Fantazíruješ?! Ako sa môže mužovi kočka páčiť viac ráno ako večer?!
Ostal potom ešte sedieť na posteli a pozoroval ju, aké punčochy si navlieka na nohy a chcel jej pomôcť zapnúť vzadu podprsenku, hoci doteraz si s tým poradila vždy sama. Neskôr pri raňajkách nechal noviny lezať na stole a zaujato ju obdivoval pri pobehovaví v kuchyni. Neustále švitorila o tom, čo práve robí a čo zamýšľa:
- Musím Angelike ešte dnes vrátiť tú mrchu Maru, tak to som si dala...
- Ba ešte čo, nebolo to až tak zlé. Videl som ťa včera zrazu akosi inak, akoby si získala z palety farieb zopár nových odtieňov, o akých som doteraz nemal ani potuchy.
Vedela pozorne počúvať a ostať triiezvo pri veci. Odtiene... Podišla k zrkadlu a upravila si účes, vidí tu ktosi nové farby? Priniesla mu zabudnutú servítku:
- A čo to boli za... odtiene?
- Bola si zrazu piesvitná akoby zo skla. Tvoje kontúry ostali ako sú, ale akoby som ťa videl spredu i zozadu zároveň... a akoby si trochu svietila. I keby som v spálni zhasol svetlo, videl by som ťa zreteľne.
Vzala mu tvár do dlaní a bez slova mu dlho pozerala hlboko do očí. Bože, myslí to úprimne, v akom svete to žije... Dlho sa nezmohla na slovo, ale ovládala sa, Helena sa vždy ovládala. Krátky bozk, to bolo všetko:
- Počas takýchto chmúrnych dní ma niekedy nič nebaví... ako by si ma dnes večer rád?
- Mne je to vlastne jedno, ostaňme hádam pri Eve.
Bola uľahčená jeho rozhodnutím:
- Teda večer ťa bude čakať doma zasa tá tvoja...
Pripomenula mu ešte jeho každodenné "budem myslieť na tvoje okále", patrilo to k rozlúčke:
- A kto si spomenie pri káve na tieto moje...
Privinul ju k sebe:
- A na koho bude dnes myslieť Helenkina káva?
Tie jeho dlaby boli ako oceľové zveráky:
- No na koho...
- Tá Mara včera... to si mi dala! V živote by sa mi neprisnilo.
Stihla ho ešte šťuchnúť palcom pomedzi rebrá až zjajkol:
- A čo mi Adamko prinesie za jabĺčko, že by čokoládku?
- Ak nezabudne, prinesie.
- Na stole bude kráľovsky prestrenené pre dve osoby...
Tie tmavé včerajšie šnicle jej ale nezabudol:
- A pozdravujem šéfkuchára, ak mi tu ešte raz vyvedie čosi takého, bude o hlavu kratší.
Do večera sa jej finančné detaily dovolenky uležali. Pri fazuľovej polievke mu to musela okamžite prezradiť:
- Po desiatich rokoch vo firme som dostala mimoriadnu odmenu... toľké roky pod jednou strechou s tým istým tyranom, za to predsa patrí odmena, nie?
Poznal už jej šéfa, riaditeľa, z jej rozprávania:
- Teraz chápem, grécky júl, v auguste Bratislava... a dostaneš vôbec toľko dovolenky?
- Dostala som prémiu a dostanem i voľno. Cez prázdniny sa na tej starej rachotine neustále čosi opravuje, raz okná, potom strecha, hotový blázninec... a okrem toho, starý odchádza do dôchodku a ten nový bezo mňa nevie ani počítač otvoriť. Obávajú sa, aby som im neušla práve teraz. Však som ho otvorene oslovila: "Šéfe, za tie roky driny by sa predsa patrilo slušné vernostné, nie?" Prekvapený si to dal zopakovať, páli mu to už trochu pomalšie a iba sucho skonštatoval: "Ach áno, úplne by som na to zabudol, prihovorím sa o vec."
Peter ostal neutrálny:
- Otrokári, stiahli by z teba i kožu.
Pri večeri pretriasala svoj deň:
- Vrátila som Marišku, videla som čosi pre nás, možno bude prekvapenie.
Pohladil ju po bokoch:
- Nože prezraď.
- Nie, to teda nie, za žiadnu cenu. A ako je to vlastne s tvojou dovolenkou? Moja je jasná.
- Nemaj obavy, nie som vo firme odvčera.
Posadil si ju na kolená, mala to tak rada, vydržala by tam sedieť i hodinu, keby mu nestŕpali nohy; bol to ich zvyčajný rituál. Už by ju začal uvoľňovať z jej bieleho plášťa, ale odsunula ho späť:
- Ešte by som vopred rada počuť, kedy mi splníš moje druhé prianie, teraz som na rade ja.
- Grécko bolo prvé, Bratislava druhé, ostáva ti predsa už iba jedno.
Zvýšila hlas:
- Tak to je vrchol, drzosť, to teda nie! Boli to iba dve mušky jednou ranou, takou poriadnou, cisárskou.
Nadvihol ju vyššie aby nohami nedočiahla na podlahu a ich zápas smeroval ako obyčajne k spálni s jednoznačným výsledkom v jej prospech: dostala ho na lopatky. Rozprávala ešte klebety o jej firme, ale zároveň jej neušiel jeho smädný pohľad na jej pery: prečo sú tak plné hriechu, dotnuť sa ich svojimi, prebádať každý ich kútik... Jeho myšlienky jej boli čitateľné ako na obrazovke, rada by však i čosi viac: zaborila svoju tvár do jeho ramena, na ten pulz stodesať si zvykla, bez neho by už nemohla... Pomaly priškrteným hlasom pošepla:
- Nerozumiem sama sebe, že by som tu kohosi...
Nenechal ju to dopovedať:
- ...chcela pohrýzť do ramena?
Posunula sa vyššie, jej pery sa mu kĺzali od ucha smerom po tvári, až kým sa dostala k jeho perám. Vyslobodil sa z nich, jej krk mu bol tiež vábivý. Neodsunula ho a neuhla sa stranou. Prečo je človek v takejto situácii tak nenásytný?! Vyčerpaná sa mu schúlila na prsia a šepkala:
- Si ozaj iba môj?
Nechcel byť iba jej ozvenou:
- Nie som!
Jej ruky mu prechádzali špičkami prstov po tvári trochu nižšie a zrazu mu zovreli hrdlo akoby sa chystali k duseniu:
- Áno, alebo nie!
Nebránil sa:
- Pod hrozbou hrubého násila, áno.
- Som tvojou bohyňou?
- Za tých istých neľudských okolností, áno.
Povolila v tejto polohe, prehodil ju na chrbát a tentoraz ostali jeho ruky na jej krku:
- Si iba mojou?
Jej prsty boli zrazu akoby všadeprítomné:
- Nikdy!
...viac, než všadeprítomné, snažila sa nimi odpútať jeho pozornosť, ale on nepopustil:
- Miluješ ma?
- Nikdy!
- Si iba mojou?
- Nie som!
- A prečo nie?!
- Nie, nikdy!
To jej "nie!" bolo pre neho vždy povelom a ak na jej ďalšie "nie, nie, nie, prestaň", ustal, tak choreografiu prevzala sama. Aj to patrilo k ich rituálu... akoby presne podľa hodiniek, potom nasledoval ich pohárik minerálky s pestávkou a ako zvyčajne pokračovalo sa v téme:
- Moje druhé prianie...
Ostal bez pohybu ticho. Nič.
- Počúvame a či spíme?
Neprítomne zamrlal, akoby hovoril zo spánku:
- A čo je? Budíček?
- Áno, vstávať! Moje druhé prianie!
- Teraz? Uprostred noci?
- Teraz, uprostred noci.
- Ozaj?
- Ozaj. Rada by som počula od teba pred spaním rozprávku, aspoň krátku, ale každý večer inú. Ak nebudeš vedieť začať, pomôžem, ak sa budeš opakovať, upravím.
- Rozprávku... mám ich v hlave na tisíce, len či sa ti nezunuje počúvať.
- Na tie tisíce som zvedavá!
- Niet predsa nič ľahšieho, taká rozprávka... to predsa dokáže každý.
- No, no, len to až tak nepodceňuj, môžeš hneď začať.
Pomaly vstal:
- A čo tak vopred pohárik?
Priniesol dva poháre onoho včerajšieho gréckeho divu:
- Pomerme sa!
- Ak to musí byť?!
Vychunávali ho, akoby ho pili po prvý raz. Zamyslel sa na sekundu, zmĺkol a odkašľal si.
4. Ak neuhádneš, pôjdeš
Žila raz vo veľkom meste istá mladá slečna Tonka, zo všetkého mala najradšej, ak jej Tonko kreslil prstom po tvári, po prsiach, po nohách a vôbec všade, čo si zmyslel, raz to bolo srdiečko, raz slniečko... čo ho napadlo, prsteň, perlový náhrdelník, hojdacie kreslo pod jabloňou v rajskej záhrade, čokoľvek. Snažila sa zachytiť ten prst ústami, ale huncút, vždy jej uhol. Nakoniec sa svojou rukou zmocnila tej jeho a už ho mala medzi zubami, huncúta-grafomana, postískala ho i jemne pohrýzla, až zjajkol; nepustila ho už len tak a sama si ho viedla svojou rukou kade-tade po sebe a čmárala ním podobne ako on predtým, veľkú osmičku, holandský veterný mlyn a podobne:
- Hádaj, čo kreslím.
Nemožné. Napokon písala svojou rukou na jeho hrudníku, na lícach a kde sa jej zachcelo:
- Ak uhádneš, čo píšem, smieš moje prsty tiež naučiť všetkému, čo im treba vedieť.
Písala pomaly veľkým písmom, nebolo problémom rozlúštiť jej tajomstvo: "Je čas na prácu a je čas na lásku. Žiadny iný neexistuje." Uhádol jej zaužívané porekadlo, počul ho častejšie, no nechal ju dokončiť, neprezradil sa, ktovie, s čím ešte príde. Naschvál jej prezradil svoje vlastné krédo, lepšie povedané doplnil to jej:
"Ak si sa doteraz nenaučil svoju vyvolenú počúvať a čítať i medzi riadkami, tak je čas, dohnať zameškané."
- Aké duchaplné?!
Jeho ruky sa vydali objavovať Ameriku:
- Teda, medzi nami riadkami...
- Nie, žiadne riadky! Máš ešte jednu šancu, ak neuhádneš, pôjdeš z postele von.
Peter sa odmlčal s rozprávkou, ostalo ticho, čakal na jej reakciu. Nič, ostalo ticho. Aká bola len húževnatá, to som vedel vopred, že zaspí:
- Ako rýchlo som ťa uspal?!
- Kdežeby, tu som, dopajem ti krátku prestávku, nie som žiadny ľudožrút. A čo ďalej s Tonom, dostal pätkou a či celým chodidlom?
- Nemôžem ďalej, musíme si to s tým kreslením najprv aj my sami skúsiť, či je to ozaj tak.
- To veru nie, chcem pokračovanie! Vykopala ho?
Nemal to niekedy s ňou jednoduché, tvrdohlavá palica, robí si, čo chce. Nástojila na pokračovaní príbehu:
- Rozprávku!
- Nie, ide sa kresliť, inak nepokračujem!
Bola to podmienka. Nuž čmáralo sa a vypisovalo s jednoznačným výsledkom: bol z brlohu násilne vytlačený:
- Zajtra vo firme si budem spomínať predovšetkým na tvoje ostré zuby, žiadne okále!
Helenu teraz zaujímali iba tí dvaja, Tonka a Tonko:
- Ako bolo ďalej, ušlo sa mu zopár kopancov?
Peter sa robil že spí. Uštipla ho prstami do boku:
- Pokračovanie!
- Pokračovanie?! Ale ak zaspíš, vykopem ťa z postele ja.
- To si vyprosím!
Ostalo ticho.
- Pripravená?
- Ja áno, ale či aj ty?! Asi nevieš pokračovať, že?
Zopár sekúnd ju ešte nechal čakať, aspoň si toho bude viac vážiť:
- Aká domýšľavosť, "nevieš pokračovať"... teda...Tonka písala po jeho hrudi meno Tono. Bol zvedavý, ako to myslí s tým z postele von a vyslovil schválne jej meno:
- Tonka.
S hlasným výskotom a smiechom ho nohami vytlačila von z postele:
- Von, nesprávne, chyba, von!
Tono ostal sedieť pri posteli:
- Zmilovanie.
Nechala Tona spievať vo všetkých tóninách, nepopustila, nedala sa obmäkčiť:
- Prehral si, na dve minúty von!
Hlbokým hlasom predsedu súdnej poroty predniesla napokon rozsudok:
- V mene ľudu! Zajtrajšie raňajky i s čerstvým pečivom sú tvojou úlohou.
Musel jej to sľúbiť a až potom si ľahla k okraju postele, svojimi rukami viedla jeho tvár ku svojej a pošepla:
- A teraz na teba čaká ešte jedna úloha a zároveň i odmena za tvoj statočný prísľub.
Ako bolo ako nie, po roku prišiel na svet malý Toník. Času na čarbanie a písanie akosi ubúdalo, v noci bolo treba meniť plienky, tíšiť a pridájať Toníčka... a potom celý deň stále čosi: chodiť s ním v kočáriku na vzduch, na očkovanie a kontroly k lekárovi, neustále mu dokupovať väčšie prádlo, chlapčisko podarené, rastie ako z vody. A potom... ak bol chorý, organizovať mu babičku na opateru. Až mal chlapček necelý rok, Tonka nastúpila do zamestnania, obávala sa ostať doma dlhšie, nechcela prísť o prácu. Vstávali skoro ráno krátko po štvrtej a ešte pred odchodom do firmy privážali Toníka ich starou škodovkou k starej mame. O dva roky neskôr hľadali pre chlapčeka v okolí materskú škôlku, bolo ich tu viac, ale voľného miesta sa mu neušlo nikde, všetko obsadené, vraj, stará mama je najlepšou škôlkou. Tono chodil podvečer po práci rozvážať pizzu, vracal sa až neskoro večer okolo desiatej. Soboty a nedele bol doma iba predpoludním,ale už o jedenástej odchádzal na svoj druhý job a prichádzal domov zasa až veľmi neskoro, okolo polnoci.
