5. Tri dni
V istú sobotu po raňajkách, pred odchodom Tona do pizzerie, kreslil Toník mamičke srdiečka na hrudník:
- Mama, hádaj, čo som nakreslil...
S očakávaním pozeral na Tonku. Samozrejme, neuhádla:
- Ešte raz, ešte raz!
Viedla ho z kuchyne do obyvačky:
- Choď sa do izby pohrať s trojkolkou, prídem za tebou ihneď, potom sa bude hádať ďalej.
Tono privinul Tonku k sebe:
- Aj toto je dedičné?
Pošepla mu:
- Sama som ho to naučila. Dnes bude na noc u starej mamy, rada by som dnes večer s tebou hádala, prídeš skôr?
Tono síce nemohol nič sľúbiť, ale:
- Urobím, čo sa dá, skúsim zohnať za seba náhradu.
Telefonoval od Milana až po Fera, nikto si nedá svoju voľnú sobotu, jeden má lístky do kina, druhý na koncert, ďalší je pozvaný kdesi na narodeniny, Tonka moja, z výtvarnej výchovy dnes asi nič nebude. Vyžaloval sa šéfovej, mala s ním súcit, no čo, nech len ide už o siedmej, zvládneme to i bez neho, nejako len bude. Po dlhom čase sa u Tonovcov zas kreslilo a škrabalo, až skončil napokon pri posteli na kolenách:
- Nič iného mi neostáva!
Dopriala si minútku, aby jej úradný hlas získal na váhe:
- V mene zákona, prajem si ťa mať večer doma, od pondelka do nedele, vo všedné dni i cez víkend. Ak si v piatok kamsi zájdeš s kamarátmi, nepoviem, ale toto nie!
- Pozri sa, to sú mi novinky!
Stálo ju to nervy, ale nech, ak sa rozísť, tak radšej hneď:
- Nikdy ťa nieto doma, je to peklo. Uskromnime sa, kašlem na dovolenku pri mori, zdarma pizzu a vo výhľade nové auto. Úplne sme sa odcudzili, takýto život... to je o ničom!
Tono potreboval čerstvý vzduch:
- Sadnem si chvíľu vonku na balkóne.
Pozeral na hviezdy, ale ich nevidel, potreboval sa ukľudniť. Nechápal, však to všetko iba pre ňu... veď ešte pred rokom mala iný názor, prekvapila ho. Tonka nešla za ním von, teraz nie, nech si len uváži, toto je život pod úroveň! Asi po štvrťhodinke mu už stačilo, vrátil sa dnu:
- Teda... žiadne more?
- Žiadne.
Bez nového auta?
- Bez.
- Dovolenka len toť za humnom?
- Len toť za humnom.
Prešiel sa mlčky po izbe zo dva razy krížom-krážom a sadol si k nej:
- Budeme to mať niekedy iba od prvého do prvého a nič neušetríme, naopak: neustále vyberať z železnej rezervy, aby sme prežili do budúcej výplaty...
- Nech! Všetko mi je milšie, ako takto žiť!
- A ak bude treba na zuby alebo súrne čosi?
- Je tu aj mama... a tvoja tiež.
- To chce chladnú hlavu. Tri dni.
- Ale ozaj iba tri, inak podávam o rozvod!
Tri dni... Čo všetko prejde človeku hlavou za tých pár málo dní:
- Prečo fňukáš? Čo ak stratím prácu? V pizzerii už na mňa nebudú zvedaví. Ak dostanem nový job až kdesi dvesto kilometrov ďaleko a budem doma iba v nedeľu, alebo iba každú druhú?
Nepopustila:
- Niet horšieho od tohto! Buď, alebo!
Tri dni prešli a či nepodala o rozvod? Vyplnila papiere, zaplatila poplatok, sviniar, nech vidí, že to myslím vážne. Tono šiel k mame, pozri ju, beštiu, máme syna a zrazu ma už nepotrebuje.
Mala s ním súcit, privinula si ho na hruď:
- Synček môj, Toníčko, čo to robíš, dieťa moje?! Ešte sa mi kdesi okaličíš?! Však vo dne v noci iba drieš ako otrok! Ak zaspíš v aute, alebo sa ti čosi prihodí? Však vyzeráš, akoby duša chodila k tebe iba spávať!
Ponúkla ho:
- Varila som dnes tekvicu so zemiakmi, zohrejem ti to, vydrž ešte.
Bol autom a pil iba colu, nechcel ostať ani na pohostenie:
- Musím už do pizzerie, čakať budú na mňa.
Ale potom si uvedomila, že takto nič nedosiahne, a tak to bude u nich ešte horšie.
- Najradšej by som ti teraz dala zopár poza uši! Taký blázon!
Spustila hlasnejšie, čo jej slina najazyk priniesla, div, že ho ozaj nevyplieskala:
- Také hoviadko! Ako môžeš takto žiť! Najradšej by som ťa teraz ako malého chlapca... Čo si rozum potratil?! Tonka má pravdu! A ak budete v núdzi, pomôžeme.
Tono poobede po práci ostal doma:
- Teda, nech sa stane po tvojom, je na tom čosi, dal som v pizzerii výpoveď.
A odvtedy žili šťastne a spokojne, až kým nepomreli.
Peter sa odmlčal. Helena nezaspala a chcela ho odmeniť:
- A čo je vlastne s tvojim tretím želaním, už si zabudol?
Robil sa dojatý:
- Úplne mi to vypadlo, musím si to ešte premyslieť.
Nebola to ani minútka, nenaťahoval zbytočne čas:
- Prial by som si, aby sme každý večer kreslili a písali ako Tonka a Tonko.
Bolo to pre ňu ako darček k narodeninám:
- Fantastické, úžasné. A teraz ti prezradím aj ja moje tretie.
- Tak to som zvedavý.
- Aby si nikdy neuhádol, čo ti píšem na hruď... a ako Tono na kolenách mi potom vždy prisľúbiš splníť všetko, o čo ťa požiadam.
6. Šaty robia človeka
Helena vedela čakať, k splneniu jeho sľubov mu dopriala času i na pláži. Omočil sa v mori a potom už iba v tieni čítal české a nemecké noviny, slovenské tu nemali, listoval v časopisoch, no nevydržal pri nej viac ako hodinu. Nenástojila, aby ešte ostal, i keď jej deň vopred pri posteli sľuboval i viac. Prichádzal neskôr v tričku a krátkych nohaviciach, hoci boli všetci v plavkách. Zmrzlinu mal v kufríkovom chladiacom boxe:
- Pláž... samý piesok, to nie je nič pre mňa. Chladný nápoj v tieni... povedzme áno, ale tento čašník...
Ukázal na plážový bar niekoľko krokov od ich slnečníka:
- ...v nemčine vie iba zopár fráz o horúcom podnebí a cenách nápojov.
Dal sa síce do plaviek aj on, ale po pol hodine ho už zas nebolo.
Peter sa najradšej rozprával na námestí s trafikantom, dohovorili sa nemčinou, ešte ju nezabudol a trafikant tiež nie. Andréas, nevysoký štíhly päťdesiatnik pracoval mnoho rokov v Mníchove a Štrasburgu na stavbách ako tesár; pri nehode s pílou stratil pred piatimi rokmi tri prsty ľavej ruky, odvtedy bol zasa doma. Neskôr si kúpil trafiku a s jeho nemčinou a franzúžštinou sa stal váženým občanom tohto mestečka. Od mája do októbra dostával noviny a časopisy v mnohých svetových rečiach, ale nemecké a francúzske skôr, než ich predal, si vopred sám aspoň zbežne prečítal. Mal o Grécku svoj zvláštny názor, tvrdil, že táto krajina je zvulgarizovaná a na primitívnej úrovni vinou povrchnej, podpriemernej tlače a televízie: všetko sa otrocky preberá z Franzúzska, lepšie povedané z Paríža. Všetko... hlavne to bulvárne, menejcenná potrava pre masy a takpovediac žrádlo z konzervy. To ozaj hodnotné z Paríža a takmer všetko v nemčine je ignorované, či z Nemecka, z Rakúska, Švajčiarska, to je jedno. Peter sa pokúsil o aktuálnu tému:
- A ako s korupciou? Predsa hlavne skorumpovaní politici a úradníci dostali Grécko na mizinu.
- Pred rokmi boli pokusy, chabé náznaky čosi tu odhaliť, zverejniť, ale rýchlo to zmizlo z obrazoviek. Nevie sa, prečo, ale tak to bežne chodí, jeden príliž hlasný redaktor je potrestaný a celá redakcia utíchne.
Peter chodieval po okolí Kamari, posedával v útulných kaviarničkách... výhľad na more z nízkych kopčekov: čo tak ostať tu navždy, však ľudia sú všade rovnakí, jednoduchí sedliaci v bielych košeliach, predavači ovocia a šediví vychudnutí dôchodcovia. Vysedávať v malých kaviarničkách pri okrúhlych stolíkoch na chodníkoch pod slnečníkom celé hodiny pri jednej šálke kávy akoby bolo ich najdôležitejšou úlohou. Andréas to mal z trafiky k prvému stolu asi desať krokov a prekladal:
- Náš Santorini je tým najkajším ostrovom na svete, i keď nás podviedli a okradli naši vlastní politici.
Helena si raz vyšla s Petrom do okolia:
- Rozprávka! Nádhera! Len tá horúčava:
Rozprával jej o Andréasovej teórii a Helena okamžite vedela, koľko bije:
- Politici a herci by si ako prvé mali osvojiť Wericha.
Zaspievala jednu jeho známu pieseň:
- Je to pravda odvěká,
šaty dělaj' člověka.
Kdo je nemá,
ať od lidí pranic nečeká.
Podle kabátu se svět měří,
lháři ve fraku každý věří,
protože je to pravda odvěká,
šaty dělaj' člověka,
kdo v hadrech na štěstí čeká,
ten se načeká.
Peter ju obdivoval:
- No pozri ju, len tak z voleja, ...ani by som netušil.
Zdržala sa ďalšieho komentára, politika nebola jej témou. Pridržiavala si rukou slamený klobúčik, nechcela ho ponechať vetru:
- Je to nad moje sily, ja radšej iba pri vode.
Na vychádzky po okolitých kopčekoch si trúfala až podvečer pri západe slnka, pravda, ak mala kedy:
- Nezabudnuteľné.
Splnením jej snov bol večer v taverne. Po večeri v hotelovej jedálni sa dávala na izbe do gala, bižutéria bola pripravená na posteli. Peter jej vďačne doprial času, koľko len potrebovala:
- Idem do lekárne dokúpiť zopár fliaš minerálky a piva ... a trocha zmrzliny do mrazničky.
- Do lekárne?
- Andréas označuje supermarket ako "apotieku"...
Nemohla sa rozlúčiť s mramorovou luxusnou kúpeľnou:
- Ten tvoj Andréas... len už choď a prosím, prines mi aj šampón, tento hotelový je hrozný.
Nemala naponáhlo, vydržala by sedieť pred okrúhlym zrkadlom v pozlátenom cifrovamom ráme s antickými motívmi gréckej mytológie i hodinu, Peter to už poznal. Andréas mal otvorené do desiatej, cez deň nepil žiadny alkohol, ale po západe slnka prijal pozvanie na fľašu studeného piva "z lekárne". Večer už horúčava poľavila, človeku sa ľahšie dýcha a aj jazyk sa rýchlejšie rozviaže. Nevadilo mu vypočuť si každý večer nové podrobnosti Andréasovej teórie a ďalšie varianty jeho historky, pretože mnoho rodákov sa tu nenašlo, tí zo Žitného ostrova boli najmenej o dvadsať rokov starší a bavili sa maďarsky so svojimi vlastnými priateľmi, neboli otvorení pre nové priateľstvá; inak samí Češi, Taliani, Švédi, Angličania, Rusi a všetko možné... Trafikant odhaľoval každý deň nové argumenty pre svoju teóriu:
- Všetkému na vine je naša publicistika: grécke noviny a časopisy sú plné blbostí diletantov a podpriemerných vulgárnych hulvátov a v televízii to isté, samé nezmyselné a sentimentálne nekonečné seriály... ale kde sú vážne hlasy odborníkov? Kde je diskusia expertov na aktuálne témy? Akoby ich nikto nepotreboval, akoby im diktátor zašil ústa alebo vyhnal do exilu. A kde sú vedci, ekonómovia a odborníci zo zahraničia? Akoby k nám nedostali vízum. Prečo nie sú publicisti zvedaví na ich názor? Však sú medzi nimi aj nositelia Nobelovej ceny a ozaj uznávané autority vo svojom obore, ktorých diela sú preložené do mnohých jazykov. Nikto s nimi neurobí interwiew ako Francuzi a Nemci, nikto ich nepozve na diskusiu do televízie: ignorancia krátkozrakých obmedzencov; ako radi a ochotne ostávajú medzi seberovnými. Sami sa zhodili i pred politikmi, pretože si netrúfajú nič kritizovať, a ak, tak len veľmi opatrne, trošičku, jemnučko. Nemajú ani potuchy o tom, ako inde v zahraničí dokážu žurnalisti dotiahnuť skorumpovaných politikov a bankárov pred súd.
Peter si ho vďačne vypočul, chlapík, ten má za ušami!:
- Nemôžem sa k tomu až tak odborne vyjadriť, nie som do tejto problematiky príliž zasvätený.
- Ani ja som ešte donedávna nebol, ale môj brat ma poučil; nechal noviny a šiel učiť do školy.
Peter sa už zberal:
- Zajtra predsa nasleduje pokračovanie, či nie?
...a s plnými rukami fliaš sa vrátil do hotela. Vošiel a pred ním Helena v mužskom čiernom obleku, staromódna viazanka na bielej košeli, nalepené fúzky, tvár nalíčená nabielo, pery dočervena a o tri čísla väčšie celé mužské topánky a široké nohavice, špacírka... v kostýme Chaplina; rozstrapatila si svoje pomerne krátke vlasy, takže nepotrebovala ani parochňu. Sprvu sa Peter iba usmial:
- Tak to je ono!
- Sľúbila som ti predsa prekvapenie, či sme zabudli?
- No bravo?! A to chceš takto medzi ľudí?
- A prečo nie? Som predsa bývalá herečka, myslíš, že to nezvládnem?
Sňala okrúhly čierny klobúčik a vybrala z neho cukrík:
- Zatvor oči, otvor ústa!
Poslúchol a s cukríkom v ústach dostal zo seba:
- Ťak ňa ťo šom žveďavý.
V reštaurácii si našli voľné miesto, udivené pohľady hostí ignorovali a usmievavého čašníka Peter poprosil o fľašu vína. Pri poháriku domáceho tmavého červenohnedého vína si zaspomínali na ich Marišku a asi po pol hodine zrazu pianista zahral rytmické akordy, aké sa hrávali kedysi k nemým filmom a bubeník zakýval Helene, aby pristúpila bližšie k malému pódiu v kúte neveľkej sály. Helena s hudobným doprovodom pianistu vyšla s nacvičenou chôdzou Chaplina po schodoch na javisko, zdravila s úctivou grimasou vpravo i vľavo, klobúčik dolu, klobúčik späť, pokrútila paličkou, urobila zopár krokov s nacvičenou gestikulácou a mimikou od jedného hudobníka k druhému, zaplietla sa do káblov a spadla, bubeníkovi zvalila stojan s bubnami a speváčke stojan s mikrofónom a stačilo ešte niekoľko ďalších nemotorných pohybov a sála burácala smiechom. Nasledovali mnohé predklony na znak vďaky publiku a vrátila sa ku stolu:
- Idem sa osprchovať a preobliecť, vykúpala som sa vo vlastnom pote.
- Pôjdem s tebou, ešte ťa v tomto kroji polícia odvedie na záchytku.
Peter na ňu počkal, kým sa dala zas do civilu a ten večer patril iba im. Hudba hrala melódie z celého sveta: domáce grécke, Straussove valčíky, české polky, občas i maďarký čardáš a samozrejme latinskoamerické tango, Sinatrove šlágre a franzúzske šansóny a fľaša vína bola darom reštaurácie i s pozvánkou, aby zajtra zasa zopakovala jej Chaplina. Helena prisľúbila, ale najprv by si chcela s hudbou nacvičiť nové scénky, aby sa každý večer neopakovalo to isté; a skutočne, raz vyberala cukríky z klobúčka, inokedy trikom z rukáva, vyvádzala pri stoloch a potom zasa strpčovsla život hudobníkom, sadala si na piano a vyzula topánky a nohami hrala pianistovi na klaviatúre "bas". Helena hrávala kedysi na klavír a s pianistom to mali nacvičené, takže im to aj "hralo". Chaplin vo fabrike pri bežiacom páse bola tiež pantomíma pre Helenu ako ušitá, veľkými nožnicami obťažvala hostí a ak nikoho nemala na muške, jej ruky pracovali vo zvyknutom tempe naďalej. Raz si vyzliekla sako a nasadila boxerské rukavice, lepšie povedané, nasadili jej ich iní a s bubeníkom potom boxovali podľa ďalšieho Chaplinovho filmu. Rozhodcom bol vysoký gitarista, Helena sa za ním ukrývala pred argesívnym útočníkom a speváčka prevzala ulohu Charlieho vysnívanej. Helenu potom dvaja vyniesli z "ringu" na pripravené lehátko.Tento kus bol najúspešnejším. Po jej vystúpení vždy odišla s Petrom do hotela odlíčiť sa a prezliecť, ale netrvalo dlho a boli už späť. Pri stoloch človek počul reč všetkých svetadielov a večerný čerstvý vetrík prebúdzal v ľuďoch život. Helena podvečer pred vystúpením nacvičovala s hudobníkmi nové varianty programu a jej Charlie bol vždy odmeňovaný nadšeným smiechom publika a potleskom. Ich víno a neskôr i druhú večeru mali vždy zdarma, hoci Helenin Chaplin netrval dlhšie ako zopár minút. Helena sa dorozumela anglicky a gitarista sa rozprával s Petrom v nemčine, obdivovali Helenu, vraj, na budúci rok musí ostať na Santoríni celé leto, čo im Helena ozaj rada prisľúbila, však pri jej Chaplinovi sa do nej vrátila jej mladosť, smiala sa a vtipkovala, viditeľne ožila. Peter s Helenou mali odteraz rezervovaný stôl pre dve osoby neďaleko pódia, hneď vedľa stola hudobníkov; cez hudobnú prestávku sa stoly prisúvali k sebe ostali tak až do záverečnej neskoro v noci, niekedy až do svitania.
Predpoludním potom chodila Helena s bielou košeľou do práčovne hotela, aby ju mala do večera pripravenú k vystúpeniu.
Návrat na letisko po takýchto dvoch týždňoch býva trpkým vytriezvením z rozprávky. Prečo po návrate z vydarenej dovolenky potrebuješ zasa najmenej dva týždne, aby si dokázal ráno vstať do práce:
- Kam sa podeli tie moje prekliate okuliare?!
Ona podobne:
- Nevidel si moju peňaženku?
Ešteže tu mali augustovú Bratislavu.
7. Máš dosť iných starostí
Cestovná kancelária začínala svoj deň zavčas ráno. Autobus zaparkoval pred hotelom presne o deviatej a vodič, mladý muž vo veku okolo tridsiatky si zašiel do jedálne na kávu, kanvice po jeho turistoch, poloprázdne a či poloplné, ako sa to vezme, stáli ešte na stoloch a jeho klienti, pasažieri, sa pomaly vytrácali z hotela a čakali pri autobuse. Niektorí fajčili, iní kontrolovali obsah svojich turistických a módnych malých ruksakov a sprievodkyňa z kancelárie, čiperná päťdesiatnička v červenom tričku s širokým slameným klobúkom sa pri nich pristavila:
- Odchod bol stanovený na pol desiatu, prosím, skontrolujte si, či máte so sebou dostatok nápojov, desiatu alebo vreckové, príchod späť do hotela je určený na sedemnástu hodinu.
Nechali sa rozvážať autobusom po pamiatkách Bratislavy a okolia: Primaciálny palác s jeho gobelínami, bratislavský hrad, galérie a múzeá, Železná studienka, Devín, Červený kameň, a tak ďalej, všade bolo dosť času posedieť si pri káve a občerstvení.
Asi o týždeň sa plavili loďou do Viedne, ale ešte deň predtým obdivovali v Inchebe výstavu Titanik; poznali ten film a osud Titaniku ešte z obdobia školských lavíc. Helena sa pri nástupe na loď pevne zavesila do Petrovho ramena a potrebovala zopár minút, kým dostala zo seba zopár slov:
- Ten čerstvý vietor je výborný.
Červené tričko a Alexander, vodič autobusu, sa pri mikrofóne striedali s historkami a vtipmi, vedeli o každom mieste malé anekdoty, tentokrát i na vode aj napriek tomu, že Šaňo tu bol bez svojho korábu:
- Kitssee a Viedeň sa stali novými západnými predmestiami Bratislavy, takže Petržalku už netreba druhý raz búrať. Petržalčania sú za to Viedni veľmi povďační.
Horúčava, okolo tridsaťosem stupňov, bola neznesiteľná, a tak v obrazárňach viedenského Kunsthistorische Museum dobre padla klimatizácia a lavičky pred obrazmi, vydržali by to tam i dlhšie ako červeným tričkom naplánované tri hodiny. Helena sa nevedela odtrhnúť hlavne od Klimta, doteraz ho v origináli ešte nevidela. Nechala na lodi v kufri biele líčidlo na tvár a Chaplinove topánky, oblek, špacírku i klobúk pre prípad, že by muzikanti boli podobne trpezliví a ochotní spolupracovať ako tí na Santoríni. A veru i boli a dopriali jej na spiatočnej ceste z Viedne pre jej program času koľko len chcela. Samozrejme, vo Viedni si to ešte pred odchodom spolu nacvičili, hlavne s pianistom a Šaňom, inak to bolo to isté ako v taverne na Santorini. Potlesk publika bol jej odmenou. Do Bratislavy sa dostali späť až večer o pol ôsmej, pri vchode do jedálne hotela visela tabuľka: Tanečný kurz sa dnes nekoná. Okrem takýchto výnimiek sa tanečný kurz začínal večer o ôsmej v hotely a nebolo to až tak ďaleko dotackať sa potom po dvoch hodinách driny na parkete ubitému späť na izbu. Na túto dovolenku sa pripravovali už od mája, Helena si kúpila čierne večerné šaty a Peter potreboval na tanečnú nové topánky s koženou podošvou. Tanec, to bol tiež jej vlastný svet: mala priame držanie tela, niekedy zaklonila hlavu mierne dozadu a hoci dlho v tejto pozícii nevydržala, Peter ju rád napodobnil, až sa jej to zdalo trochu... príliž:
- Drahý, predsa nie sme na pretekoch?!
Na parkete sa cítila ako ryba vode, vyhovoval jej každý rytmus, vynašla sa pri každom kroku a niekedy spočiatku ona viedla Petra, pokým si ten neznámy štýl neosvojil. V sobotu večer namiesto tanečnej mali k dispozícii vstupenky na koncert, to sa mimoriadne rátalo zasa hlavne Helene. Nedeľa bola voľná bez programu: prechádzka po Starom meste. Pri cukrárni na Korze jej až tak srdce poskočilo:
- Poďme na kávu! Tu som kedysi premárnila každú moju študentskú ušetrenú korunu.
Vináreň u Františkánov s ľudovou hudbou prišla na radu až večer, pripomínala im Grécko, tentoraz ale Charlie Chaplin ostal doma. Na utorok bol objednaný autobus do Luhačovíc, večer si tam pozreli Vyrypajevove Ilúzie. Helena sa pri tom názve uškrnula:
- Výstižné označenie pre dovolenku.
Počas predstavenia sa už sústredená takmer ani nepohla, vzalo ju to a pri nástupe do autobusu jej ešte stále nevychádzal z hlavy jej nemenný:
- A kde má ten môj vesmír svoje alfa a kde omega?! ...a či má vôbec kdesi čosi, svoje viac, než nič...
V posledný deň kurzu po rezkejšom valčíku si Peter musel sadnúť:
- Neviem, čo to je, asi nezvyk...
Zaspievala mu starší známy český šláger:
- Dneska říká ten, kdo není slepý,
že jsem v tanci prostě velkolepý.
Prý v tanci mám už závratný styl,
však já prožil těch pár těžkých chvil.
Co mám si počít, když v botě jedné
dnes hřebík mám.
Odpovedal jej podobne:
- My žasneme kam až to dotáh‘
v těch prošlapanejch botách...
A dodal ešte:
- Len ten klinec dostať von.
A skutočne, o dve-tri minúty im parket patril znova, ale už to neboli žiadne biele oblaky ako predtým, najvyšší čas, vrátiť sa domov. Na druhý deň znova pár hodín autobusom... cítil sa touto druhou dovolenkou vlastne unavený; Santoríni, to bolo iné. Na kontrolu u internistu si spomenul až doma:
- Zajtra musím do ambulancie, celkom som na to zabudol.
Testy, vyšetrovania, rutina, Helena to už poznala. Lekár mu pri vyhodnotení výsledkov dohováral:
- Prichádzate s istým oneskorením, termín sme mali v máji. Máme tu nový nádor, operácia je nevyhnutná, čím skôr, tým lepšie.
Termín na operáciu bol stanovený na ôsmeho októbra, nasledovali ďalšie vyšetrenia, röntgen a odbery krvi, pred pár rokmi to nebolo inak. Deň pred opreráciou bola Helena poobede u Petra v nemocnici ako už zvyčajne, Peter musel ostať v nemocnici už týždeň pred operáciou. Bol akýsi nesvoj, hneď to zbadala:
- Idem sa spýtať, ako je to vlastne s tebou, koľko si ťa tu ešte zadržia.
Lekár Helene prezradil:
- Jedná sa o nádor na mozgu. Pacient dostáva prostriedky proti bolestiam, inak by to nevydržal. Určite bral tabletky tohto druhu už dlhší čas.
- Áno, tabletky mal vždy pri sebe, no nevedela som, o čo sa jednalo.
- Nádor sa nachádza na nebezpečnom mieste. Bude to veľmi zložitý zákrok...
Helena ho prerušila a vstala:
- Človek tu nič zmení, prepáčte, idem k nemu von.
Vyšala s Petrom na nemocničný dvor, bol to vlastne park s kvetmi, kríkami a stromami. Posedávali na lavičke a prechádzali sa, nechcel ostať v izbe. Po hodine bolo na ňom vidno únavu a Helena sa začala zberať domov:
- Pôjdeš si ľahnúť? Zajtra ťa prídem znova pozrieť.
- Len choď spokojne, ja ostanem ešte vonku.
Vedel o svojom stave, skôr či neskôr to muselo prísť. Jeho myšlienky by jej nedali spať, rozprával sa teda po jej odchode sám so sebou:
- Nejde mi o to, robiť čosi, čo má zmysel, stačí pohyb, krok a potom ešte jeden a ešte jeden a tak ďalej, hýbať sa, inak sa odtiaľto už nedostanem. Kto by chcel celé týždne ležať v nemocnici a pýtať sa každého rána, či je to už moje posledné. Chcem umrieť doma, je mi jedno, či je to dnes a či až zajtra, len nech som doma.
Uvedomil si, že zajtrajšieho večera sa možno ani nedožije. Pri lavičke kvitla púpava:
- Ak ťa človek vidí naposledy, je to celkom iné: budeš tu i zajtra tak isto ako teraz, hoci ma tu už možno nebude. Tak sýtožltú som ťa ešte nevidel, ak tu zajtra uvidíš Helenu, tak pozdravujem, mal som ju rád. Povedz jej, aby dlho po mne nesmútila a nech sa rýchlo poobzerá po inom. Neslobodno celý život premárniť smútkom.
Pozoroval ju tak bez slova a o minútu dodal:
- Azda nás tu posedáva s takýmto posledným pohľadom viac... Určite máš dosť iných starostí, zabudni na to, čo som ti povedal.
Prešiel zopár krokov. Niekoľko metrov opodiaľ stála jabloň, žlté zrelé jablká ešte nikto zo stromu neobral, podvečerná obloha prifarbovala svojou storakou červenou i ovocie.
- Vravím ti, ak je toto môj posledný deň, tak ti opakujem už po stý raz: si krásna, úchvatná, nádherná. Bez teba by to bol iba biedny bezfarebný pobyt v diere, nie, to by nebol ani život.
Šiel pomaly k ďalšiemu stromu, bol to nevysoký mladý smrek a opakoval mu to isté ako predtým púpave, oblohe a jabloni... donekonečna... každému stromu a kríku, až do vyčerpania. Spomenul si i na Helenu a jeho predošlé lásky:
- Bez vás by som nebol týmto človekom. Aj vám ďakujem.
Z posledných síl sa vrátil na prvé poschodie na svoje lôžko.
Helena po návšteve v nemocnici nešla hneď domov. Kúsok od ich domu na okraji mesta v parku si vyhľadala lavičku od brezou, kam chodievali s Petrom podvečer. Pozerala na kopec pred ňou, ale nevidela jeho jesenné farby ani červenú oblohu. Tak pestrá jeseň a ona ju nevnímala... Akoby ho počula: "Videl som ťa akoby priesvitnú, akoby zo skla, zároveň spredu i zozadu... a trochu si svietila, takže i keby som v spálni zhasol, videl by som ťa zreteľne." Vždy sa ovládala, Peter ju nikdy nevidel plakať, teraz však nebolo dôvodu zadržiavať slzy.
V onen štvrtok mala dovolenku. To čakanie pred operačnou sálou... Ráno o siedmej, ešte včas pred operáciou, smela k Petrovi. Bol liekmi akýsi omámený, áno-áno, to bolo tak všetko. Pripomenula mu ešte ich heslo:
- Si milý.
- Jasné, že som milý
a ešte dodal:
-A zo všetkého na svete sa mi najviac páči istá Helena,
na viac sa nezmohol. Na poludnie nebolo o ňom ešte stále ani slovo, až napokon poobede o druhej zopár stručných slov hlavnej sestry, znelo to ako rozsudok tribunálu:
- Vyskytli sa komplikácie, jeho stav je momentálne kritický. Ak pacient zvládne tento deň, tak sa jeho stav bude postupne zlepšovať.
Tento deň... ako ľahko sa im to povie. Sestra jej odporúčala vrátiť sa domov:
- V prípade akejkoľvek zmeny stavu pacienta budete okamžite informovaná.
Vrátila sa, to ticho pred telefónom... brala si ho so sebou i na toaletu a potom okamžite zas pripojila na dobíjanie.
Zazvonil, okamžite zdvihla: Petrova mama, či je Peter už hore. Nie, nie je, dnes sa k nemu nesmie, až zajtra. O hodinu zasa zvoní: jej mama, čo povedal lekár? Čo povedal... no aspoň si s kýmsi vymeniť pár slov. Nemala zapnutý ani televízor, nič, oči na mobile. Ľahla si, všetko pripravené pre prípad, keby volali. Sotva zaspala, zvoní, stav sa mu zhoršil, možno to do rána nevydrží. Objednala taxík a náhlivo sa chystala k odchodu. Neprešlo ani pol hodiny, sedela už v taxíku: telefón, opäť nemocnica. Pacient podľahol.
