Roku 1945 mala Kristína dvanásť rokov, jej mladší brat mal osem a sestra šesť rokov. Trojizbový jednoposchodový domček v Dečíne mali s rodičmi i starými rodičmi v prenájme zo železnice, lebo dedo bol rušňovodičom a otec prednostom stanice. Kristínin otec sa narodil v Dečíne a jej matka pochádzla z nemeckej rodiny z Litoměříc, ovládali však trochu i češtinu, pretože na úradoch i v obchodoch sa hovorilo česky. Na vchodových dverách ich domu museli od polovice mája 1945 vyvesiť posteľnú plachtu s dvoma červenými pásmi na okrajoch. Dedo i so starou mamou pochádzali totiž z Tirolska, boli Rakušania.
Chlieb piekla stará mama doma pre celú rodinu, ale nakupovať chodila jej najstaršia vnučka; deťom nikto neubližoval. Brávala si však so sebou vždy ich psa, tak sa cítila bezpečnejšie.
Ísť do obchodu kúpiť soľ alebo iné potraviny bolo pre Nemca vtedy nebezpečné. Učiteľa z nemeckej školy v neďalekej obci verejne zlynčovali a nechali ho mŕtveho ležať v priekope, žiadny policajt sa o to nezaujímal, nikto nebol vtedy za zabitie Nemca trestaný.
I Dečín prišiel na radu v júni 1945. Rodinu Böhmových s deťmi vyhnali z ich domu a polícia tentokrát dôsledne dbala, aby všetci nastúpili do vagóna vlaku podobne ako ich susedia a všetci ostatní Nemci z Dečína a okolia. Celé mesto bolo vtedy na nohách a ľudia kričali "Pryč se šváby!" a hádzali po nich odpadkami. To sa však dozvedela Kristína až z rozprávania jej priateľky Lýdie, rodičia Kristíny bývali len niekoľko krokov od železničnel stanice, takže to nemali ďaleko ku vlaku.
Jeden vlak pre všetkých ani nestačil, i keď boli do vagónov pre dobytok natlačení k sebe, že by jablko medzi nimi na podlahu nepadlo a mnohí museli ostať na stanici čakať na ďalší vlak. Bello bol v náručí u Kristíny v bezpečí.
Ako sa približovali bližšie k hraniciam s Rakúskom, bolo vidno cez škáry vagóna zástupy vyhnancov na cestách s vrecami a kuframi v rukách. Šli v hlúčkoch za sebou do zbombardovanej hladujúcej Viedne. Opití ruskí vojaci týchto vyhnancov niekedy bezohľadne priamo pri ceste postrieľali. Na niektorých staniciach ostal vlak stáť a ľudia pri koľajniciach prinášali pre vyhnancov vodu. Ruskí vojaci však vyťahovali z vagóna mladšie ženy, ktoré to potom asi neprežili. Ani po odchode Rusov z Rakúska roku 1955 sa o týchto ženách už nikto nič nedozvedel. To neboli žiadni fašisti, hitlerovských pomáhačov popravili predsa okamžite po vojne a tí ostatní ušli za hranice.
Slušní Česi a Slováci sa vtedy hanbili za túto nevraživosť a nenávisť svojich spoluobčanov. V tej zlobe sa však skrývalo mnoho resentimentu ešte z čias monarchie, bola to skôr pomsta na národe ako potrestanie vinníkov.
Z Českoslovenka bolo v tých rokoch deportovaných takmer 3 milióny osôb a neprežilo to bezmála 270 000 osôb nemeckej národnosti.
http://natura.baf.cz/natura/1994/7/9407-3.html
https://de.m.wikipedia.org/wiki/Vertreibung_der_Deutschen_aus_der_Tschechoslowakei
V odlišnej zostave akoby sa dnes dejiny vracali. Spomínam si na deväťdesiate roky minulého storočia, keď v menších mestách v Rakúsku si černoch za denného svetla bez psa netrúfal von z ubykácie. Ak Bello nesmel v zime na dlhšiu trasu po zasolených chodníkoch, tak musel čierny azylant z Nigérie ostať tiež doma.
